Slávime a slávime...

Kto včera okolo desiatej večer začul riadny rachot, nemusel byť nutne svedkom skúšobného silvestrovského delobuchu. Mohol to byť pokojne aj kameň, padnuvší z môjho srdca.

Už takmer týždeň slávime. Najprv Štedrý deň u nás. Darčeky si tradične rozbaľujeme už po raňajkách a to z dvoch veľmi praktických dôvodov: a) potomstvo má o nové podnety postarané a my s ním, b) druhá darčeková pecka príde večer u Babinky a Dedka V., tak aby to deti stačili rozdýchať a my s nimi. Malý sa úprimne potešil autíčkovej počítačovej hre a Slečnu oslovila nová zubná kefka s pastou (tu vyvediem z omylu tých, ktorí zdvihli obočie nad našou sviatočnou hygienou - mal to byť darček do počtu, aby narýchlo vyvážil počet darčekov prvého potomka. A paradoxne mal najväčší úspech.) Večer sme pokračovali u našich - znova jedlo a darčeky. Deti boli také preexponované, a to aj zásluhou zvýšeného príjmu cukru, že sa cestou domov v aute chovali ako nepríčetné. Na prvý sviatok sme sa presunuli k Babke a Dedkovi D., kde v širšom rodinnom kruhu slávenie pokračovalo pomerne podobným scenárom: jedlo a darčeky. Apropo darčeky. Osobne mám dobrý pocit z toho, že sme sa výberom trafili do vkusu jednotlivcov. Ja si zas chrochtám nad prídelom literatúry.

Potom som dostala dva dni na výdych, aby som sa mohla naplno venovať klimaxu týchto dní: Drahého narodeninovej oslavy. Bol to totálny self-catering: príprava občerstvenia (dve torty vlastnej výroby, štyri druhy mäsa a dva druhy šalátov), prestieranie pre šestnásť duší, výzdoba, servírovanie, obsluha i upratanie. Snáď boli všetci spokojní. Včera som o desiatej padla polomŕtva, ale spokojná, že všetko klaplo podľa mojich predstáv a úprimne, že to máme už za sebou. Drahý mi skladal obdivné komplimenty, čo potešilo (vraj, "Nemohli by sme sa týmto živiť?") 

Silvester a Nový rok už neslávime. Predpokladám, že sa prinútime vydržať bdelí do polnoci a rýchlo sa rozídeme upokojovať deti, prebudené rachotom...

 Mlsaníčko.

 U svokrovcov.

 Stolovanie na oslave.

 Babkina torta.

 Moja jabĺčková.

Moja či Pavlova? Moja Pavlova!

Krásne sviatky!

"Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný a kniežatstvo bude na jeho pleci a nazvú jeho meno Predivný, Radca, Silný Boh, Udatný Hrdina, Otec Večnosti, Knieža Pokoja... Lebo neposlal Boh na svet svojho Syna, aby súdil svet, ale aby bol svet zachránený skrze neho... Keď vyznávame svoje hriechy, verný je a spravodlivý, aby nám odpustil naše hriechy a očistil nás od každej neprávosti... Dobroreč, moja duša Hospodinovi a nezabudni na žiadne zo všetkých jeho dobrodení - ktorý ti odpúšťa všetky tvoje neprávosti, ktorý uzdravuje všetky tvoje nemoci, ktorý vyslobodzuje tvoj život zo zahynutia, ktorý ťa korunuje milosťou a zľutovaním, ktorý sýti tvoje ústa dobrým..."

(Biblia, Iz 9:6, J 3:17, 1J 1: 9, Žalm 103:2-5)

Tři hodinky pro Popelku

Včera poobede som sa ocitla takmer po dvoch mesiacoch sama doma. Drahý s deťmi odišli k Babke a Dedkovi D. a ja som si samotu vychutnala po svojom.

Ak si niekto myslí, že som si zapálila sviečku a za ľúbezných tónov vianočných kolied som sa s vyloženými nohami pustila do niektorej zo svojich obľúbených kníh, je na omyle. Venovala som sa tomu, čo som si pred Vianocami zámerne nechávala až na poslednú chvíľu, a to upratovaniu. Verte mi, užila som si to. Ak by mi niekto pred pár rokmi povedal, ako nádherne sa dá zrelaxovať pri umývaní okien, ako sa dá usmievať do čistej záchodovej misy a pospevovať si pri mokrom mope, asi by som dotyčného poslala do teplých krajín. No tentoraz som to skutočne prežívala práve tak.

Nie som upratovaní maniak, ani nevyznávam myšlienku, že pred Vianocami sa musí domácnosť blyšťať (s dvoma malými deťmi je toto krédo aj tak trochu sado-maso). Tentoraz som skutočne na to mala chuť (po akom čase som umývala dlážky, zrkadlá a okná, sa radšej nepriznám. Moja dobrá poriadkumilovná svokra by asi dostala srdcový záchvat).

Nuž a uprataný byt beriem skutočne s nadhľadom. Dnes ráno napríklad vykukli deti von a za nadšeného "jéééj, sneží" sa štyri opatlané dlane pricapili na čisté sklo. Slečna posiala dlážku okolo stola varenou ryžou. Malý rozmrvil po izbičke plastelínu a Slečna ju na bosých nohách vyniesla do čisto povlečených perín. Doobeda snežilo a deti si to boli užiť na terase. Predsieň sa mi od mokrých šlápot podarilo uchrániť len čiastočne. Napriek tomu považujem včerajšie tri hodiny osamelého upratovania za užitočne a hlavne príjemne strávený čas. 

Vianoce už môžu prísť. Náladu mám správne načasovanú!

Dve magické udalosti

Dnes sme si pripomenuli dve zásadné skutočnosti: koniec mayského kalendára a Drahého životné jubileum.

To, že sa tieto dve magické udalosti stretli v ten istý deň, je záležitosť pomerne pikantná. Predovšetkým to už dlhodobo bolo vďačným zdrojom mnohých vtípkov na adresu môjho dobrého muža, hlavne v tom zmysle, že s ďalším krížikom na chrbte sa svet nezrúti. Ako sa dnes ukázalo, naozaj sa nezrútil.

Rozhodne na slávnostný vstup do novej životnej dekády nebrali ohľad naše deti, ktoré sa na svojho otca vrhli hneď po príchode z práce a terorizovali ho až do večera. Slečna ho okamžite v pätnásťsekundových intervaloch začala bombardovať požiadavkou: "hoe mackou" - chcela sa s ockom ísť hrať "hore s mačkou", čiže do podkrovia s plyšovou mačacou maňuškou, čo je jej obľúbená disciplína. Hore skáče "mackou" po posteliach, váľa sa, šteklia sa a vymýšľajú blbiny. Malý sa okamžite na to pridal so svojou predstavou, a to "zahrajeme si futbal do troch gólov", čiže futbal s plyšovou loptou v hale, pričom v zápale hry mi už stihli roztrepať časť vianočnej výzdoby. Nebyť slávnostnejšieho menu, ani by sme nevedeli, že je dnes taký významný deň. 

Keď sa ocinko doplazil do kuchyne, dcéra sa ho snažila nalákať na pozeranie videa: "Oťkom!" vyhlásila nekompromisne (rozumej "s ockom"). "Môžem sa aspoň najesť?!" zničene opáčil oťko. Odpoveď prišla okamžite: "Nyje!!"

"Nič nechcem," zašepkal mi môj muž v kuchyni, "najkrajší darček dnes bude, keď tí dvaja zaspia..."

Mám ho rada!

Štrbavá sága

Malému sa odporúča mliečny chrup. Máme o zábavu postarané.

O spodné jednotky prišiel už dávnejšie. Tie horné sa mu posledné týždne kývali tak, že mu v pootvorených ústach prisámvačku povievali v smere vetra. Na výzvy, aby vytrvalému chrupu trocha mechanicky pomohol, náš zbabelec nereagoval. Ešte to tak, dobrovoľne sa kaličiť!

Predvčerom večer jeden z vykývaných bratov visel doslova na vlásku, až som sa oddala úvahe, či sa náš potomok nenachádza v ohrození života, keď riskuje, že mu počas spánku milý zub skočí do krku. 

Včera sa synček zobudil živý a zdravý. Stačilo jemné pošťuchnutie jazykom - a nebohý zub konečne opustil dutinu ústnu nadobro. Malý sa radoval. Nebolelo to, navyše okrem Santu verí aj na Zúbkovú vílu, a tak sa celkom pragmaticky potešil vidine ľahkého zisku.

"Vytiahni si aj ten druhý," nabádala som ho, "vyzeráš srandovne!"

Malý sa obzeral v zrkadle. "Hmm," zamyslel sa, "vyzerám ako Gargamel." Trafil to.

Večer starostlivo schoval kus chrupu pod vankúš. Neostávalo mi iné, len hrať jeho hu, ak som ho nechcela zarmútiť. Skoro som to prešvihla: už som ležala v posteli, keď som si spomenula, že sa mám ešte prevteliť do imaginárnej bytosti, odmeňujúcej štrbavé deti. Ráno si dieťa pod vankúšom teda našlo mincu. Po zrelej úvahe si k nadobudnutému obnosu priložil euríčko z pokladničky a cestou domov zo školy sme sa stavili v obchode. Vedel presne, čo chce i koľko to stojí. Angličák. Sám si ho nechal nablokovať a riadne - a patrične dôležito - zaplatil.

Dnes poobede sa bláznil v obývačke a skočil na sedačku tak prudko, až ústami žuchol do vankúša.

"Aha," prišiel mi ukázať do kuchyne nový zberateľský kus na dlani. Škeril sa od ucha k uchu štrbavým úsmevom, no i krvavým, pretože zubu k odchodu pomohol nárazom. Chválim ho a opatrne ho nabádam, aby si išiel vypláchnuť pusu. Spozornel. Idúc okolo zrkadla, padlo mu vyplašené oko na svoj odraz. "Nedívaj sa," varujem ho. Neskoro. 

V kúpeľni si vyplachoval ústa studenou vodou a jačal ako tur. Intenzita sa zvyšovala s každou vypľutou ružovou slinou. Slečna sa tiež rozjačala ako tur, lebo pojala podozrenie, že sa deje niečo strašného. I ja som nakoniec jačala ako tur, aby som zabránila Malému poddať sa panike ešte viac. V kuchyni na panvici jemne prihárali rybie filety a do toho všetkého mi z prehrávača neohrozene cvrlikala Tichá noc...

Nuž, máme to za sebou. Chlapček je síce zbabelý, ale konečne štrbavý!

 Úsmev včera.

Úsmev dnes.

O dobrej nálade

Naše snehové šialenstvo pokračuje. 

Malý s napätím sleduje predpovede počasia a dúfa, že to takto potrvá celú zimu. Moja vlastná obľuba snehu v kombinácii s úľavou po kiahňovom dobrodružstve má za následok, že sa mi nelení Slečnu trikrát denne obliekať do pančúch, svetra, kombinézy, šálu, čiapky a rukavíc (prvý raz ráno pri odprevádzaní Malého do školy, na obed zo školy a poobede na prechádzku). 

Slečna je tiež nadšením bez seba. Behá v snehu, odtŕha z áut cencúle a palcom mi ukazuje, kam chce ísť (palec je jediný prst, ktorý môže v palčiakoch viditeľne otrčiť želaným smerom). Akurát dnes sme mali menší problém, keď sa pred prechádzkou odmietla posadiť na šerblík a peristaltika jej zafungovala priamo na ihrisku. Plienku síce mala, ale pomaly si odvyká na ten pocit. A tak sa vždy odšuchtala tri kroky, zastala a hlásila: "Taku mám!" (Kaku mám.) Bolo umenie odtiahnuť ju domov, pretože mi každých desať sekúnd podávala toto hlásenie a zdráhala sa pritom rezkejšie vykročiť. Jej brat naopak lietal ako zjašený, váľal sa a vôbec, choval sa ako nepríčetný.

Kým poobede mi robil nervy, ráno mi vyrobil dobrú náladu. Pri raňajkách mu padlo oko na slovné spojenie "päť šarkanov" v Slečninej knižke. Vyslabikoval si to a potom sa ma logicky spýtal, prečo sa slovo "päť" píše s "a" a nie s "e". I zoznámila som ho s hláskou "ä", pretože o jej existencii pri svojom doterajšom stave gramotnosti netušil. A menovala som mu príklady: väzenie, smäd, zmätok...  "Aha," prikývol Malý, "alebo napríklad mätla..." (Drahý k tomu dodal iný tip - smäti) Za všeobecnej veselosti som uzavrela jazykové okienko.

Nuž a včera som vyrobila dobrú náladu zase ja Malému. Vletela som do izbičky ako fúria, pretože ani po troch upozorneniach nebol po príchode zo školy ešte prezlečený a váľal sa po dlážke len v slipoch, pozerám pritom na rozmetané papiere na jeho stole a zahučím ako bohyňa pomsty: "Okamžite si už obleč to, som ti tu nakreslila!" (namiesto nachystala) Dieťa sa mohlo ušúľať.

Takto si tu vzájomne robíme dobrú náladu a počasie nám ju zatiaľ robí tiež.

 Náš výtvor.

Zasnežené ihrisko.

"Do oblôčka sniežik hľadí, ej, ale sme všetci radi!"

Ráno sme sa zobudili do zasneženého dňa. Áno, aj u nás je skutočný nefalšovaný prírodný sneh! A dokonca sa udržal celý deň. Navyše podľa predpovede počasia sa možno udrží aj týždeň. Na našich súradniciach je to teda výnimočný zážitok.

Deti boli ako utrhnuté z reťaze. Do školy sme Malého odprevádzali prvý raz po chorobe bez kočára. Potomstvo sa tešilo - skákalo, dupalo, a metalo sneh na všetky svetové strany. Bolo to príma. Ledva som dostala Slečnu do chalupy.

Druhá pozitívna správa dnešného dňa - Slečna má za sebou kontrolu u pediatry, ktorá hodnotila jej stav ako uspokojivý. Až na zatekajúce sople, na ktoré sme vyfasovali kvapky. Popri tej hrôze, čo máme za sebou to je len kozmetický nedostatok. V čakárni síce naše fľakaté dievčatko budilo nedôveru (jedna mamička si ju s odporom prezerala a potom sa ma nesúhlasne opýtala: "To má virózu?" Opýtala sa to dva razy s takým výrazom, až som mala chuť povedať, že má svrab v počiatočnom štádiu. Ovládla som sa však a len som znechutene zavrtela hlavou. Mladá pani na to zahlásila: "No tak prepáčte," a to takým tónom, akoby hovorila "no len sa nepokakaj"), ale ani to mi nedokázalo pokaziť náladu. Z ordinácie som vyšla, ako keby mi niekto zhodil z pliec batoh. Ako keby som dnešným dňom urobila hrubú čiaru za tými príšernými štyrmi týždňami. Samozrejme je možné, že Malý ešte do Vianoc donesie zo školy nejaký vírusík, ale keby sme aj hneď papali cez sviatky antibiotiká, mám pocit, že popri tom, čo máme za sebou, už bude čokoľvek úplná brnkačka. Zbohom kiahne!

Poobede som deti naobliekala a vyšli sme na ulicu poometať napadavší sneh z chodníka. Potom sme sa presunuli na terasu, kde snehový ošiaľ pokračoval. Ani po pol hodine som nedokázala nahnať ružolícich potomkov dovnútra. Vychutnávala som si to. Sme oficiálne zdraví. Vonku je sneh. A my si ho môžme užívať, hoci ešte radšej opatrne!

Ak to takto bude pokračovať, tuším ten deficit dobrej nálady pred sviatkami možno ešte doženiem.

 Škôlka a park z terasy.

 Univerzálne náradíčko: do piesku i do snehu.

 Sneh! Sneh! Sneh!

Atmosféra, kde si?

Snažím sa prepadnúť čaru blížiacich sa sviatkov, ale veľmi mi to zatiaľ nejde. Síce som sa v minulom príspevku chvastala, že si nedám vziať pozitívne naladenie, ale pravda je taká, že sa musím do toho prácne štylizovať a tak namiesto povznesenej nálady to končí náladou rozmrzelou.

Príčina je stále tá istá - zdravie detí. Slečna sa len veeeľmi pozvoľna zotavuje a ja som už po štyroch kiahňových týždňoch v akútnom stave vyhorenia. Naša druhorodená sa nemôže popýšiť ľahkým priebehom. Telo má stále doslova posiate chrastami a každú chvíľu piští, že ju to "bují" (bolí), hlavne vtedy, keď sa jej to zachytáva o oblečenie. Navyše sa jej napriek mojej úpornej snahe podarilo odrať si z tváre zopár veľkých kúskov, a tak si možno vyrobila poznávacie znamenie na celý život. 

No a samozrejme, ešte nechodíme von. Tých pár minút cesty do a zo školy spolu s jej starším bratom sa nepočíta. Doma je to na slučku. Slečna bez konceptu blúdi po byte, zabaviť sa dá jednou činnosťou na pár minút. Nových podnetov je zúfalo málo a ja už ani nemám energiu na to, aby som vymýšľala nové a nové aktivity. Domácnosť má základnú údržbu, pretože s dvojročným dieťaťom za pätami skrátka nie som schopná napr. umyť dlážky (už ju vidím namočenú vo vedre). Navyše, ak aj dlážky ráno umyjem, večer by ste to ani nespoznali... No tešte sa za týchto okolností na Vianoce! Chcelo by to atmosféru: hudbu, výzdobu, poriadok, prechádzky na mrazivom vzduchu, vôňu napečeného...

Nuž, snažím sa. Včera som si večer pozrela vianočný koncert od A. Rieua a pálila som pritom vianočnú sviečku. Hudobný podmaz si púšťam počas dňa tiež, lenže do toho mi podchvíľou hučí "Prší prší" a "Takto skáču vrabce". Pritom riešim Slečnin šerbel, Malého písanku a vlastné šteky ("Nechaj ju, neber mu to, prestaň, prečo si to vytiahla?, nehuč, daj pozor, prezleč sa, prezleč sa, PREZLEČ SA!!!")   

Dnes som sa cez obed dopracovala aspoň k výzdobe. Vlastnoručne vyrobenej a rozvešanej. Dúfam, že úľava príde čoskoro (prispieť k tomu môže napríklad zajtrajšia kontrola Slečny u MUDry) a že sa začnem správne tešiť. Inak mi to pretečie pomedzi prsty a to by mi bolo ľúto ešte viac.

Santa versus Mikuláš

Nedokázala som nájsť minuloročný príspevok na tému Malý a Santa, hoci viem, že niekde bude zašitý (myslím ten príspevok). To len preto, aby som si dokázala porovnať myšlienky, pretože v tejto veci sme za rok zjavne neurobili žiadny pokrok.

Malý stále neochvejne verí na Santu a ja mám neustále dilemu, či a ak áno, tak ako ho šetrne obrať o ilúziu. Taká hlúposť! Ako mohlo vôbec moje dieťa podľahnúť presvedčeniu, že táto ľahko dementná bytosť podľa amerického gusta môže vôbec existovať?! Môj syn písal Santovi minulý rok a napísal mu aj teraz. List nám predal v zalepenej obálke, kde ako pomôcku pre deduláša v červenej čapici pripísal aj našu adresu. Berie to smrteľne vážne. Pár dní po svojom písomnom vyjadrení si búchal hlavu o stenu, že zabudol na Lego a obával sa, že je to už definitívne. Opatrne som mu naznačila, že možno dostane Lego namiesto autodráhy, ktorú zase neschvaľujeme my s Drahým. Neviem, či sa prvorodenému uľavilo.

Lenže tam náš problém s Malého svetonázorom nekončí. On totiž rovnako neochvejne verí aj na Mikuláša. Nevedno, ako existujú tieto dve typovo totožné bytosti v jeho predstave, ale zjavne s tým nemá problém. Včera po príchode Drahého z práce sa vybral nachystať topánky. Pribehol s nadšeným výkrikom: "Mikuláš tu už boool!" Vôbec mu neprišlo podozrivé, že si to Mikuláš načasoval zároveň s príchodom otca. A keď sa tu večer zastavila Babinka s tým, že Mikuláš bol aj u nich, rovnako nadšene jej pred očami začal vykladať obsah balíčka, aby aj ONA videla, čo v ňom je...

Dedko V. sa mu už pred rokom jemne snažil vysvetliť, že pravda bude možno niekde inde, ale Malý ho nebral vážne. Dokonca sa mi na neho pohoršene posťažoval: "Predstav si, Dedko neverí na Santu! A čo si myslí, že kto tam dáva tie darčeky, keď nikto z nás nie je v tej izbe???" Skrátka, Dedko z toho vyšiel ako ťuťmák.

Takže, dilema rovnaká ako pred rokom. Ešte mi alibisticky ostala možnosť, že ho do obrazu uvedie nejaký dobrák v škole. Asi to znova nechám tak. Vianoce majú mať predsa svoje čaro - aj keď pre každého snáď trochu iné!

Tohto ročný skvost. Za "Pomockou"bola naša adresa.

Ó, mojej matky reč je krásota...

Napriek pochmúrnym dňom v domácom väzení sa predsa len nájdu svetlé okamihy, keď sa schuti zasmejem. Napríklad na tom, ako naše deti krásne prznia materinský jazyk.

Slečnina lexika je stále veľmi obmedzená a výslovnosť katastrofálna. Schválne, kto vie, čo je to "hahac", "hašuš" a "tučik"? Neverím, že niekto z láskavých čitateľov tipoval "mesiac", "vankúš" a "kočík".

Morfológia a syntax takisto nič moc. Hoci je zarážajúce, že začína pomerne dobre tipovať skloňovanie a vhodne používa minulý čas. Na seba stále hovorí "ty". Vznikajú z toho nádherné nezmysly, ako napríklad "ty cem" (ty chcem) - v situácii, keď sa aj ona domáhala možnosti sfúknuť sviečku.

U dvojročnej je to istej miery tolerovateľné. Zato u prváka je to prúšvih (haha, prúšvih je čechizmus, vraj správne po slovensky je to "prieser"). Machruje, ale mýli si ochrankára s ochranárom a moriaka s morčaťom. Minule mi vysvetľoval, že sa tam už toho viac "nebude zmestiť".

Niektoré prešľapy sú milé - naučila som ho hrať piškvorky, a tak sa domáha: "Maminka, zahrajme si piškótky!" - iné sú na skapatie, predovšetkým tie v písanej podobe. Bernolák by mal od dojatia slzy v očiach. Píš ako počuješ. Naposledy nakreslil svojmu otcovi obrázok a vyzdobil ho veľkým nápisom "DOSÉRJE". Kto by ho chcel obviniť z vulgárnej slovnej zásoby, musím sa prvorodeného zastať. Obrázok mal byť totiž "DO SÉRIE"...

Hviezdoslavovi sa to písalo o kráse rodnej reči! Cesta k jej pokročilému používaniu je ale tŕnistá... 

 Školský výtvor.

 Pre zmätených: "LEŠEŇJE = lešenie"

Domáci výtvor podľa vlastnej fantázie. Vraj žirafa.

Zúfam si a teším sa

Tak. Pridávam prvý príspevok na vynovenú zimnú verziu. Musela som si trochu vylepšiť náladu prichádzajúcou zimou a sviatkami, lebo u nás doma je hotové Božie dopustenie.

Ak som si myslela, že po kiahňach jedného dieťaťa som už frajerka, vonkoncom som nebola pripravená na to, čo príde. Slečna má megakiahne. 

Spočiatku to tak ani nevyzeralo, no dieťa sa nám z hodiny na hodinu pred očami menilo na chodiacu vyrážku. Bordové navreté pľuzgiere má na každom centimetri štvorcovom svojho malého tela. Vo vlasoch, na tvári, na uchu, za uchom i v uchu, v ústach, na celom trupe spredu i zozadu, v intímnych partiách, dokonca na dlaniach a na chodidle. Dnes ráno som sa zobudila skôr ako ona a len tak z plezíru som začala počítať vriedky na ku mne otočenej polovici tváre. Vzdala som to pri čísle päťdesiatpäť...

Dve noci prerevala. Presťahovali sme sa do hornej izby, kde som ju mohla mať celú noc vedľa seba. Nosili sme sa, tíšili, spievali, natierali, fúkali, hladkali. Cez deň tiež nič moc. Bez elánu blúdiace chúďa, bez chuti do jedla a do života. A do toho besný prvorodený, ktorý po nútených dvaapoltýždňových prázdninách už nevie, čo so sebou.

Je však niekoľko vecí, ktorým sa teším. Po prvé, Slečna nemá teplotu a dnes k večeru sa zdalo, že sa jej konečne trochu uľavilo. Po druhé, ani kiahne nezabránili našej druhorodenej v úspešnom šerblovom ťažení. Postúpili sme na vyšší level - dieťa sa začalo pýtať. Hurá! Po tretie, Malý ide zajtra do školy. Bolo načase. Snáď náš život pomaličky naberie normálne tempo a ráz. No a v neposlednom rade, blížia sa Vianoce. Na to sa už potichúčky začínam tešiť a nezabránia mi v tom žiadne hnusné kiahne. Nedám sa! 

Séria 2, epizóda 1

A sme zase tam, kde sme boli. Slečna má kiahne.

Aj sa to dalo čakať, pretože sa tu s chorým bratom dva týždne mechrili na jednom mieste a nevyhli sa tomu, aby nefuneli jeden druhému do tváre. Slečna si vybrala štandardnú inkubačnú dobu: presne dva týždne od prvých príznakov svojho staršieho súrodenca.

Prišla som na to pomerne náhodou. Včera sme boli u našich a ja som chcela svoju dcéru predviesť so sponkami v pidivlasoch. I rozhrnula som jej vlasový porast nad ľavým uchom, odkiaľ sa na mňa zlomyseľne škerila dobre známa vyrážka. Dieťa šlo okamžite donaha. Až na dve nejednoznačné ružové ďubky sme nič podozrivého neobjavili. A tak som až do večera žila v neistote.

Dnes však už bolo nad slnko jasnejšie, že som mala podozrenie právom. Červené ďubky sa začali množiť geometrickým radom. Síce malé, ale aj to sa ráta. Slečna naberá tú správnu kiahňovú fazónu. 

Ak by som mala popísať svoje pocity, nejako sa neviem dohodnúť sama so sebou, čo vlastne prežívam.

Tak napríklad úľavu: štrnásť dní som žila podvedome v napätí, kedy to príde a či to vôbec príde. Už je to jasné. Potom je tu akási odovzdaná spokojnosť: aspoň to bude mať dieťa za sebou, bude pokoj, keď bude staršia. Ďalej strach: šesťročnému vysvetlím, že sa nemá škriabať, ale čo s dvojročným prckom? Čo keď to bude mať dramatickejší priebeh? Horúčka, nepokoj, svrbenie, pľuzgiere v ústach, pľuzgiere na háklivým miestach... No a v neposlednom rade ma chytá zúfalstvo: ďalšie týždne zavretá doma s chorým dieťaťom. Už si pripadám ako čínsky disident v domácom väzení. Ani som nepostrehla, ako prešiel november. Pamätám si relatívne krásne teplé októbrové počasie a to už akože idú Vianoce?? 

Tak nič. Karanténa, druhá séria. Že my budeme mať bohaté spomienky na detský vek našich potomkov, to je viac ako isté!

Nebolo o čom

Vraj koniec karantény.

Ak uvažujem o posledných pár dňoch, schádzajú mi na um slová ako delírium, nočná mora, masaker, psycho, atď... Ponorka v predposlednom štádiu.

Liezli sme si všetci na nervy a liezlo nám všetko na nervy. Deti nevedeli, čo so sebou a ja som prevažnou mierou nevedela, čo s deťmi. Provokovali sa. Jačali. Bili sa. Bezcieľne blúdili bytom a vymýšľali blbosti. A ja som mala pocit, že toto už nikdy neskončí. S Malým som si ešte netrúfla na prechádzky a ak áno, tak len na veľmi zostručnenú verziu toho, čo absolvujeme zvyčajne. Jediné pozitívum bolo to, ako sa nám pred očami dieťa zase menilo na zdravého jedinca. Zohavený výzor spred týždňa je už minulosťou.

Dnes sme sa preto vybrali na kontrolu, aby sme náš uspokojivý zdravotný stav mali potvrdený aj úradne. Stalo sa. Vraj dobré, len do konca týždňa mimo kolektívu. Na prechádzky môžeme. Hurá! Slečna vyfasovala Pamykon na neutíchajúcu nádchu. Dýchanie má čisté. Hurá!

A do tretice hurá: dnešným dňom sme sa zrejme bezbolestne dostali do bezplienkovej zóny. Už včera večer som začala mať vo veci jasno, keď som polhodinu pred kúpaním nechala Slečnu behať po byte s holým pozadím a každé dve minúty som ju otravovala otázkou, či jej netreba. Krútila hlavou, že nie. A tu zrazu sa zastavila počas skákania na trampolíne, zliezla dole, sadla si na šerbel, urobila, čo bolo treba, zdvihla sa a pokračovala v hre. Nuž, dnes ráno som to odskúšala zas s rovnakým výsledkom. A tak som plienku zrušila. Dostala funglové spoďáry (nástojila na tom, že sú to "sipki" - slipky) a cca každú hodinu som ju úspešne posadila na ružový trón. Darilo sa nám celý deň, až na cvrknutie pred kúpaním. 

Ak by to malo takto byť natrvalo, som spokojná. Aspoň v našom prípade sa oplatilo čakať do dvoch rokov a nemučiť deti skôr. Pevne dúfam, že som to teraz nezakríkla a že moje ďalšie príspevky sa nebudú točiť okolo odstraňovania exkrementov z podlahy a prania pomočených teplákov...

    

Fantázia dvojročnej

Karanténa, deň šiesty.

Už nám pekne doma haraší. Malý je zjavne z najhoršieho vonku po každej stránke a kvalitne sa nudí. Slečna mu sekunduje. So sviečkami pod malým nosom terorizuje celú rodinu. Lenže nie je jediná sopľavá. Od včera mám nádchu aj ja a to takú, že veľmi. Nič sa však nedá robiť. Musím fungovať a podávať výkony.

Napríklad dnes doobeda som sa ocitla v situácii, že som v dvojminútových intervaloch lietala medzi kuchyňou (varila som obed), izbičkou (Malý si písal úlohu) a obývačkou (Slečna pozerala videá a každé dve minúty sa domáhala: "Mamiii! Toto daj! Oké!) 

Po zbytok dňa som bola za animátorku. Pre obe deti. Zistila som pritom, že náš dvojročný výlupok má bohatú fantáziu a dá sa s ním už pomerne dobre hrať na "akože". Vzali sme bábu, okúpali sme ju, osušili, nakvapkali sme jej kvapky do nosa a dali sme ju spať. Ráno sa bába akože zobudila, posadila som ju a pýtam sa: "Čo budeš, bába raňajkovať? Urobíme ti chlebíček?" Slečna nato rezolútne schmatla bábu za hlavu a pokrútila ňou z boka na bok: "Nyje!" Pokračujem teda: "A čo budeš teda papať?" Odpoveď bola jasná: "Cikiki. Okut." (Cukríky, jogurt. Myslí sa tým jogurt s cukríkmi pod viečkom.) 

Po akože raňajkách som Slečne navrhla, aby vzala bábu na návštevu k Babinke. Než som stačila vymyslieť, čo bude akože auto, Slečna to vyriešila. Práskla bábu do šerbla a tlačila ju po izbe. Brrm, brrm! Požičala som teda dieťaťu naozajstné kľúče od našich aj s magnetickým kľúčom. Slečna bola očarená. S plnou vážnosťou vytiahla bábu z akože auta, pritlačila kľúč o dvere skrine a s kamennou tvárou čakala. Otvorila som dvere na skrini akože výťah. Bzzz, dvere sa zavreli a Slečna s neprítomným pohľadom išla imaginárnym výťahom hore. Tam sa jej tvárička rozžiarila: "Hopa, hopa!" U našich má dovolené skákať na posteli. Neostávalo mi iné, len v rámci hry jej to povoliť aj doma. Vyliezla na válendu a spolu s bábou skákali odušu. Potom išla akože domov.

"Mala by si ísť nakúpiť," pokúšam sa Slečnu udržať v tempe. Úspešne. Švác! Bába letí do kúta (fascinuje ma, ako dokáže prejavovať pozornosť a náklonnosť nejakej hračke, aby ju v nasledujúcom okamihu bez záujmu pustila z rúk). Slečna sama nastupuje do šerblového auta a šúcha sa po izbe: brrm, brm! Zaparkuje a berie si svoj bábäcí kočár ako vozík. Naloží si do neho akože nákup: vraj rožtek, "okut" a "cikiki". V tejto fáze sa k nám pridal aj Malý, ktorý sa ochotne podujal na úlohu pokladníka. Slečna vykladá akože tovar na trampolínu a Malý blokuje: píp, píp, píp! Neviem, kam to išla moja dcéra nakupovať, ale podľa pokladníka má za rožok, jogurt a cukríky zaplatiť dvadsaťdeväť eur. Ani Slečne sa to zjavne nepozdáva, lebo zhrabne nákup, zamáva "pápá" a zdrhá preč. To už pokladník vypadol spoza pokladne a váľa sa od rehotu na zemi...

Vyzerá to tak, že sa naša Slečna pomaly dostáva do fázy, že sa budeme môcť aj zmysluplne hrať. 

Zotavujeme sa a oslavujeme

Karanténa, deň piaty.

Slečna statočne soplí a Malý konečne začína vyzerať ako človek. Červené ďubky zatrúbili na ústup a zmršťujú sa, pačmagy. 

Dieťa sa dnes zotavovalo v starostlivosti Babinky a Dedka, čo som využila na poobednú trištvrtehodinovú prechádzku so Slečnou. Počasie nám veľmi neprialo, ale navliekla som druhorodenú do impregnovaného mundúru a išlo sa, mrholenie-nemrholenie. Nemôže byť, chúďa, tri týždne rukojemníkom svojho bodkovaného brata. Zvlášť ak sa dá očakávať, že potom obodkavie aj ona a konečne bude mať dôvod na to, aby ďalších pár týždňov zotrvala v karanténe ona.

Včera sme v úzkom kruhu oslávili Slečnine narodeniny. Pôvodne sme mali v pláne pozvať aj Prababi, ale vzhľadom na jej vek (88 rokov) sme si netrúfali nakaziť ju kiahňami, prípadne pásovým oparom. A tak prišli Babinka s Dedkom V. a Ujo J. Svokra ešte deň predtým z vlastnej iniciatívy upiekla pre Slečnu tortu a ja som tiež učinila pekárenský pokus, ktorý bol na moju spokojnosť priaznivo ocenený. Slečna sa tešila z vecných darov. Posedeli sme si hodinku a v pokoji sme sa rozišli. Fotky detí budú čarovné - Malý s nezabudnuteľným koloritom.

Aspoň budeme mať na čo spomínať.

 Torta od Babky.

 Moja torta. Skýtala síce menší estetický zážitok, ale bola tiež chutná.

 Nové prírastky do rodiny aj s výbavou.

Pozdrav zo zahraničia - ďakujeme do Nemecka!

Mutant hľadá poklad

Karanténa, deň tretí.

Príliv nových vyrážok vrcholil včera. Náš prvorodený dnes vyzeral ako mutant lienky sedembodkovej. Pupáky má všade: na tvári, vo vlasoch, na rukách, na nohách i tam, kde to ani nenapíšem, aby sa necítil trápne. Teplotu nemá, drží sa statočne, neškriabe sa a nesťažuje sa. Ale má dosť. Tvár ma bledú ako papier, pod očami tmavé kruhy a na tých kruhoch vyrážky. Úbožiak.

Aby som mu spestrila deň a zároveň ho prinútila k plneniu školských povinností, vyrobila som mu dnes hľadanie pokladu po dome spojené s plnením úloh. V rôznych miestnostiach mal poschovávané papieriky s úlohou serióznou (dopísať dva riadky z písanky, prečítať jednu stranu zo šlabikára, spomenúť si na päť anglických slovíčok), či menej serióznou (zahrať sa s maminkou McQueenovu dráhu či domino - kto prehrá, musí urobiť smiešny ksicht a povedať "som ťulpas") a inštrukciou k nájdeniu ďalšieho papierika. 

Malý sa hral, písal a vôbec spolupracoval ako divý. Pokladom bola čokoládová figúrka ukrytá v špajzi. Sľúbila som mu, že zajtra to dáme zas.  

Nuž čo, spojíme príjemné s užitočným. Príprava nie je taká náročná a vlastne aj ja som sa dobre bavila. Napríklad vtedy, keď mal Malý vymenovať desať slov na písmeno H a začal: Honda, Hyundai, Humanic... (čítaj s "c" na konci). Alebo keď mal vo finále vylúštiť, kde sa ukrýva poklad. Prikladám dokumentáciu:

Pravopis na umretie.

Správy z karantény

Karanténa, deň prvý. 

Slečna spala bez teploty, Malý sa zobudil ako po nálete megaroja komárov: červené ďubky mu vyrašili a v priebehu dňa veselo rašili na tvári, vo vlasoch, za ušami, na krku a na rukách. Len na tvári sme narátali devätnásť kusov. Zatiaľ bez teploty, akurát k večeru sa už začal ošívať. Natierali sme Tanno-Hemal lotiom.

Slečna bola viac unavená ako zvyčajne a odkväcla hneď po obede. Spala dve a pol hodiny a zobudila sa s teplotou. Som v rozpakoch. Je možné, že u nej ide o a) začínajúce kiahne, b) virózu alebo angínu (občas si s plačom vrazí prst do pusy a vtedy nechce ani nič jesť), c) na svetlo sveta sa derúce posledné stoličky (sliní ako Pavlovov pes). Bolo by dobré, keby som zajtra mohla nejakú možnosť vylúčiť, lebo je piatok a behať cez víkend po pohotovosti je to posledné, po čom momentálne túžim.

A dnes mala narodeniny. Upiekla som ovocnú tortu, do ktorej som zabodla dve sviečky a deti ich s chuťou na striedačku sfukovali. Oflusaný dezert sme zjedli tak či tak. Narodeninový dar vo forme DVD s obľúbenými pesničkami sa nám dnes veľmi hodil: DVD išlo takmer nonstop a ak si niekto začne spievať Ťuki-ťuki alebo Ja som vám veľký pán, červený som tulipán, tak si u mňa koleduje o ublíženie na zdraví. 

Samozrejme sme boli celý deň doma a mne k večeru už začalo šklbať ľavým kútikom oka. Doobeda som sa v zúfalstve uchýlila k akejsi primitívnej forme tvorivej dielne a primäla som potomkov ozdobovať vyrezané obrazce z polystyrénu. Kupodivu mal tento pomerne zúfalý nápad dosť veľký úspech a deti vydržali tvoriť vyše pol hodiny. Biele guličky boli všade, a tak som musela na záver vytiahnuť ešte aj vysávač, ale stálo to za to.

Suma sumárum, vyčerpávajúci deň: nuda v kombinácii s napätím o zdravie pokračovateľov rodu.

 Malého slniečko.

 Slečnin ježko (s ihlicou v oku).

 Dvojročné ručičky v akcii.

O náhlej zmene témy

Ešte ráno som si myslela, že dnešný príspevok bude o tom, ako si ma Malého vychovávateľka v škole zjavne pomýlila s jedným z jej zverencov a sfúkla ma ako malé decko za niečo, v čom som bola vlastne nevinne a ja som taký blbec, že v podobných situáciách (ktoré ale nebývajú často) zabúdam, že už mám pomaly štyri krížiky na chrbte a nedokážem si ani len vyprosiť arogantný tón.

Nuž ale po príchode Malého zo vzdelávacieho zariadenia bolo jasné, že dnešná téma bude mať zmenu: máme totiž kiahne! 

Viselo to nad nami od začiatku týždňa ako Damoklov meč, pretože počet detí v triede dramaticky klesal, až sa dnes ustálil na čísle sedem, vrátane nášho prvorodeného, ktorý ešte kiahne nemal, a tak bolo iba otázkou času, kedy podľahne všeobecnej epidémii. No a dnes poobede som mu kázala vyzliecť sa na rutinnú prehliadku, aby som mu na chrbte a na hrudníku narátala zo desať zlovestných vyrážok. Teplotu zatiaľ našťastie nemá, pupákov do večera nepribudlo, akurát bol unavený a bledý. Uvidíme - možno to takto aj ostane, ale skôr je pravdepodobné, že v priebehu pár dní nadobudne jeho pleť bodkovaný kolorit.

Najviac ma trápil fakt, že inkubačná doba je podľa určitých zdrojov aj tri týždne, a tak je celkom možné, že sa tu budem ešte dlho plácať s jedným chorým dieťaťom v karanténe a s jedným naoko zdravým a že to druhé ľahne (a že ľahne, to je isté) až potom, keď to prvé vyzdravie a ja to tu celé môžem absolvovať znova a sviatky strávim na psychiatrii. Veľmi by mi bodlo, keby boli rapaví súčasne. 

Zdá sa, že v tomto bode bolo moje želanie vyslyšané, keďže Slečna dnes večer išla za veľkého revu spať s horúčkou. A zajtra má narodeniny...

Naše deti majú nevšednú záľubu závažne ochorieť na svoj sviatok: Malý oslavoval prvé narodeniny s črevnou virózou a druhé so zápalom pľúc. Slečna si na prvé narodeniny dopriala šarlachovú angínu a vyzerá to tak, že svoje druhé výročie narodenia spestrí kiahňami. To budú parádne fotky! 

O nenažraných vtákoch

Nejako nevládzem. Bez akéhokoľvek zveličovania musím konštatovať, že mi táto choroba dáva poriadne zabrať a pociťujem to najmä večer. Takže myšlienky by aj boli, ale môj unavený mozog ich nedokáže transformovať do písomnej podoby.

Nedá mi však neopísať včerajší vtáčí kabaret na jazere, pretože to bol stobodový zážitok. 

Odviezla som poobede deti k vodnej ploche, aby sme využili relatívne pekné počasie. Na prechádzku okolo celého jazera som si netrúfla, ale správne som predpokladala, že potomstvu bude úplne stačiť voda a šutre. A ešte staré pečivo pre vodné vtáctvo. I vybalila som vtáčiu poživeň, deťom som vrazila kus rožka do ruky, reku, aby hádzali kačičkám. Lenže to sme netušili, čo sa stane. Zrazu sa k nám začalo v kŕdľoch rútiť vtáctvo z celého jazera. Prihnalo sa odhadom asi tak dvadsať kačíc, zo desať labutí a za ohavného škreku (celkom verne pripomínajúceho škrek nazgúlov z Pána prsteňov) asi šesťdesiat čajok. Toľkú bohapustú nenažranosť som ešte nevidela. Tie zvieratá sa bili o každý žvanec, vrieskali, naháňali sa, krúžili nám nad hlavami a vrchol všetkého bolo, keď sa húfne vyškriabali z vody a dali sa bežať za nami. To som už chmatla Slečnu na ruky a s Malým v pätách sme nechali kočár jeho osudu a mazali sme hore brehom do bezpečia, prenasledovaní labuťami s natiahnutým krkom. Pomerne dlho tým hlúpym tvorom trvalo, kým im došlo, že si to u nás pokašľali a že nedostanú už ani mäkké f. Našťastie sa po čase nálada upokojila a my sme si nerušene mohli ísť zachrániť kočík a pokračovať v zmysluplnej činnosti vrhania kamenia do vody.

To sme už len škodoradostne pozorovali iných nešťastníkov, ktorí nič netušiac prišli k brehu s dobrým úmyslom nenechať vtáky zahynúť hladom. Scenár bol do bodky ten istý: najprv idylické hádzanie kúskov, ktoré sa zrýchľovalo a zrýchľovalo a končilo zbesilým útekom hore brehom. Ba jedna pani v panike praštila kabelku aj tašku na zem a pelášila, čo jej sily stačili. A tá blbá labuť, čo jej bežala v pätách, o tú tašku zakopla a zrútila sa na ňu. To sa už Malý neomalene rehotal a ja tak isto. Nuž, my sme už boli frajeri...

Každopádne si naša Slečna obohatila slovník o aktívny výraz "abut" (labuť) a učinili sme poznanie, že staré pečivo nabudúce radšej nasušíme na strúhanku.

O bicykli a pľúcach

Dnes popíšem dva relatívne čerstvé zážitky: pozitívny i negatívny.

Tak najprv ten krajší. Už som písala o tom, že Malý zo zásady odmieta prísť k určitým zručnostiam: plávanie, bicyklovanie, ba dokonca aj hojdanie sa na hojdačke je tabu. Vyplýva to zrejme aj z jeho netrpezlivej povahy - akonáhle mu niečo nejde hneď, okamžite to vzdáva. No a spomínané aktivity zaváňajú opakovanými neželanými neúspešnými pokusmi. Lenže niekedy je osud na jeho strane...

U Babky a Dedka D. je po sesternici N. odložený starší bicykel, aj s pomocnými kolieskami. Malý ho dosť často a rád využíval. No naposledy aj jeho o rok staršia sesternica vyslovila želanie povoziť sa na ňom. Ako správna veľkáčka odmietla sa voziť s pomocnými kolieskami. Dedko jej ich teda sňal. Po pár minútach drahú N. osvietilo a vyzvala Malého, aby to tiež skúsil, že je to ľahké. Či už sa nechcel pred ňou blamovať, alebo mal na to iný dôvod, ale čuduj sa svete, naše dieťa si sadlo na bicykel ... a išlo. Bez koliesok. Bez zaváhania. Bez pádu. Koťuha.

Odvtedy sa bicykluje ako keby nič. Uvažovali sme s Drahým, že by sme ho mali šmariť do vody - možno už vie aj plávať. Alebo posadiť za klavír - čo keď dá Chopina? Nuž ale dnes išli zo školy prvý raz na korčuľovanie a zázrak sa nekonal. Napriek tomu, že podľa vlastných slov často končil zadkom na ľade, páčilo sa mu to. Dúfam, že sa presvedčí, že učiť sa nejakej zručnosti nie je hanba a otrava, ale možno aj zábava.

Nuž a dnešný negatívny zážitok: bola som si dať odfotiť hrudný kôš. Sestrička mi s kúzelným prízvukom položila štandardnú otázku: "Ťahotnó nija sťa?" Po mojej zápornej odpovedi mi dovolila so zatajeným dychom sa privinúť k studenej platni. Darovala mi krásny snímok mojich dýchacích orgánov s tým, že lekár tam dnes "nija ja" a popis nebude. Cupkala som teda v daždi so snímkom k môjmu MUDrovi, ktorý potvrdil, že zápal tam stále je. Predpísal mi tretiu rundu antibiotík s tým, že mám inkriminované foto predsa len ukázať rentgenológovi, ktorý urobí odborný popis. V piatok na ďalšiu kontrolu. Dokelu! 

Sa to nejako komplikuje...

V stredu som bola na kontrole. Lekár ma nepotešil.

Nález na pľúcach ostáva, ba podľa môjho MUDra je tam podozrenie na zápal pohrudnice. Dostala som nové lieky a odporučenku na RTG. Zápal pľúc je komplikácia pôvodnej virózy. Zápal pohrudnice je komplikáciou zápalu pľúc. Čo je komplikáciou zápalu pohrudnice, po tom som radšej ani nepátrala...

A tak tu pojedám ďalšiu sadu antibiotík, kašlem ako tuberák v predposlednom štádiu a snažím sa ignorovať pichanie v hrudníku.

Podľa rady niektorých súcitných známych toto už nie je sranda a mala by som to poctivo vyležať. Lenže... Doma sa mi samo neuvarí a neuprace, hoci ani jedno z toho v posledných dňoch nepreháňam. Navyše obývam domácnosť s dvomi maloletými deťmi, z ktorých aspoň to mladšie má do samostatnosti ešte veľmi ďaleko. Drahý má veľa práce a málo dovolenky na to, aby som si mohla dopriať luxus "vyležania". A tak fungujem podľa svojich možností. Ráno vstávam ešte s elánom, no večer sa už plazím.

Deti majú prázdniny a náš prvorodený ich trávi v striedavej starostlivosti starých rodičov. Som za to vďačná, lebo mať doma jedno besné unudené dieťa alebo dve, tak to je rozdiel!

Včera bol sviatok a dnes mi nikto hrudný kôš nepresvietil, lebo naše RTG pracovisko má fraj. Takže musím počkať do pondelka a dúfať, že keď mi už antibiotiká vykynožili celú mikroflóru v tráviacom, vylučovacom i rozmnožovacom trakte, dôjde aj na tie beštie v trakte dýchacom.

Zamurovaní zaživa

Včera ráno sme sa potešili jemným snehovým popraškom, ktorý však bol behom pár hodín fuč.

Malý sa mu ráno nesmierne potešil. Drahý ho načapal, ako s rukou vystrčenou z okna meria vonkajšiu teplotu naším digitálnym teplomerom, pretože veľmi chcel, aby mrzlo. Nuž, bol sklamaný, že sa prvý sniežik tak rýchlo roztopil, ale aspoň si ho troška užil cestou do školy. Zhŕňal sivobiely poprašok z karosérií áut a vnucoval ho svojej sestre, ktorá sa ho nedôverčivo dotkla končekom prsta a znechutene vyhlásila: "Sebejé!" (studené) Sneh sa tým pred ňou totálne blamoval, a tak ho prestala brať na vedomie.

Podarilo sa mi aspoň zachytiť tento prchavý okamih foťákom. Pritom som si veľmi bolestne uvedomovala inú vec - totiž, ako sa nám dramaticky za posledné týždne zmenil výhľad z okien. Už nevidíme prakticky nič. Stavba vedľa nás hrozivo rastie a rastie. Už nás obrala o slnečné lúče. Teraz nám zhltla aj posledný kontakt s okolím. Nech vykukneme z ktoréhokoľvek okna, vidíme akurát múry... Ako stavba postupovala a ja som videla čoraz menej a menej, mala som pocit, ako by ma zaživa zamurovávali. Stále sa s tým neviem vysporiadať.

Vôbec nemáme predstavu, ako bude vyzerať finálna podoba susedného súkromného zdravotného centra, ale pohľad na ňu neteší už teraz. Mimochodom, podľa pôvodných plánov mali byť na našu kuchynskú stranu orientované zubárske ordinácie. To je parádna prestava: v lete varím, okná otvorené a z okna oproti ide vŕtačka, prípade neľudské výkriky... Našťastie to vraj bude inak. No, len aby!

 Včerajší pidisniežik a barabizňa oproti.

 Pohľad z toho istého okna vo februári tohto roku... Fňuk!

Doma je nuda

Mechríme sa celý víkend v jednom byte. Vonku je nevľúdna zima a ja si liečim choré pajšle.

Včera sa Drahý veľmi snažil. Doobeda bol aj s deťmi na nákupe. Poobede sa s nimi vybral ku svokrovcom. Mohla som si teda chvíľu pováľať šunky a od srdca pokašľať bez toho, aby som svojím ohlušujúcim chrchľaním znepríjemňovala život ostatným členom domácnosti. 

Dnes sme boli doma celý deň. Deti už javili jasné príznaky NUDY, umocnenej aj pridanou hodinou (menil sa čas). Napriek tomu som bola potešená, ako dokážu spolupracovať: hrali sa a naháňali po byte, Malý sa nechal svojou sestrou akože chytiť a tá ho za srdečného rehotu zvalila na zem. 

Avšak aj pri ich "spolupráci" bolo niekedy jasne vidieť rozdielnosť ich pováh. Napríklad v situácii, keď si Slečna pozerala svoje videá na PC. Malý sa najprv z diaľky prizeral, potom podišiel bližšie a nenápadne sa snažil využiť prevahu staršieho a svoju sestru zmanipulovať:

"Pozri, jéééj, dáme si toto video o autíčku, dobre? To bude zaujímavé!"

Lenže naša Slečna má vždy veľmi jasnú predstavu o tom, čo chce a čo nie a nedá sa opiť rožkom. Aj v tomto prípade za rozčúleného "nyje, nyje!!" odstrkala brata od stola. Stále sa neviem rozhodnúť, či sa mám tejto jej vlastnosti tešiť, alebo skôr obávať...

Druhá vec, ktorá ma zaujala tento víkend bol fakt, že aj deti radi jedia z nudy. Malému som už zatrhla zamyslené postávania pred otvorenou chladničkou. Slečna sa tiež neodhodí od žiadnej príležitosti vopchať si sústo do malej pusy. Ktokoľvek začne jesť čokoľvek, okamžite je nastúpená a domáha sa: "Ty! Ty!" (Akože aj ona chce.) Je schopná tlačiť nonstop, keby sme jej to dovolili. Občas od zúfalstva príde do kuchyne, stane si na špičky, chytí sa rukami okraja linky, prosebne púli oči na skrinku so sladkosťami a vzdychá: "Eden! Eden!" ("Jeden, rozumej cukrík, jeden!")

Svojím apetítom by naša druhorodená určite nepotešila Slobodu zvierat. Keď jej Babka predložila kus kačaciny, namiesto zármutku nadšene vykrikovala: "Tackaaaa!" ("Kačka!") A keď som v piatok piekla kuracie stehná, natešene otrčila ukazovák: "Tacka!"

"Nie, zlatko, to je kuriatko," vyvádzam ju z omylu. Malý mäsožravec sa k stehnu blažene otočil a vydýchol: "Pííí, pííí!"

Doma je nuda, to je isté. Bojujeme s ňou, ako len vieme.

A zas je všetko inak

Som chorá. Zase. A zase je pred nami ďalší víkend, čo nevyšiel. Pán Murphy už dostane na držku...

Aj keď sa z posledného príspevku mohlo zdať, že som v pohode, nebolo to celkom tak. Včera som sa už znova cítila ako zbitý pes po zrážke s kamiónom. Navyše ma začalo škriabať v krku a začala som pokašliavať.

I vypravila som sa dnes k svojmu lekárovi, aby na mňa mrkol odborným okom. Záver: vraj nález na ľavej strane pľúc. Dostala som antibiotiká s poučením, že si mám nasadiť kľudový režim a chorobu v teple vyležať. Veľmi ma tým pobavil. To ako keby mi odporučil výlet na Mars. O týždeň na kontrolu. Ak sa stav nezlepší, začne ma vláčiť po RTG. 

Nuž, dúfam, že sa mi stav zlepší. Aj bez kľudového režimu v teple. A že nám túto jeseň vyjdú aj aspoň nejaké tie víkendové plány (už ich veľa nie je)...

Už je dobre a ešte slony

Minulý víkend sa u mňa niesol v znamení zrážania teploty a bolenia hlavy.

Ani si nepamätám, kedy ma naposledy skolila takáto viróza. Hmm, a to práve MŇA, čo tak mohutne pestujem spoločenský život, každý deň sa vyvážam MHD, kde na seba nechávam funieť päťdesiat bacilonosičov a voľné chvíle trávim v obchodných centrách, kde klimatizácia víri miliardy vírusov!!!

Nechápem, kde som JA mohla ochorieť, ale stalo sa.

Ležala som ako mŕtvola a bála som sa pohnúť, aby mi od trupu neodpadli končatiny, čo ma tak boleli všetky kĺby a šľachy. Drahý statočne suploval moju prítomnosť, dokonca si včera vzal dovolenku, lebo som ešte nebola plne prevádzkyschopná. Dnes som sa už musela tváriť, že som zdravá. Teplotu som už nemala a necítila som sa zle, akurát som sa rýchlo unavila a k večeru som už skutočne ledva vliekla nohy za sebou a boľavú hlavu nad sebou.

Poobede som vzala deti von k jazeru. Bolo krásne slnečno, hoci citeľne chladnejšie. Ľutujem veľmi, že som si nevzala foťák, voda a farebné stromy, no nádhera! 

A tu zrazu, ako sa prechádzame okolo vodnej plochy, nakŕmiac desať kačíc a asi dvesto čajok tromi krajcami chleba, zdvihnem hlavu a čo nevidím? V diaľke na druhej strane cesty sa za plotom pasú tri slony... Nie, nebola to halucinácia z horúčky, ani delírium tremens. Chvíľu som síce pochybovala o vlastnom zdravom rozume a aj mi napadlo, či oná viróza nezbaštila aj nejaké mozgové bunky, ale keď Malý nadšene otrčil ukazovák, že :"Jééj, slony!", pochopila som, že vidíme to isté. Na inkriminovanom mieste sa rozkladal cirkus (tam zvyčajne aj býva) a tento mal nejaký väčší zverinec. A tak sme dnes pozorovali domáce vodné vtáctvo i kŕmiace sa slony. Nabudúce si určite vezmem foťák. Veď čo ak zdvihnem hlavu od kačíc ... a tam mamut?

Plazím sa

Som chorá. Víkendové plány sú v háji.

Už včera večer som sa začala cítiť biedne. Bolel ma celý človek a bolo mi nezvyčajne zima. Zaľahla som s našimi dvoma kuratami v nádeji, že ak zmiernim spánkový deficit, bude mi lepšie. Figu.

Dnes to bolo rovnaké. Aby som mohla ako-tak fungovať, posilňovala som sa Panadolom. Poobede ma už začala chytať mierna panika. Nie som padavka a obvykle sa pri akomkoľvek fyzickom diskomforte snažím tváriť, že nič. Teraz však som mala problém vstať a odtackať sa vycikať. Momentálne mi svieti na teplomeri 38,08 a mňa bolia kĺby tak, že mi občas vyhŕknu slzy.

Nuž, slzy mi veru vyhŕkli aj tak. Mám totiž pocit, že síl sa nám dostáva akurát na každý deň, aby sme mohli v pohode ustáť normálny režim. Ako budeme fungovať v krízovom režime, keď mne väčšinu síl zhltne viróza a Drahému dve besné deti, nevedno. Navyše mám strach, aby neochoreli krpatí. Prosím, prosím, nech ostanú deti zdravé!

Ozvem sa, keď budem mať menej horúčnatú a depresívnu náladu.

Deň, čo má aspoň 36 hodín

Dnešný deň nemá konca-kraja.

Už ráno dávalo tušiť, že to nebude jednoduché. Zobudili sme sa o polhodinu neskôr ako zvyčajne, do tmy a hustého lejaka. Mňa okrem iného pekelne bolela udretá noha (včera mi na ňu padla Malého kolobežka a tyčou ma bolestivo švacla po pravom predkolení. Na postihnutom mieste mi ihneď navrela modrá štipľavá bublina) a ani za svet som nedokázala nájsť pláštenku na kočík. Drahý teda volal do práce, že príde neskôr, a tak nebolo treba do dažďa trepať ešte aj Slečnu.

Lenže keď sme napokon doma osameli, začal sa maratón. Vychádzka neprichádzala do úvahy. A tak sme sa hrali a hrali a hrali... Ešte dopoludnia to vyzeralo, že fajn. Poobede už toho začala mať Slečna po krk a ja tak isto. Navyše nám robil spoločnosť jej brat, ktorý dnes tiež neprispieval k dobrej nálade. O piatej ma začalo chytať zúfalstvo. O siedmej to bola už agónia, a to aj napriek tomu, že sa Drahý po príchode z práce snažil zachraňovať situáciu. Dokonca keď okolo pol šiestej úporný lejak ustúpil na úroveň dažďa, nahodila som Slečnu do nepremokavého odevu, v ktorom vyzerala ako príslušník Horskej záchrannej služby, na malé nohy som jej vrazila gumáky a vybrali sme sa aspoň do blízkeho obchodu. Ale čo je takéto štvrťhodinové vybehnutie z domu oproti zvyčajným dvom hodinám na ihrisku? 

Nuž, som rada, že potomstvo už spí. Pár takýchto dní za sebou a začnem sa zajakávať a v noci pomočovať...

Pripájam ukážky toho, čím sme sa dnes bavili. A to som zďaleka nezdokumentovala všetko!

 Momentálna top hračka. Gumové zvery (nielen) do vody. Zľava: "tyjeň", "baža", "tacka"...

 Čítame.

 Skladáme.

 Plníme smetiarske auto panáčikmi a následne ich vysypeme.

 Znova skladáme.

 A zase skladáme.

 Trampolína je požehnaním.

 Hráme "akej" a dávame "dóv".

Pesničky na PC sú záchrana.

 Púšťame bábikám pesničky na "akože" počítači, kŕmime ich a kúpeme.

 Kreslíme...

Prečo dávam očkovať

Za posledné dni vo mne dozreli všetky argumenty, takže je čas nejako ich zrozumiteľne sformulovať.

Pri Malom som očkovanie neriešila. Dostal všetky vakcíny načas a bez komplikácií. Slečne po prvom očkovaní (TBC) dvakrát otvárali zhnisané ramienko, a tak som sa o túto tematiku začala zaujímať viac. Čo som sa dozvedela, ma veľmi nepotešilo. Až vtedy som totiž zistila, aká hystéria sa deje okolo povinného očkovania. V istej diskusii som dokonca čítala vyjadrenie, že by dotyčná diskutujúca dala zavrieť všetky pseudomatky, ktoré ešte stále nechávajú takto ukrutne ubližovať vlastným deťom... Po zrelej úvahe a preštudovaní všetkého dostupného z oboch strán som dospela k nasledovnému:

1. Svoje deti dám očkovať už len kvôli takýmto sfanatizovaným osobám (a nie je ich málo), vďaka ktorým nie je vylúčené, že tu o nejaký čas znova neprepukne epidémia nebezpečných chorôb. Kto má pocit, že ide o zopár vyrážok a zvýšenú teplotu, nech sa oboznámi s tým, ako sa zomiera na záškrt.

2. "Veď sú to len vyrážky." Nuž, v detstve možno rubeola a osýpky majú ľahší priebeh. No kto komu zaručí, že tieto choroby dostanú nezaočkovaní jedinci ako deti? Je známe, že priebeh týchto ochorení v dospelosti je oveľa ťažší, s oveľa väčším rizikom iných komplikácií. Napríklad osýpky u chlapcov v postpubertálnom veku môžu zapríčiniť neplodnosť, a to nehovorím o riziku nákazy u tehotných žien, kde každá z týchto chorôb môže mať fatálne následky. Nuž, svoje deti chcem toho ušetriť.

3. "Očkovanie spôsobuje autizmus, či cukrovku." Nebudem sa tu oháňať dôkazmi, kto aké výsledky sfalšoval. Ide o to, že očkovanie, podľa toho, ako to chápem (nielen) ja, môže snáď tieto stavy spustiť, nie vyvolať. Musí ísť teda o dieťa s genetickou predispozíciou, kde atak na imunitný systém v podobe očkovania môže byť potenciálnym spúšťačom (rovnako však ako ním môže byť povedzme silnejšia angína). 

4. "S očkovaním treba počkať a nezaťažovať taký malý organizmus." Akokoľvek čudne to znie, batoľatá majú odolnejší imunitný systém ako staršie deti a dospelí. Veď či neboli takmer všetky deti zdravé ako repy, než prišli do kolektívu? To potom ich treba očkovať, keď ich imunite dáva zabrať takmer každý týždeň nejaký iný infekt, keď vybrali toľko antibiotík a keď vysoké percento z nich chodí k imunológovi?

5. "Očkovanie je len biznis." Niektorí idú ešte ďalej a dôverujú konšpiračnej teórii, podľa ktorej sú nebezpečné vakcíny cieleným nástrojom na depopuláciu. Lenže aj to je na hlavu. Nie je skôr pravdepodobnejšia teória, podľa ktorej sa svetom zrazu začne šíriť davová hystéria okolo očkovania, aby sa umelo vyvolal návrat rozsiahlych epidémií (ako sa to lokálne už deje napr. vo Francúzsku a Veľkej Británii), ktoré v konečnom dôsledku zlikvidujú naraz oveľa väčšie percento populácie? Apropo, vakcíny. Keby tak rozhorčené matky vedeli, akým hnusom boli v detstve očkované ony, možno by sa v hneve obrátili na vlastných rodičov. V minulosti sa očkovalo živými vakcínami, kde reakciou mohlo byť aj ochorenie samotné - napríklad obrna. 

Suma sumárum, ak je dieťa zdravé, nereaguje neštandardne na akúkoľvek záťaž imunitného systému (febrilné kŕče pri horúčke, napríklad), ak netrpí na iný postih alebo ochorenie, s ktorým sa ich organizmus vyrovnáva, ak nie je predčasne narodené, či nie je u neho známa genetická záťaž, nie je dôvod, aby sa matky vyhýbali očkovaniu. 

Slečnu som nechala pred týždňom a pol zaočkovať onou povinnou inkriminovanou MMR vakcínou. Nadávala som si, že okolo toho toľko viem, lebo som sa napriek všetkému bála. Nevedieť je niekedy lepšie. Lenže som bola presvedčená, že robím pre ňu podľa uváženia to najlepšie. Reakcia zatiaľ žiadna, ak nerátam prvé dva dni zväčšenej únavy a mrzutosti. 

Viem, že aj ženy, ktoré nedávajú deti očkovať, sú presvedčené, že robia pre svojho miláčika to najlepšie. Akurát ma niekedy hnevá tá blahosklonná nadradenosť a neochota pripustiť, že sa môžu aj mýliť a že na ich omyl v konečnom dôsledku nemusia doplatiť iba ich deti...