Tohtoročný apríl nám nejako nevyšiel. Áno, správne, môže za to predovšetkým Slečnina noha, ale nielen tá.
Dvadsiateho druhého apríla, presne tri týždne po incidente sme sa konečne dočkali odstránenia sadrového kopýtka z malej nohy. A znova som sa ocitla v pozícii, že moje očakávania sa nenaplnili. Teda, nie hneď.
Očakávala som totiž, že sa Slečna poteší. Že bude všetko ako predtým. Lenže Slečna bola z novej situácie dokonca vyplašená viac ako na začiatku. Rozhodla sa, že má len jednu nohu. Tú druhú, vraj už zdravú, vôbec nebrala do úvahy. Bola hysterická pri každom našom pokuse dokázať jej, že sú obe jej dolné končatiny už plne funkčné. A tak začalo posledné dejstvo drámy "Zlomená noha". Neostávalo mi nič iné, ako dieťa opäť vláčiť na rukách, povzbudzovať ho k výkonom, ale netlačiť na pílu. Ten posledný týždeň bol pre všetkých zúčastnených vyčerpávajúci. Navyše, Malý dostal zápal priedušiek s teplotami a nonstop kašľom a uľavilo sa mu až po troch dňoch ATB.
Slečna však pomaly, ale isto prichádzala na to, že nie je žiadúce, aby zbytok svojho života prežila štvornožky. Najprv sa začala opatrne stavať na dve. Najlepšou terapiou sa ukázala byť jazda na odrážadle - motorke. Hoci som umierala od strachu, že sa strepe a môžeme sadrovať zas, kupodivu Slečna začala na odrážanie používať obe nohy a zaťažovať si tak stuhnutý sval a šľachu. O pár dní sa pustila pajdať za ruku. V tom čase bolo v našich zemepisných šírkach už počasie takmer sa blížiace letu, a tak sme trávili veľa času vonku. Ihrisko a jeho atrakcie boli silnou motiváciou. Neznámi ľudia na ulici síce na nás vrhali nesmelé sústrastné pohľady - určite boli presvedčení, že má naše dieťa hendikep. Netrvalo dlho a rekonvalescent sa odvážil urobiť pár krokov sám.
Dnes už Slečna chodí pomerne stabilne, chôdzu má trochu topornú. Ešte nebehá a má rešpekt pred schodmi. Noha drží, nebolí a neopúcha. Malý bol dnes po dvoch týždňoch prvý raz v škole.
Začíname sa vracať do normálu. Po mesiaci, na ktorý len tak rýchlo nezabudneme.
