A sme zase tam, kde sme boli. Slečna má kiahne.
Aj sa to dalo čakať, pretože sa tu s chorým bratom dva týždne mechrili na jednom mieste a nevyhli sa tomu, aby nefuneli jeden druhému do tváre. Slečna si vybrala štandardnú inkubačnú dobu: presne dva týždne od prvých príznakov svojho staršieho súrodenca.
Prišla som na to pomerne náhodou. Včera sme boli u našich a ja som chcela svoju dcéru predviesť so sponkami v pidivlasoch. I rozhrnula som jej vlasový porast nad ľavým uchom, odkiaľ sa na mňa zlomyseľne škerila dobre známa vyrážka. Dieťa šlo okamžite donaha. Až na dve nejednoznačné ružové ďubky sme nič podozrivého neobjavili. A tak som až do večera žila v neistote.
Dnes však už bolo nad slnko jasnejšie, že som mala podozrenie právom. Červené ďubky sa začali množiť geometrickým radom. Síce malé, ale aj to sa ráta. Slečna naberá tú správnu kiahňovú fazónu.
Ak by som mala popísať svoje pocity, nejako sa neviem dohodnúť sama so sebou, čo vlastne prežívam.
Tak napríklad úľavu: štrnásť dní som žila podvedome v napätí, kedy to príde a či to vôbec príde. Už je to jasné. Potom je tu akási odovzdaná spokojnosť: aspoň to bude mať dieťa za sebou, bude pokoj, keď bude staršia. Ďalej strach: šesťročnému vysvetlím, že sa nemá škriabať, ale čo s dvojročným prckom? Čo keď to bude mať dramatickejší priebeh? Horúčka, nepokoj, svrbenie, pľuzgiere v ústach, pľuzgiere na háklivým miestach... No a v neposlednom rade ma chytá zúfalstvo: ďalšie týždne zavretá doma s chorým dieťaťom. Už si pripadám ako čínsky disident v domácom väzení. Ani som nepostrehla, ako prešiel november. Pamätám si relatívne krásne teplé októbrové počasie a to už akože idú Vianoce??
Tak nič. Karanténa, druhá séria. Že my budeme mať bohaté spomienky na detský vek našich potomkov, to je viac ako isté!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára