A ešte o včerajšku

A aby to všetko nebolo len o chorej nohe, zosumarizujem včerajší pekný deň.

Prvý máj, sviatok, počasie horúce - u nás plus tridsať.

I rozhodli sme sa stráviť časť dňa v lone prírody. Už o deviatej sme boli v lese (potomstvo zo zásady vstávalo o šiestej, sviatok-nesviatok). Trasu sme poznali. Slečna sa luxusne väčšinu cesty niesla v nosiči, z čoho mala nesmiernu srandu. Vyklopili sme ju len pri atrakciách ako metanie šutrov do potoka, zbieranie papekov či húseníc a desiatovania. Deti boli nadšené a my spokojní. 

Poobede sme vbehli kúpiť Malému ešte jeden pár tenisiek, keďže jedinými plne funkčnými vhupol v lese do bahna. Odtiaľ sme sa presunuli na neďaleké kolotoče a dali deťom prejazdiť obmedzenú čiastku mesačného rozpočtu. Slečna si to užívala naplno na detskom kolotoči i vo vláčiku. Znova som si pripomenula, ako sa jej brat prvý raz v živote odhodlal na kolotoč v piatich rokoch života...

Večer sme boli na stanicu vyprevádzať naše zahraničné príbuzenstvo, ktoré tu bolo desať dní na návšteve. Slečna premenovala úbohú tetu Vierku na "tetu Dierku". Ešteže teta s ujom nie sú očkovaní proti humoru.

Deti sa stihli ešte prvý raz v tomto roku vyčľapkať na terase v teplej vode. Večer padli obaja ako podťatí a spali až do rána bieleho. Bol to pekný deň.

Za všetko môže hlavne noha

Tohtoročný apríl nám nejako nevyšiel. Áno, správne, môže za to predovšetkým Slečnina noha, ale nielen tá.

Dvadsiateho druhého apríla, presne tri týždne po incidente sme sa konečne dočkali odstránenia sadrového kopýtka z malej nohy. A znova som sa ocitla v pozícii, že moje očakávania sa nenaplnili. Teda, nie hneď. 

Očakávala som totiž, že sa Slečna poteší. Že bude všetko ako predtým. Lenže Slečna bola z novej situácie dokonca vyplašená viac ako na začiatku. Rozhodla sa, že má len jednu nohu. Tú druhú, vraj už zdravú, vôbec nebrala do úvahy. Bola hysterická pri každom našom pokuse dokázať jej, že sú obe jej dolné končatiny už plne funkčné. A tak začalo posledné dejstvo drámy "Zlomená noha". Neostávalo mi nič iné, ako dieťa opäť vláčiť na rukách, povzbudzovať ho k výkonom, ale netlačiť na pílu. Ten posledný týždeň bol pre všetkých zúčastnených vyčerpávajúci. Navyše, Malý dostal zápal priedušiek s teplotami a nonstop kašľom a uľavilo sa mu až po troch dňoch ATB. 

Slečna však pomaly, ale isto prichádzala na to, že nie je žiadúce, aby zbytok svojho života prežila štvornožky. Najprv sa začala opatrne stavať na dve. Najlepšou terapiou sa ukázala byť jazda na odrážadle - motorke. Hoci som umierala od strachu, že sa strepe a môžeme sadrovať zas, kupodivu Slečna začala na odrážanie používať obe nohy a zaťažovať si tak stuhnutý sval a šľachu. O pár dní sa pustila pajdať za ruku. V tom čase bolo v našich zemepisných šírkach už počasie takmer sa blížiace letu, a tak sme trávili veľa času vonku. Ihrisko a jeho atrakcie boli silnou motiváciou. Neznámi ľudia na ulici síce na nás vrhali nesmelé sústrastné pohľady - určite boli presvedčení, že má naše dieťa hendikep. Netrvalo dlho a rekonvalescent sa odvážil urobiť pár krokov sám. 

Dnes už Slečna chodí pomerne stabilne, chôdzu má trochu topornú. Ešte nebehá a má rešpekt pred schodmi. Noha drží, nebolí a neopúcha. Malý bol dnes po dvoch týždňoch prvý raz v škole.

Začíname sa vracať do normálu. Po mesiaci, na ktorý len tak rýchlo nezabudneme.

Tak TOTO je už za nami. Dúfame, že navždy.

Tisíc drobností

Blog vädne priamo úmerne mojej chuti písať.

V podstate sa nič také prevratné u nás nedeje. Napriek tomu mám pocit, že ma najlepšie vystihuje výrok o tom, že tisíckrát nič zabilo osla...

Slečne minulý pondelok dosadrovali nohu. Od kolena dolu má krásne sadrové závažie a vydržať by jej malo ešte týždeň. Snaží sa. Lozí po byte trojnožky (chromú trojkilovú nohu ťahá za sebou) alebo sa šúcha po zadku. Vylezie i zlezie z gauča. Už sa pokúsila aj postaviť. Modlím sa, aby táto pre mňa nervy drásajúca epizóda bola už rýchlo za nami bez následkov.

Pred sedemnástimi dňami sme spred domu odhadzovali sneh. Dnes sme boli na ihrisku v tričku. Kým všetky deti nadšene vítajú možnosť vybehať sa na vzduchu, ja vláčim nášho pidiinvalida z hojdačiek na koníka a do pieskoviska. Boli by sme vonku oveľa dlhšie, ale pre Slečnu je to po hodine už totálna nuda. Ja mám ruky už po zem a chrbát v kýbli.

Samozrejme, tisíckrát denne riešim výchovné situácie. Slečna sa posunula do fázy, keď si vyslovene vychutnáva svojho prchkého brata. Typický príklad:

V aute druhorodená začne rytmicky kopať nohou do vnútornej strany dverí. Vie pritom úplne presne, že Malý vyletí ako čertík z krabičky: "Prestáááň! Nemôžem to počúvať!!!"

Úplne pokojne ho usadí: "Esacinaj!" (nezačínaj) a už len s blaženým úsmevom pozoruje, ako jej bratovi kvapká pena od úst. A ja mám chuť vystúpiť a zvyšok cesty sa odviezť MHD. 

Na vyváženie musím povedať, že ma teší slnko a denné svetlo do pol ôsmej. Teší ma, že sa Malému darí v škole a že tam chodí bez protestov. Teší ma Slečnina vitalita i jej neskonalý záujem o okolitý svet. Pobavia ma jej úvahy a hlášky:

"To je co, hmm?"

"Mozem tusnut?" ("Môžem si kusnúť?" - väčšinou tým brata obmäkčí, potvora.)

"Ty mainky cicik mam. Maminka okýýýý ma!" (Ty malinký cicík mám. Maminka veľký má.)

"Ocko pipik ma. Ocko e chap." ("Ocko pipík má. Ocko je chlap." Podotýkam, že tieto jej znalosti sú prudko teoretické.)

"Hojenko!" ("Hov..." Na otázku, kto ju to naučil, bonzne brata.)

"Obesim sa." (Oblečiem sa.)

"Toto cem... toto cem... toto cem..." (Ak niečo chce, dokáže nástojčivo otravovať v polminútových intervaloch pokojne aj hodinu. Dnes ma úplne zničila na ihrisku, keď nemohla ísť na trampolínu a dožadovala sa jej každú druhú minútu. Na konci som mala nervy vytečené do poslednej kvapky.)

Skrátka, dni sa skladajú z tisícich drobností, ktoré zo mňa každú bdelú minútu sajú energiu. A to som úplne vynechala hnusnú nádchu, momentálnu dvojdňovú bolesť pokožky na pol tvári a fakt, že ma dnes v parku okadil vták!  

Prvoaprílový žart? Kiež by!

Najprv hádanka. Čo je to?

Kto tipoval dvojročnú nohu v sadre, hádal správne. Táto vec sa od dnešného predpoludnia vyskytuje v našej domácnosti a zotrvá (dúfam, že iba) jeden týždeň...

Stalo sa to takto. Keďže sa dnes ráno po predĺženom víkende u nás nenachádzala ani len skyva chleba, bola hlava rodiny spolu s potomstvom vyslaná do neďalekého obchodného centra, ktoré je otvorené piatok-sviatok. Po nákupoch sa vybrali omrknúť detské ihrisko a zotrvali tam, nech sa deti vybláznia, keď sa von ísť nedá (vonku zrejme nastáva doba ľadová a jar je v nedohľadne - ešte v piatok sme odhŕňali sneh). Nuž a Slečna si vybrala daň za mrštnosť a neposlušnosť.

Kým iné deti do bazéna s loptičkami spôsobne vystúpia po schodíkoch, alebo opatrne prelezú okraj, naše dieťa sa napriek výslovnému zákazu najradšej vyškriabe na okraj, chvíľu na ňom balansuje a potom do farebných guličiek hodí šípku, najlepšie s výskokom. Dnes mala smolu - v bazéne sa nenachádzalo veľa loptičiek, a tak nevedno, či dopadla priamo na tvrdý koberec, alebo sa jej noha pošmykla o osamelú plastovú guľu, ale už nevstala. 

Drahý priviezol plačúce neobuté dieťa domov. Po podrobnom preskúmaní oboch dolných končatín sme došli k záveru, že sa veľkosťou jedna druhej nepodobajú a keďže dieťa vytrvalo bedákalo, radšej sme ho odviezli na chirurgiu. Z chirurgie na RTG. Odtiaľ späť. Celá akcia netrvala dlho a napokon sme vyšli so zasadrovanou nohou: Slečna má zlomenú kostičku v ľavom priehlavku. Kontrola o týždeň.

A tak ju nosíme na rukách (už ich mám až po zem, a to bol dnes Drahý doma, takže mi ešte pomáhal) a odpovedáme dokola na tie isté doplňujúce otázky ohľadom jej zdravotného stavu. A samozrejme je tu ešte jej brat, ktorý síce so sestrou úprimne súcití, zároveň však cíti, že sa mu dostáva ešte menej pozornosti ako by si prial a správa sa tak, že si koleduje o uškrtenie.

Bude nám ešte tento týždeň veselo!   

Zútulňujeme si bydlo

Posledných pár dní je vonku nádherne. Napriek tomu človek nevie, ako sa má obliecť: na slnku teplo, v tieni chladno. Nuž ale konečne sa dá tráviť viac času na vzduchu. Dnes som deti zničila dllllhou prechádzkou (úprimne, zničila som aj seba, ale to nie je podstatné). Predpovede však ešte sľubujú všeličo, napríklad tento víkend poľadovicu, snehové jazyky a celodenný mráz. Až sa to človeku veriť nechce...

Doma máme tiež už jarnú náladu. Prispeli k nej aj ručné práce z minulého týždňa. Keďže sme boli sopľaví a väčšinu času vnútri, prikročila som k nariadenej forme trávenia voľného času, teda hlavne čo sa prvorodeného týka. Výsledkom boli celkom podarené dielka, ktoré nám zdobia byt. Napríklad:

 Kvetinky z farebného kartónu.

Figúrky zo soľného cesta (pol hrnčeka soli a hrnček hladkej múky zmiešať s trochou vody, aby vzniklo cesto vhodné na modelovanie. Výtvory sa pečú v rúre cca 45 minút na 180 stupňoch a po vychladnutí sa pomaľujú farbami). Macko a snehuliak ešte pred finálnou úpravou.

 Kuriatko. Z výkresu sa vystrihne kura, zobák a nohy sa vymaľujú. Žltá servítka sa rozoberie na vrstvy a natrhá na žmolky. Kura sa natrie lepidlom a obalí sa v žmolkoch.

 Kvetiny na špajli. Z farebného kartónu sa podľa makety vystrihnú kvety. Obe vrstvy sa zlepia tak, že sa medzi ne vloží špajla. 

No tak toto sme teda nevyrábali, na Pána Boha nemáme. Túto krásu som dostala vraj k MDŽ a takto mi spríjemňuje pobyt v kuchyni.

Sami doma (!)

Štokholmský syndróm - psychický stav, resp. emocionálny vzťah, zväzok vzájomnej závislosti medzi zajatcom a únoscom, ktorý vzniká, keď obeť vníma situáciu ako ohrozenie svojho života. Je to pozitívny citový vzťah, v ktorom rukojemník sympatizuje s páchateľom, pomáha mu pri dosahovaní jeho cieľov, súcití s ním, má snahu ho chrániť...

Tušila som už dávno, že týmto neduhom s Drahým trpíme, no až vo dňoch, ako bol tento, som si svoje tušenie mohla overiť v praxi. 

Tak sme teda skutočne boli dnes sami doma. Deti boli u Babky a u Dedka D. Aj Malý to prežil. Presne podľa môjho odhadu sa upokojil päť minút po odchode jeho drahého ocka a potom si svoj pobyt mimo domu náležite užíval. Aj my sme si užívali - fakt sme nerobili NIČ.

Neumyla som dlážky. Nežehlila som. Dokonca som zo sušiaka pozbierané prádlo neposkladala a neuložila do skrine - celý deň sa na kôpke povaľovalo na sedačke. Obed bol improvizovaný. Zato som urobila nový rekord v obľúbenej oddychovej počítačovej hre a vypila som tri kávy. Venovala som čas kozmetickým úpravám svojej telesnej schránky. Drahý dospával a keď nespal, tiež sa venoval vylepšovaniu skóre na svojej obľúbenej oddychovej hre... Skrátka, totálne prefláknutý deň.

K večeru som začala mať nepríjemný pocit. Ono je to fajn takto si občas nekresťansky pováľať šunky, ale neviem si predstaviť, že by som mala toľko voľného času stále. Normálne som po pár hodinách začala mať skoro až výčitky svedomia a neskutočne mi chýbal ten vyčerpávajúci a otravný každodenný kolotoč. 

No a tu sa konečne dostávam ku štokholmskému syndrómu. Celý deň som musela myslieť na svojich malých trýzniteľov a keď nastal čas ísť po nich, mohla som si nohy dolámať, aby som sa dostala k autu...

Cestou domov to už bolo ako vždy: Slečna provokovala, Malý na ňu ziapal a ja som dozadu ziapala na deti. Tentoraz však odpočinutá s väčšou chuťou. 

Záver: Učinila som poznanie, že chvíle oddychu si človek viac vychutná, keď si ich zaslúži po odmakanom dni. Čo však neznamená, že sa budem brániť, ak budem mať ešte niekedy možnosť prežiť taký deň ako dnes!

Sami doma (?)

Keďže som bola upozornená na to, že predchádzajúce pozadie nebolo veľmi priateľské k zraku, zmenila som znova blogu vizáž, a dúfam, že naposledy.

Dnes sme s Drahým po sto rokoch sami doma. Stalo sa to takto:

Celý týždeň si tu nezištne vymieňame vírusy horných dýchacích ciest (má niekto záujem?) Najprv Slečna, potom Malý a nakoniec ja s Drahým. Deti sú už z najhoršieho vonku a my dvaja v najlepšom. Zlikvidovali sme už tisíce vreckoviek, vypili hektolitre čaju a minuli niekoľko fľaštičiek s kvapkami. 

Dnes sa u švagrovcov koná oslava na počesť narodenín neteri. Malý sa na to veľmi tešil a robil všetko pre to, aby sa mohol zúčastniť. Keďže sme usúdili, že my dospelí nie sme do spoločnosti súci, vzali nám dnes Babka s Dedkom D. obe deti na celý deň k sebe a na oslavu pôjdu spolu. 

Je to paráda. Sedím tu na blogu v nezvyčajnom čase a statočne odolávam mámeniu nevyžehleného prádla a opatlanej dlážky. Uvarím si čaj a nebudem robiť nič. 

(Intermezzo: Práve mi zvonil telefón. Drahý. Vraj Malý robí scénu a nechce ostať u Babky. Mala som tesne pred infarktom. Vypýtala som si syna k telefónu a dôrazne som mu vysvetlila vec. Sľúbil, že sa prekoná. Tak uvidíme. Nepotrebuje niekto súrne vybaviť nejakú nepríjemnú vec, napríklad vynadať šéfovi alebo vytmaviť niečo nepríjemným susedom? Dajte mi vedieť, ale rýchlo. Som zatiaľ v takom naložení, že to zvládnem ľavou zadnou....)

Nuž, ešte uvidíme, čo bude s dnešnými skvelými plánmi. Radšej skončím a počkám si na Drahého...

Som zlý šaman

Šamanstvom by som sa, zdá sa, neuživila.

Moje frivolné poznámky o privolávaní jari našli dnes svoju odplatu. Že propagačný snehový poprašok? Dnes nám naváľalo dobrých dvadsať centi a pohľad z okna naznačuje, že Perinbaba ťahá aj nočnú. Jar je teda nateraz v nedohľadne.

Nuž ale spestrenia všedných dní sa nám predsa dostalo: Malý sa ráno zobudil s vracaním. Svoj šabľový tanec zopakoval doobeda ešte dva razy a potom si zakúril. Teplo si udržoval s prestávkami tak okolo tridsiatich ôsmich stupňov, čo nie je veľa, ale zvládnuť od sestry separovaného šesťročného umrnčaného maróda a zároveň poskytovať full service jeho mladšiemu súrodencovi, tak to bola úloha "přímo nelehká". 

Slečna mala z toho zážitok. Nechtiac sa stala svedkom bratovho vyprázdňovania žalúdka a celý deň o tom rozprávala: "Hacau kibika. Tak:... Poseau auticka a hacau. Pakau. Tak:..." Preklad: "Vracal do kýblika (rozumej do vedra). Tak: nasledovala názorná ukažka aj so zvukovými efektami. Pozeral rozprávku o autíčkach a vracal. Plakal. Tak: a ďalšia ukážka toho, ako jej big brother hučal."

Slečna má ale do pohody tiež ďaleko: lezú jej posledné stoličky (hurááá) a dusí sa slinami. Jej obľúbenou hračkou je "tyka" (kefka), ktorou si aj polhodinu šmátra v ústnej dutine a z polootvorených úst jej tečú potoky slín. 

Potešiteľná správa na záver: Drahý vyhodnotil momentálnu situáciu v našej rodine ako havarijnú a na zajtra oferoval na nás jeden deň svojej dovolenky napriek maximálnej pracovnej vyťaženosti. Vážim si to.

Už aby to bolo!

S veľkou túžbou začínam vyhliadať jar.

Deti si za celú chladnú zimu naškrečkovali kopu energie, ktorú nemajú kde vybiť, a tak si púšťajú ventil, kde vedia, lenže väčšinou to ide na úkor mojich pocuchaných nervov. 

Malý je neznesiteľný. Doma sa nudí a nebaví ho už nič. Váľa sa po zemi a provokuje sestru. Vydáva celú škálu rôznych škrekov a pazvukov, z ktorých mi letí adrenalín do závratných výšok. Otravuje. Stále aby sa s ním niekto hral alebo mu dával nejaké podnety. Keby bol jedináčik, ešte by sa to dalo, lenže s dvojročným dieťaťom v pätách je to o držku. Množstvo nevybúrenej energie krásne vidno aj na jeho spánkovom režime. Zaspáva o deviatej a ráno dobrovoľne opúšťa lôžko o pol šiestej, piatok-sviatok...

Slečna má tiež vlastné vychodené chodníčky, ktoré ju už poriadne nudia, a tak si to spestruje po svojom. Napríklad ilustráciami na fádne biele steny. Našli sme po nej zopár majstrovských kúskov, čo na tom, že sme v lete kompletne maľovali celý byt?!

Počasie je zaujímavé. Kým v iných častiach vlasti sneh trhá elektrické vedenie, my sa tu solidárne pridávame len propagačným popraškom. Zima ale je ako v ruskom filme - vonku sa nedá vydržať viac ako štyridsaťpäť minút (odskúšané). Pred pár dňami to tu skoro vyzeralo na prichádzajúcu jar, takých príjemných niekoľko stupňov v plusových hodnotách a k tomu lákavé vône a vtáčí štebot. Dnes je to zas o mraze a ľade. Pokiaľ sa dá, vyháňam deti von. Vyviezli sme sa aj do neďalekého lesoparku, kde som medzi ostrovčekmi zľadovateného snehu objavila toto:

Doma som na počesť túžobne očakávanej zmeny sňala všetky dekorácie, pripomínajúce zimu. Zadovážila som si hyacint a uplacírovala som ho do jarného kochlíka. Pálim sviečky s kvetinovou vôňou a takmer so zanietením šamana privolávam jar. Obdobie, kedy sa dá zdivené potomstvo vypustiť na čerstvý vzduch a uštvať ho. Bez mokrých rukavíc a snehu v topánkach. Bez omrznutých prstov a otravnej kvapky pod nosom. Žiadne kombinézy, hrubé čiapky, šále a rukavice...

Už aby to bolo! 

 Ukážka tvorby nášho Picassa.

  A môj prísľub jari.

Cejena masicka a iné

Domáci lazaret sa rozširuje. 

Predvčerom v noci si Slečna prikúrila a pri teplote okolo 38 stupňov sa hreje dodnes. Môj prvý odhad situácie - viróza, keďže žiadne iné príznaky nemala. Akurát ma znepokojovalo to, že si pomerne často šmátrala rukou v rozkroku a sťažovala sa, že ju tam "bojí". Nechcela som byť paranoidná, no zápal močových ciest nie je nič príjemné, a tak som dieťa dnes aj so vzorkou žltého moku odtrepala k lekárke. A aby nám nebolo smutno, vzali sme aj Malého, ktorý sa včera šťavnato rozkašľal. Na kolektív to do konca týždňa nevyzerá, no keďže rodičia môžu ospravedlniť dieťa len tri dni, potrebovala som štempeľ od odborníka.

Malý bol vyšetrený a uznaný za práceneschopného, našťastie vyfasoval len sirup na vykašliavanie. Slečnu som vyviezla do labáku (mimochodom, mala veľký zážitok z toho, že sa po dlllhom čase vezie v kočári), kde sa laborantka podujala pichnúť ju do prsta na krvný obraz a CRP. Čakala som paniku a vresk. Lenže nič sa nedialo. Dieťa si s preveľkým záujmom prezeralo krvavý prst a v pohode sledovalo aj naberanie materiálu pipetou. Vonku sme prst utreli a bolo. Malý sa na to veľmi chcel pozrieť, čo som mu však zatrhla, pretože kočík s chorým dieťaťom a odkväcnutého prváka k tomu by som už nezvládla. Pri čakaní na výsledky sa Slečna zamyslela, otrčila mi pred nos malý prst (mimochodom úplne iný ako ten pichnutý) a hlbokomyseľne predniesla: "Teta masicku cejenu dava!" (Teta mastičku červenú dala.) Svätá prostota! Krv považovala za červenú mastičku, ktorú jej teta z neznámych príčin nagebrila na prst...

Skrátim to. Výsledky sú v norme, moč negatívny, takže moja prvá diagnóza sa ukázala ako správna. A tak zrážam dcérenke teplotu a presviedčam ju, že v tomto stave nemôžeme ísť von (podotýkam, že na jej náladu a fyzický výkon choroba nemá skoro žiadny vplyv. Až na očká, svietiace ako baterky, by nikto netipol, že je chorá.)

Na záver pripájam zopár Slečniných jazykových perál aj s prekladom:

hajim bojet - varím obed

tysku bezejem - knižku (si) zoberiem

uki hapkebe - ruky lepkavé

pesek peneny - prštek špinavý

okoje boje! - okuliare dole!

da tuniky - dva koníky

baba tuciku - bába (v) kočíku

tyku pastu cem - kefku (a) pastu chcem

tusku tysije - trošku kyselé

Sám doma

Malého skosila nádcha. Nič vážne, ale dosť na to, aby sedel pekne v teple a prelieval sa zázvorovým čajom s medom. 

Keďže bude mať na jar sedem rokov, trúfame si ho občas za istých okolností nechať doma samotného. A tie okolnosti nastali napríklad včera doobeda. Malý ostal v teple domova sám a bez protestov tak trištvrte hodinu. Po našom návrate sa tajuplne usmieval, čo neveštilo nič dobré.

"Nachystal som zatiaľ ockovi desiatu," pochválil sa prvorodený a ťahal ma do kuchyne. Na linke som našla toto:

Dojalo ma to. Odporučila som potomkovi, aby z chleba odstránil bobule hrozna (fotené až po tomto úkone), pretože hrozno sa k tomu veľmi nehodí. No to som netušila, že hrozno by vlastne nebolo to najhoršie, čo neboráka ocka k salámovému chlebu ešte čakalo...

"A to nevieš, čo je vnútri," nadšene sa chvastal Malý ďalej a ja som stuhla. Nechala som si teda so zatajeným dychom predviesť, čo sa nachádza pod prvou vrstvou.

"Je tam syr, salám, Lučina, cibuľka a MEDÍK..." vyratúva dieťa pyšne. Potom sa vráti k hornej vrstve: 

"A medíkom som prilepil aj ten salám," predvádza mi svoj výtvor. Odliepa jedno koliesko z chleba a za ním sa ťahá tenká lepkavá nitka medu. 

Prichádza Drahý. Malý ho rovnako nadšene informuje o svojom nezištnom počine. Drahému úsmev pomaly hasne z tváre a ja sa potichu veľmi dobre bavím. Čakám, čo príde. Bude to drsný test otcovskej lásky...

Ocko obstál. Pod radostným synovým dohľadom do seba pomaly súka pripravený pokrm. Už sa síce neusmieva a keď to dieťa nevidí, zúfalo gúľa modrými očami, ale zjedol a pochválil. Potom jemne udelil synovi ponaučenie o vhodnej a nevhodnej kombinácii potravín. Synček chápal a jeho city ostali nezranené. Drahého tráviace ústrojenstvo tento atak prežilo bez úhony.

Mám rada svoju rodinu!

Blahodárne účinky stereotypu

Ako som správne predpokladala o pár príspevkov nižšie, náš život opäť dostal pevnú štruktúru. Dni lenivo plynú a neraz sa podobajú ako vajce vajcu. Po všetkých vzrúšach predsviatočného a medzisviatočného obdobia však teraz na stereotyp nefrflem. Naopak, mám pocit, že má na moju nervovú sústavu blahodárny upokojujúci účinok.

Náš bežný deň vyzerá teda približne takto: 

Oficiálny budíček je o 6.45 (Malý je v tom čase už väčšinou dobrovoľne hore a Drahý sa šľachtí v kúpeľni. Slečna zväčša vstáva zároveň so mnou.) Do 7.40, čo je čas odchodu z domu, stihnem urobiť deťom aj sebe raňajky, Malému desiatu, nachystať školákovi čisté veci na oblečenie a skontrolovať mu školské veci, nahnať protestujúce potomstvo, aby sa najedlo, umylo a prezlieklo. Po tom, ako odprevadíme Malého do školy, dáme si so Slečnou obvykle malú prechádzku (momentálne máme vyhlásený 2. kalamitný stupeň, takže o sneh nie je núdza) a zastavíme sa v obchode. Doma si urobím kávu (svetlý bod) a Slečna zblajzne druhé raňajky. Potom sa hráme (čítame si knižky, modelujeme z plastelíny, hráme sa s plyšákmi a bábikami, pozeráme Spievankovo) a ja sa snažím medzitým trocha upratať a navariť. Pokiaľ to počasie dovolí, ideme ešte na chvíľu von. O 11.40 sa Malému 3x do týždňa končí vyučovanie, a tak ho cestou z prechádzky vyzdvihneme a ideme sa domov najesť. Dva razy v týždni sa vyučovanie končí o 12.35, čo znamená, že Slečna sa už najedená uloží spať a ja som nútená nechať ju spiacu samú doma, kým skočím po Malého. Slečna spí cca od 12.15 do 14.00 plus mínus. Najneskôr o 14.30 ju prinútim vstať, aby nám vyšiel krok do večera. Kým mladšie dieťa spí, staršie má povolený počítač a ja sa uchyľujem k obľúbeným kratochvíľam osamote s druhou kávou (druhý svetlý bod). Neskôr sa s Malým hráme nejaké hry, kým sa jeho sestra nezobudí. Poobede ideme všetci opäť von. Po návrate si Malý robí úlohy a potom sa tu motáme spoločne do času, kým príde Drahý z práce (okolo 17.00) - môj tretí svetlý bod. Sily sa tak trochu rozložia, ale do 20.00 je ešte ďaleko. Čas trávime rôzne, ale čím bližšie k večeru, tým viac vyhliadame k poslednému svetlému bodu dňa - keď sa deti chystajú spať. O 20.00 lezú do vane, pred pol deviatou sú v posteli a o 21.00 je u nás väčšinou už slastné ticho. 

O žiadne vzrúšo momentálne nestojím. To jediné, čo nám čerí domácu hladinu je počasie, ktoré sa snáď úplne zbláznilo. Sype a sype a fúka a mrzne. "Hore brehom, dole brehom, zapadla mi chajda snehom...", ale k tomu sa snáď dostanem v najbližšom príspevku aj s patričnou fotodokumentáciou.

Trochu meteorológie

Počasie sa tejto zimy s nami vôbec nebabre. Už nám doprialo snáď všetko.

Pred Vianocami snehová nádielka. Tá sa tesne pred sviatkami roztopila, aby ráno pred Štedrým dňom opäť nasnežilo. Večer pred Štedrým dňom do toho napršalo a v noci to zmrzlo. A tak kým si naše príbuzenstvo v Nemecku užívalo neuveriteľných plus pätnásť, u nás to pripomínalo Andersenovu rozprávku. Všetko sa to lesklo a kĺzalo. Zo všetkého horizontálneho viseli cencúle a stromy pripomínali zo skla vyrobený gýč. Pre šoférov nočná mora.

Okolo Silvestra zas príjemných plus desať. Slniečko svietilo a vo vzduchu bolo takmer cítiť jar. Pred pár dňami prituhlo a včera snežilo (deti boli tri razy vonku a vyčíňali ako zmyslov zbavené. Trikrát som všetko sušila a zotierala na chodbe mokré šlápoty.) Nuž a dnes tri stupne nad nulou a všade nechutná čľapkanica. Nebolo kam stúpiť, kanály nebrali a všade stálo niekoľko centimetrov vody. Cesta ráno do školy nám trvala dva razy toľko, pretože na to, ako sa nebrodiť po členky v ľadovej kaši a zachovať Malému suché chodidlá do vzdelávacej inštitúcie, bolo treba naplno využiť strategické myslenie. 

Poobede sme sa zastavili u svokrovcov. Cestou tam na náš Megan zmenil na polievacie auto v akcii. Všade vody ako týždeň po potope. Deti si u Babky a u Dedka D. ešte trocha užili zvyšky mokrého snehu, aby potom vnútri zblajzli pol bábovky s čajom. "Toko sihuuuuu!" nadchýnala sa Slečna (vraj "toľko snehuuu!") 

Nuž a večer po kúpaní sa druhorodená započúvala do klopkania na strešné okno a vyhlásila s nadšením: "Sinsi!" (sneží). 

"Nie zlatko, to prší..."

"Pesí," opravila sa Slečna už menej nadšene. Ani ja nesálam nadšením. Vôbec netuším, čo ma čaká ráno pri pohľade z okna!

 Vyzeralo to aj takto.

 Zabudnuté odrážadlo, obalené ľadom.

 Cencúle, cencúle...

Sklenené stromy na Štedrý večer.

Slávime a slávime...

Kto včera okolo desiatej večer začul riadny rachot, nemusel byť nutne svedkom skúšobného silvestrovského delobuchu. Mohol to byť pokojne aj kameň, padnuvší z môjho srdca.

Už takmer týždeň slávime. Najprv Štedrý deň u nás. Darčeky si tradične rozbaľujeme už po raňajkách a to z dvoch veľmi praktických dôvodov: a) potomstvo má o nové podnety postarané a my s ním, b) druhá darčeková pecka príde večer u Babinky a Dedka V., tak aby to deti stačili rozdýchať a my s nimi. Malý sa úprimne potešil autíčkovej počítačovej hre a Slečnu oslovila nová zubná kefka s pastou (tu vyvediem z omylu tých, ktorí zdvihli obočie nad našou sviatočnou hygienou - mal to byť darček do počtu, aby narýchlo vyvážil počet darčekov prvého potomka. A paradoxne mal najväčší úspech.) Večer sme pokračovali u našich - znova jedlo a darčeky. Deti boli také preexponované, a to aj zásluhou zvýšeného príjmu cukru, že sa cestou domov v aute chovali ako nepríčetné. Na prvý sviatok sme sa presunuli k Babke a Dedkovi D., kde v širšom rodinnom kruhu slávenie pokračovalo pomerne podobným scenárom: jedlo a darčeky. Apropo darčeky. Osobne mám dobrý pocit z toho, že sme sa výberom trafili do vkusu jednotlivcov. Ja si zas chrochtám nad prídelom literatúry.

Potom som dostala dva dni na výdych, aby som sa mohla naplno venovať klimaxu týchto dní: Drahého narodeninovej oslavy. Bol to totálny self-catering: príprava občerstvenia (dve torty vlastnej výroby, štyri druhy mäsa a dva druhy šalátov), prestieranie pre šestnásť duší, výzdoba, servírovanie, obsluha i upratanie. Snáď boli všetci spokojní. Včera som o desiatej padla polomŕtva, ale spokojná, že všetko klaplo podľa mojich predstáv a úprimne, že to máme už za sebou. Drahý mi skladal obdivné komplimenty, čo potešilo (vraj, "Nemohli by sme sa týmto živiť?") 

Silvester a Nový rok už neslávime. Predpokladám, že sa prinútime vydržať bdelí do polnoci a rýchlo sa rozídeme upokojovať deti, prebudené rachotom...

 Mlsaníčko.

 U svokrovcov.

 Stolovanie na oslave.

 Babkina torta.

 Moja jabĺčková.

Moja či Pavlova? Moja Pavlova!

Dve magické udalosti

Dnes sme si pripomenuli dve zásadné skutočnosti: koniec mayského kalendára a Drahého životné jubileum.

To, že sa tieto dve magické udalosti stretli v ten istý deň, je záležitosť pomerne pikantná. Predovšetkým to už dlhodobo bolo vďačným zdrojom mnohých vtípkov na adresu môjho dobrého muža, hlavne v tom zmysle, že s ďalším krížikom na chrbte sa svet nezrúti. Ako sa dnes ukázalo, naozaj sa nezrútil.

Rozhodne na slávnostný vstup do novej životnej dekády nebrali ohľad naše deti, ktoré sa na svojho otca vrhli hneď po príchode z práce a terorizovali ho až do večera. Slečna ho okamžite v pätnásťsekundových intervaloch začala bombardovať požiadavkou: "hoe mackou" - chcela sa s ockom ísť hrať "hore s mačkou", čiže do podkrovia s plyšovou mačacou maňuškou, čo je jej obľúbená disciplína. Hore skáče "mackou" po posteliach, váľa sa, šteklia sa a vymýšľajú blbiny. Malý sa okamžite na to pridal so svojou predstavou, a to "zahrajeme si futbal do troch gólov", čiže futbal s plyšovou loptou v hale, pričom v zápale hry mi už stihli roztrepať časť vianočnej výzdoby. Nebyť slávnostnejšieho menu, ani by sme nevedeli, že je dnes taký významný deň. 

Keď sa ocinko doplazil do kuchyne, dcéra sa ho snažila nalákať na pozeranie videa: "Oťkom!" vyhlásila nekompromisne (rozumej "s ockom"). "Môžem sa aspoň najesť?!" zničene opáčil oťko. Odpoveď prišla okamžite: "Nyje!!"

"Nič nechcem," zašepkal mi môj muž v kuchyni, "najkrajší darček dnes bude, keď tí dvaja zaspia..."

Mám ho rada!

Štrbavá sága

Malému sa odporúča mliečny chrup. Máme o zábavu postarané.

O spodné jednotky prišiel už dávnejšie. Tie horné sa mu posledné týždne kývali tak, že mu v pootvorených ústach prisámvačku povievali v smere vetra. Na výzvy, aby vytrvalému chrupu trocha mechanicky pomohol, náš zbabelec nereagoval. Ešte to tak, dobrovoľne sa kaličiť!

Predvčerom večer jeden z vykývaných bratov visel doslova na vlásku, až som sa oddala úvahe, či sa náš potomok nenachádza v ohrození života, keď riskuje, že mu počas spánku milý zub skočí do krku. 

Včera sa synček zobudil živý a zdravý. Stačilo jemné pošťuchnutie jazykom - a nebohý zub konečne opustil dutinu ústnu nadobro. Malý sa radoval. Nebolelo to, navyše okrem Santu verí aj na Zúbkovú vílu, a tak sa celkom pragmaticky potešil vidine ľahkého zisku.

"Vytiahni si aj ten druhý," nabádala som ho, "vyzeráš srandovne!"

Malý sa obzeral v zrkadle. "Hmm," zamyslel sa, "vyzerám ako Gargamel." Trafil to.

Večer starostlivo schoval kus chrupu pod vankúš. Neostávalo mi iné, len hrať jeho hu, ak som ho nechcela zarmútiť. Skoro som to prešvihla: už som ležala v posteli, keď som si spomenula, že sa mám ešte prevteliť do imaginárnej bytosti, odmeňujúcej štrbavé deti. Ráno si dieťa pod vankúšom teda našlo mincu. Po zrelej úvahe si k nadobudnutému obnosu priložil euríčko z pokladničky a cestou domov zo školy sme sa stavili v obchode. Vedel presne, čo chce i koľko to stojí. Angličák. Sám si ho nechal nablokovať a riadne - a patrične dôležito - zaplatil.

Dnes poobede sa bláznil v obývačke a skočil na sedačku tak prudko, až ústami žuchol do vankúša.

"Aha," prišiel mi ukázať do kuchyne nový zberateľský kus na dlani. Škeril sa od ucha k uchu štrbavým úsmevom, no i krvavým, pretože zubu k odchodu pomohol nárazom. Chválim ho a opatrne ho nabádam, aby si išiel vypláchnuť pusu. Spozornel. Idúc okolo zrkadla, padlo mu vyplašené oko na svoj odraz. "Nedívaj sa," varujem ho. Neskoro. 

V kúpeľni si vyplachoval ústa studenou vodou a jačal ako tur. Intenzita sa zvyšovala s každou vypľutou ružovou slinou. Slečna sa tiež rozjačala ako tur, lebo pojala podozrenie, že sa deje niečo strašného. I ja som nakoniec jačala ako tur, aby som zabránila Malému poddať sa panike ešte viac. V kuchyni na panvici jemne prihárali rybie filety a do toho všetkého mi z prehrávača neohrozene cvrlikala Tichá noc...

Nuž, máme to za sebou. Chlapček je síce zbabelý, ale konečne štrbavý!

 Úsmev včera.

Úsmev dnes.

O dobrej nálade

Naše snehové šialenstvo pokračuje. 

Malý s napätím sleduje predpovede počasia a dúfa, že to takto potrvá celú zimu. Moja vlastná obľuba snehu v kombinácii s úľavou po kiahňovom dobrodružstve má za následok, že sa mi nelení Slečnu trikrát denne obliekať do pančúch, svetra, kombinézy, šálu, čiapky a rukavíc (prvý raz ráno pri odprevádzaní Malého do školy, na obed zo školy a poobede na prechádzku). 

Slečna je tiež nadšením bez seba. Behá v snehu, odtŕha z áut cencúle a palcom mi ukazuje, kam chce ísť (palec je jediný prst, ktorý môže v palčiakoch viditeľne otrčiť želaným smerom). Akurát dnes sme mali menší problém, keď sa pred prechádzkou odmietla posadiť na šerblík a peristaltika jej zafungovala priamo na ihrisku. Plienku síce mala, ale pomaly si odvyká na ten pocit. A tak sa vždy odšuchtala tri kroky, zastala a hlásila: "Taku mám!" (Kaku mám.) Bolo umenie odtiahnuť ju domov, pretože mi každých desať sekúnd podávala toto hlásenie a zdráhala sa pritom rezkejšie vykročiť. Jej brat naopak lietal ako zjašený, váľal sa a vôbec, choval sa ako nepríčetný.

Kým poobede mi robil nervy, ráno mi vyrobil dobrú náladu. Pri raňajkách mu padlo oko na slovné spojenie "päť šarkanov" v Slečninej knižke. Vyslabikoval si to a potom sa ma logicky spýtal, prečo sa slovo "päť" píše s "a" a nie s "e". I zoznámila som ho s hláskou "ä", pretože o jej existencii pri svojom doterajšom stave gramotnosti netušil. A menovala som mu príklady: väzenie, smäd, zmätok...  "Aha," prikývol Malý, "alebo napríklad mätla..." (Drahý k tomu dodal iný tip - smäti) Za všeobecnej veselosti som uzavrela jazykové okienko.

Nuž a včera som vyrobila dobrú náladu zase ja Malému. Vletela som do izbičky ako fúria, pretože ani po troch upozorneniach nebol po príchode zo školy ešte prezlečený a váľal sa po dlážke len v slipoch, pozerám pritom na rozmetané papiere na jeho stole a zahučím ako bohyňa pomsty: "Okamžite si už obleč to, som ti tu nakreslila!" (namiesto nachystala) Dieťa sa mohlo ušúľať.

Takto si tu vzájomne robíme dobrú náladu a počasie nám ju zatiaľ robí tiež.

 Náš výtvor.

Zasnežené ihrisko.

"Do oblôčka sniežik hľadí, ej, ale sme všetci radi!"

Ráno sme sa zobudili do zasneženého dňa. Áno, aj u nás je skutočný nefalšovaný prírodný sneh! A dokonca sa udržal celý deň. Navyše podľa predpovede počasia sa možno udrží aj týždeň. Na našich súradniciach je to teda výnimočný zážitok.

Deti boli ako utrhnuté z reťaze. Do školy sme Malého odprevádzali prvý raz po chorobe bez kočára. Potomstvo sa tešilo - skákalo, dupalo, a metalo sneh na všetky svetové strany. Bolo to príma. Ledva som dostala Slečnu do chalupy.

Druhá pozitívna správa dnešného dňa - Slečna má za sebou kontrolu u pediatry, ktorá hodnotila jej stav ako uspokojivý. Až na zatekajúce sople, na ktoré sme vyfasovali kvapky. Popri tej hrôze, čo máme za sebou to je len kozmetický nedostatok. V čakárni síce naše fľakaté dievčatko budilo nedôveru (jedna mamička si ju s odporom prezerala a potom sa ma nesúhlasne opýtala: "To má virózu?" Opýtala sa to dva razy s takým výrazom, až som mala chuť povedať, že má svrab v počiatočnom štádiu. Ovládla som sa však a len som znechutene zavrtela hlavou. Mladá pani na to zahlásila: "No tak prepáčte," a to takým tónom, akoby hovorila "no len sa nepokakaj"), ale ani to mi nedokázalo pokaziť náladu. Z ordinácie som vyšla, ako keby mi niekto zhodil z pliec batoh. Ako keby som dnešným dňom urobila hrubú čiaru za tými príšernými štyrmi týždňami. Samozrejme je možné, že Malý ešte do Vianoc donesie zo školy nejaký vírusík, ale keby sme aj hneď papali cez sviatky antibiotiká, mám pocit, že popri tom, čo máme za sebou, už bude čokoľvek úplná brnkačka. Zbohom kiahne!

Poobede som deti naobliekala a vyšli sme na ulicu poometať napadavší sneh z chodníka. Potom sme sa presunuli na terasu, kde snehový ošiaľ pokračoval. Ani po pol hodine som nedokázala nahnať ružolícich potomkov dovnútra. Vychutnávala som si to. Sme oficiálne zdraví. Vonku je sneh. A my si ho môžme užívať, hoci ešte radšej opatrne!

Ak to takto bude pokračovať, tuším ten deficit dobrej nálady pred sviatkami možno ešte doženiem.

 Škôlka a park z terasy.

 Univerzálne náradíčko: do piesku i do snehu.

 Sneh! Sneh! Sneh!

Zúfam si a teším sa

Tak. Pridávam prvý príspevok na vynovenú zimnú verziu. Musela som si trochu vylepšiť náladu prichádzajúcou zimou a sviatkami, lebo u nás doma je hotové Božie dopustenie.

Ak som si myslela, že po kiahňach jedného dieťaťa som už frajerka, vonkoncom som nebola pripravená na to, čo príde. Slečna má megakiahne. 

Spočiatku to tak ani nevyzeralo, no dieťa sa nám z hodiny na hodinu pred očami menilo na chodiacu vyrážku. Bordové navreté pľuzgiere má na každom centimetri štvorcovom svojho malého tela. Vo vlasoch, na tvári, na uchu, za uchom i v uchu, v ústach, na celom trupe spredu i zozadu, v intímnych partiách, dokonca na dlaniach a na chodidle. Dnes ráno som sa zobudila skôr ako ona a len tak z plezíru som začala počítať vriedky na ku mne otočenej polovici tváre. Vzdala som to pri čísle päťdesiatpäť...

Dve noci prerevala. Presťahovali sme sa do hornej izby, kde som ju mohla mať celú noc vedľa seba. Nosili sme sa, tíšili, spievali, natierali, fúkali, hladkali. Cez deň tiež nič moc. Bez elánu blúdiace chúďa, bez chuti do jedla a do života. A do toho besný prvorodený, ktorý po nútených dvaapoltýždňových prázdninách už nevie, čo so sebou.

Je však niekoľko vecí, ktorým sa teším. Po prvé, Slečna nemá teplotu a dnes k večeru sa zdalo, že sa jej konečne trochu uľavilo. Po druhé, ani kiahne nezabránili našej druhorodenej v úspešnom šerblovom ťažení. Postúpili sme na vyšší level - dieťa sa začalo pýtať. Hurá! Po tretie, Malý ide zajtra do školy. Bolo načase. Snáď náš život pomaličky naberie normálne tempo a ráz. No a v neposlednom rade, blížia sa Vianoce. Na to sa už potichúčky začínam tešiť a nezabránia mi v tom žiadne hnusné kiahne. Nedám sa! 

Fantázia dvojročnej

Karanténa, deň šiesty.

Už nám pekne doma haraší. Malý je zjavne z najhoršieho vonku po každej stránke a kvalitne sa nudí. Slečna mu sekunduje. So sviečkami pod malým nosom terorizuje celú rodinu. Lenže nie je jediná sopľavá. Od včera mám nádchu aj ja a to takú, že veľmi. Nič sa však nedá robiť. Musím fungovať a podávať výkony.

Napríklad dnes doobeda som sa ocitla v situácii, že som v dvojminútových intervaloch lietala medzi kuchyňou (varila som obed), izbičkou (Malý si písal úlohu) a obývačkou (Slečna pozerala videá a každé dve minúty sa domáhala: "Mamiii! Toto daj! Oké!) 

Po zbytok dňa som bola za animátorku. Pre obe deti. Zistila som pritom, že náš dvojročný výlupok má bohatú fantáziu a dá sa s ním už pomerne dobre hrať na "akože". Vzali sme bábu, okúpali sme ju, osušili, nakvapkali sme jej kvapky do nosa a dali sme ju spať. Ráno sa bába akože zobudila, posadila som ju a pýtam sa: "Čo budeš, bába raňajkovať? Urobíme ti chlebíček?" Slečna nato rezolútne schmatla bábu za hlavu a pokrútila ňou z boka na bok: "Nyje!" Pokračujem teda: "A čo budeš teda papať?" Odpoveď bola jasná: "Cikiki. Okut." (Cukríky, jogurt. Myslí sa tým jogurt s cukríkmi pod viečkom.) 

Po akože raňajkách som Slečne navrhla, aby vzala bábu na návštevu k Babinke. Než som stačila vymyslieť, čo bude akože auto, Slečna to vyriešila. Práskla bábu do šerbla a tlačila ju po izbe. Brrm, brrm! Požičala som teda dieťaťu naozajstné kľúče od našich aj s magnetickým kľúčom. Slečna bola očarená. S plnou vážnosťou vytiahla bábu z akože auta, pritlačila kľúč o dvere skrine a s kamennou tvárou čakala. Otvorila som dvere na skrini akože výťah. Bzzz, dvere sa zavreli a Slečna s neprítomným pohľadom išla imaginárnym výťahom hore. Tam sa jej tvárička rozžiarila: "Hopa, hopa!" U našich má dovolené skákať na posteli. Neostávalo mi iné, len v rámci hry jej to povoliť aj doma. Vyliezla na válendu a spolu s bábou skákali odušu. Potom išla akože domov.

"Mala by si ísť nakúpiť," pokúšam sa Slečnu udržať v tempe. Úspešne. Švác! Bába letí do kúta (fascinuje ma, ako dokáže prejavovať pozornosť a náklonnosť nejakej hračke, aby ju v nasledujúcom okamihu bez záujmu pustila z rúk). Slečna sama nastupuje do šerblového auta a šúcha sa po izbe: brrm, brm! Zaparkuje a berie si svoj bábäcí kočár ako vozík. Naloží si do neho akože nákup: vraj rožtek, "okut" a "cikiki". V tejto fáze sa k nám pridal aj Malý, ktorý sa ochotne podujal na úlohu pokladníka. Slečna vykladá akože tovar na trampolínu a Malý blokuje: píp, píp, píp! Neviem, kam to išla moja dcéra nakupovať, ale podľa pokladníka má za rožok, jogurt a cukríky zaplatiť dvadsaťdeväť eur. Ani Slečne sa to zjavne nepozdáva, lebo zhrabne nákup, zamáva "pápá" a zdrhá preč. To už pokladník vypadol spoza pokladne a váľa sa od rehotu na zemi...

Vyzerá to tak, že sa naša Slečna pomaly dostáva do fázy, že sa budeme môcť aj zmysluplne hrať.