Včera poobede som sa ocitla takmer po dvoch mesiacoch sama doma. Drahý s deťmi odišli k Babke a Dedkovi D. a ja som si samotu vychutnala po svojom.
Ak si niekto myslí, že som si zapálila sviečku a za ľúbezných tónov vianočných kolied som sa s vyloženými nohami pustila do niektorej zo svojich obľúbených kníh, je na omyle. Venovala som sa tomu, čo som si pred Vianocami zámerne nechávala až na poslednú chvíľu, a to upratovaniu. Verte mi, užila som si to. Ak by mi niekto pred pár rokmi povedal, ako nádherne sa dá zrelaxovať pri umývaní okien, ako sa dá usmievať do čistej záchodovej misy a pospevovať si pri mokrom mope, asi by som dotyčného poslala do teplých krajín. No tentoraz som to skutočne prežívala práve tak.
Nie som upratovaní maniak, ani nevyznávam myšlienku, že pred Vianocami sa musí domácnosť blyšťať (s dvoma malými deťmi je toto krédo aj tak trochu sado-maso). Tentoraz som skutočne na to mala chuť (po akom čase som umývala dlážky, zrkadlá a okná, sa radšej nepriznám. Moja dobrá poriadkumilovná svokra by asi dostala srdcový záchvat).
Nuž a uprataný byt beriem skutočne s nadhľadom. Dnes ráno napríklad vykukli deti von a za nadšeného "jéééj, sneží" sa štyri opatlané dlane pricapili na čisté sklo. Slečna posiala dlážku okolo stola varenou ryžou. Malý rozmrvil po izbičke plastelínu a Slečna ju na bosých nohách vyniesla do čisto povlečených perín. Doobeda snežilo a deti si to boli užiť na terase. Predsieň sa mi od mokrých šlápot podarilo uchrániť len čiastočne. Napriek tomu považujem včerajšie tri hodiny osamelého upratovania za užitočne a hlavne príjemne strávený čas.
Vianoce už môžu prísť. Náladu mám správne načasovanú!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára