Tak. Pridávam prvý príspevok na vynovenú zimnú verziu. Musela som si trochu vylepšiť náladu prichádzajúcou zimou a sviatkami, lebo u nás doma je hotové Božie dopustenie.
Ak som si myslela, že po kiahňach jedného dieťaťa som už frajerka, vonkoncom som nebola pripravená na to, čo príde. Slečna má megakiahne.
Spočiatku to tak ani nevyzeralo, no dieťa sa nám z hodiny na hodinu pred očami menilo na chodiacu vyrážku. Bordové navreté pľuzgiere má na každom centimetri štvorcovom svojho malého tela. Vo vlasoch, na tvári, na uchu, za uchom i v uchu, v ústach, na celom trupe spredu i zozadu, v intímnych partiách, dokonca na dlaniach a na chodidle. Dnes ráno som sa zobudila skôr ako ona a len tak z plezíru som začala počítať vriedky na ku mne otočenej polovici tváre. Vzdala som to pri čísle päťdesiatpäť...
Dve noci prerevala. Presťahovali sme sa do hornej izby, kde som ju mohla mať celú noc vedľa seba. Nosili sme sa, tíšili, spievali, natierali, fúkali, hladkali. Cez deň tiež nič moc. Bez elánu blúdiace chúďa, bez chuti do jedla a do života. A do toho besný prvorodený, ktorý po nútených dvaapoltýždňových prázdninách už nevie, čo so sebou.
Je však niekoľko vecí, ktorým sa teším. Po prvé, Slečna nemá teplotu a dnes k večeru sa zdalo, že sa jej konečne trochu uľavilo. Po druhé, ani kiahne nezabránili našej druhorodenej v úspešnom šerblovom ťažení. Postúpili sme na vyšší level - dieťa sa začalo pýtať. Hurá! Po tretie, Malý ide zajtra do školy. Bolo načase. Snáď náš život pomaličky naberie normálne tempo a ráz. No a v neposlednom rade, blížia sa Vianoce. Na to sa už potichúčky začínam tešiť a nezabránia mi v tom žiadne hnusné kiahne. Nedám sa!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára