štvrtok 14. februára 2013

Previerka spokojnosti

Podľa údajov o priemernej dĺžke života by som mala mať tak akurát polovicu za sebou. Napriek tomu sa zdá, že niektoré veci si ma začínajú nachádzať až teraz. A vlastne dúfam, že ani nie. Vysvetlím.
Úvod: Nie sme majetní a nikdy sme neboli. Na druhej strane sme nikdy nemali núdzu a na slušný život nám vždy vystačilo. Úprimne musím povedať, že mi nikdy život bez luxusu nevadil. Rovnako ma vždy tešilo, že aj po hĺbkovej kontrole svojho vnútra som sa vždy našla ako taká, ktorá nezávidí našim majetnejším príbuzným a priateľom. Vážila som si to a chránila som si tento životný postoj, pretože som si uvedomovala, ako ťažko sa musí žiť, keď niekoho zožiera závisť a pocit krivdy...
Jadro: Pred pár dňami som bola Malého odprevadiť do školy. Vedľa ZŠ je aj budova súkromného gymnázia; majú spoločný dvor. No a v to ráno pred školou zastavilo obrovské biele Porsche. Nevystúpila však z neho nejaká nastajlovaná pipina, ale pani o čosi málo staršia ako ja. Bola decentne a kvalitne oblečená. Zo zadného sedadla vystúpilo dievča - tak asi trinásťročné - zaodeté rovnako decentne a kvalitne. Decentne a kvalitne zavreli luxusný voz a zamierili k bránam gymnázia. 
A vtedy to prišlo. Decentne, ale kvalitne ma pichlo pri srdci. Prvý raz v mojom skoro štyridsaťročnom živote. Možno to bolo práve preto, lebo človek vidí z luxusných áut často vystupovať dôležité nastajlované pipiny, nad ktorými sa dá akurát tak pousmiať (bez štipky závisti). Teraz to bola taká "obyčajná" rodina. Pristihla som sa pri tom, ako si to v duchu na zlomok sekundy s dotyčnou mamou vymieňam a som schopná dopriať svojim deťom luxus, aký v reálnom živote nezažijú.
Vyplašilo ma to. Znamená to, že sa zo mňa zrazu stáva nespokojná závistlivá osoba? Zaoberala som sa tým zážitkom celý deň a večer som sa zverila Drahému. Pousmial sa s tým, že sú mu nie neznáme tieto pocity (a jemu ako živiteľovi rodiny, ktorý v očiach tohto sveta zrejme nedokázal veľa, o to viac). Lenže mať tak skutočne mohutné finančné zabezpečenie by znamenalo veľké riziko, že presunieme našu nádej, istotu a závislosť z Pána Boha na majetok. Ľahko by sa mohlo stať, že prídeme o to bohatstvo, čo máme teraz. My aj naše deti.
Záver: Má pravdu. Odľahlo mi.
Upozornenie: Na prvý pohľad sa môže zdať, že pobožnosť so spokojnosťou je len psychologická barlička pre nemajetných a trápna výhovorka pre neschopných. Zdanie klame. V dnešnom svete je to fakt veľký zisk, za ktorým sa oplatí hnať...

utorok 12. februára 2013

Som zlý šaman

Šamanstvom by som sa, zdá sa, neuživila.
Moje frivolné poznámky o privolávaní jari našli dnes svoju odplatu. Že propagačný snehový poprašok? Dnes nám naváľalo dobrých dvadsať centi a pohľad z okna naznačuje, že Perinbaba ťahá aj nočnú. Jar je teda nateraz v nedohľadne.
Nuž ale spestrenia všedných dní sa nám predsa dostalo: Malý sa ráno zobudil s vracaním. Svoj šabľový tanec zopakoval doobeda ešte dva razy a potom si zakúril. Teplo si udržoval s prestávkami tak okolo tridsiatich ôsmich stupňov, čo nie je veľa, ale zvládnuť od sestry separovaného šesťročného umrnčaného maróda a zároveň poskytovať full service jeho mladšiemu súrodencovi, tak to bola úloha "přímo nelehká". 
Slečna mala z toho zážitok. Nechtiac sa stala svedkom bratovho vyprázdňovania žalúdka a celý deň o tom rozprávala: "Hacau kibika. Tak:... Poseau auticka a hacau. Pakau. Tak:..." Preklad: "Vracal do kýblika (rozumej do vedra). Tak: nasledovala názorná ukažka aj so zvukovými efektami. Pozeral rozprávku o autíčkach a vracal. Plakal. Tak: a ďalšia ukážka toho, ako jej big brother hučal."
Slečna má ale do pohody tiež ďaleko: lezú jej posledné stoličky (hurááá) a dusí sa slinami. Jej obľúbenou hračkou je "tyka" (kefka), ktorou si aj polhodinu šmátra v ústnej dutine a z polootvorených úst jej tečú potoky slín. 
Potešiteľná správa na záver: Drahý vyhodnotil momentálnu situáciu v našej rodine ako havarijnú a na zajtra oferoval na nás jeden deň svojej dovolenky napriek maximálnej pracovnej vyťaženosti. Vážim si to.

pondelok 11. februára 2013

Už aby to bolo!

S veľkou túžbou začínam vyhliadať jar.
Deti si za celú chladnú zimu naškrečkovali kopu energie, ktorú nemajú kde vybiť, a tak si púšťajú ventil, kde vedia, lenže väčšinou to ide na úkor mojich pocuchaných nervov. 
Malý je neznesiteľný. Doma sa nudí a nebaví ho už nič. Váľa sa po zemi a provokuje sestru. Vydáva celú škálu rôznych škrekov a pazvukov, z ktorých mi letí adrenalín do závratných výšok. Otravuje. Stále aby sa s ním niekto hral alebo mu dával nejaké podnety. Keby bol jedináčik, ešte by sa to dalo, lenže s dvojročným dieťaťom v pätách je to o držku. Množstvo nevybúrenej energie krásne vidno aj na jeho spánkovom režime. Zaspáva o deviatej a ráno dobrovoľne opúšťa lôžko o pol šiestej, piatok-sviatok...
Slečna má tiež vlastné vychodené chodníčky, ktoré ju už poriadne nudia, a tak si to spestruje po svojom. Napríklad ilustráciami na fádne biele steny. Našli sme po nej zopár majstrovských kúskov, čo na tom, že sme v lete kompletne maľovali celý byt?!
Počasie je zaujímavé. Kým v iných častiach vlasti sneh trhá elektrické vedenie, my sa tu solidárne pridávame len propagačným popraškom. Zima ale je ako v ruskom filme - vonku sa nedá vydržať viac ako štyridsaťpäť minút (odskúšané). Pred pár dňami to tu skoro vyzeralo na prichádzajúcu jar, takých príjemných niekoľko stupňov v plusových hodnotách a k tomu lákavé vône a vtáčí štebot. Dnes je to zas o mraze a ľade. Pokiaľ sa dá, vyháňam deti von. Vyviezli sme sa aj do neďalekého lesoparku, kde som medzi ostrovčekmi zľadovateného snehu objavila toto:
Doma som na počesť túžobne očakávanej zmeny sňala všetky dekorácie, pripomínajúce zimu. Zadovážila som si hyacint a uplacírovala som ho do jarného kochlíka. Pálim sviečky s kvetinovou vôňou a takmer so zanietením šamana privolávam jar. Obdobie, kedy sa dá zdivené potomstvo vypustiť na čerstvý vzduch a uštvať ho. Bez mokrých rukavíc a snehu v topánkach. Bez omrznutých prstov a otravnej kvapky pod nosom. Žiadne kombinézy, hrubé čiapky, šále a rukavice...
Už aby to bolo! 
 Ukážka tvorby nášho Picassa.

  A môj prísľub jari.

utorok 5. februára 2013

O prvom vysvedčení a neslušnej učiteľke

Minulý týždeň vo štvrtok sa rozdávali vysvedčenia. Malý o túto parádu prišiel, pretože sa ešte liečil v teple domova. A tak svoje prvé vysvedčko priniesol včera. 
Výsledky som očakávala, ale aj tak to bol príjemný pocit vidieť, že je naše dieťa bystré. A hoci v ich prípade sú mnohé známky ešte viac motivačné než odzrkadľujúce skutočný stav vedomostí, aj tak ma prekvapilo, že sa s prvákmi nikto nehrá: známkovaný je každý predmet, žiadne "slovné hodnotenie", ani zhrnutie prospechu v jedinej známke (ako dostávala napr. moja generácia). Pekne natvrdo známky zo všetkých predmetov. A ako bonus doniesol Malý aj oficiálne lajstro s pochvalou. Pekné od neho.
Vychválili sme syna do nebies a bolo vidno, ako jeho sebavedomie a dobrý pocit úmerne tomu rastie. Môžeme si to v jeho prípade dovoliť. Jeho ego fakt potrebuje viac masírovať ako sekať.
Poobede sme sa zastavili v Dráčiku, kde si Malý šikovník mohol vybrať niečo podľa svojho gusta v súlade s možnosťami našej peňaženky. Vybral si autíčkové Lego, ktoré si doma aj sám poskladal (návod obsahoval 43 krokov, takže brnkačka to nebola, ale zvládol to). Oslavný deň sme zavŕšili objednanou pizzou a blaženosť prvorodeného nemala hraníc.
V rámci zdieľnej nálady sa trochu rozhovoril o škole a hlavne o svojom spolužiakovi D., ktorý neposlúcha pani učiteľku a robí si, čo chce. A že pani učiteľka je na neho niekedy poriadne nahnevaná.
"A dnes mu aj povedala niečo veľmi neslušné," zveril sa mi. A hoci si nemyslím, že by sa pani učiteľka uchyľovala k vulgárnemu slovníku, viem, ako niektoré týpky dokážu učiteľa vytočiť, a tak som si radšej povahu toho "neslušného" dala vysvetliť.
"Môžem to povedať?" zasvietili malému ohníčky v očiach a to som sa už začala trocha báť.
"Môžeš," dostalo dieťa zelenú. Malý sa ku mne naklonil a zašepkal:
"Povedala mu ZAVRI ZOBÁK!!!"
Uf, odľahlo mi. Zároveň som rýchlo riešila dilemu, či nahlas mávnuť nad tým rukou, alebo nechať dieťa v predstave, že pani učiteľka je vulgárna fuchtľa. A tak som mu len opatrne naznačila, že to síce nie je také strašne neslušné, ale že pani učiteľka musela byť asi poriadne naštvaná, keď z nej niečo také vypadlo...
Kiež by "zavri zobák" patrilo ešte dlho k top neslušným výrazom môjho dieťaťa!



 

nedeľa 3. februára 2013

Každý vlastným tempom

Ešteže sa písaním blogu nedajú prenášať skutočné vírusy, inak by všetci láskaví čitatelia riskovali poriadnu nádchu. Som v havarijnom stave: v hrdle požiar a v nose prasknuté potrubie. K tomu nádherný chraplák á la Joe Cocker...
No ale o inom som chcela. 
Predvčerom som na ihrisku stretla jednu mamičku, s ktorou sme sa už dlhší čas nevideli. Jej synček je o štyri dni mladší od našej Slečny a stretávali sme sa náhodne ešte v poradni. Teraz sme si po dlhom čase porovnali deti. Výškovo rovnaké, akurát malý T. pôsobí robustnejším dojmom. Prvý veľký rozdiel sa dal povšimnúť pri tom, ako sa deti hrali. Slečna vyliezala a zliezala z hojdacích koňov a keď vyletela ako šíp na šmykľavku, druhá mamička zalapala po dychu. Slečna totiž už ide po schodoch tak, že nohy strieda a nedrží sa pritom. Vylezenie na šmykľavku a spustenie sa dole v jej podaní odhadujem tak na päť sekúnd. Malý T. je fyzicky málo obratný: po schodoch stále lezie štvornožky, mal problém aj skoordinovať si pohyby tak, aby si nohy nasmeroval správne do žľabu šmykľavky. Vraj aj chodiť začal neskôr a v podstate je veľmi komótny.
Zato keď milý T. otvoril malú malú pusu, spadla zase sánka mne. To dieťa súkalo krásne zrozumiteľné vety, čo vety - celé súvetia! K dokonalosti mu chýbalo už iba "R". A tak sme sa so smiechom zhodli na tom, že si každý ide vlastným tempíčkom a jedného dňa na ich začiatkoch nebude až tak záležať.
To je pravda. Dnes napríklad Slečna historicky prvý raz položila opakovane otázku "Peco?"
Najprv som si myslela, že zle počujem, ale v danom kontexte to dávalo zmysel. Keď sa to opakovalo ("Bábu bezejem hane." "Zlatko, bábu si nemôžeš zobrať do vane." "Peco?") a dieťa evidentne čakalo na odpoveď, nebolo viac o tom pochýb. A tu sa znova dokazuje, ako si každé dieťa ide vlastným tempom. Malý totiž veľmi dlho otázke "Prečo?" nerozumel a ani ju dlho nekládol. Máme natočené video, keď bol o čosi starší ako Slečna a na moju otázku "Prečo?" odpovedal áno/nie, čo bolo pre neho typické. Prvá vlna "prečo" otázok prišla oveľa neskôr - mal viac ako štyri roky, keď túto otázku vôbec objavil...  
Idú vlastným tempom, ale hlavne, že správnym smerom.