Včera ráno sme sa potešili jemným snehovým popraškom, ktorý však bol behom pár hodín fuč.
Malý sa mu ráno nesmierne potešil. Drahý ho načapal, ako s rukou vystrčenou z okna meria vonkajšiu teplotu naším digitálnym teplomerom, pretože veľmi chcel, aby mrzlo. Nuž, bol sklamaný, že sa prvý sniežik tak rýchlo roztopil, ale aspoň si ho troška užil cestou do školy. Zhŕňal sivobiely poprašok z karosérií áut a vnucoval ho svojej sestre, ktorá sa ho nedôverčivo dotkla končekom prsta a znechutene vyhlásila: "Sebejé!" (studené) Sneh sa tým pred ňou totálne blamoval, a tak ho prestala brať na vedomie.
Podarilo sa mi aspoň zachytiť tento prchavý okamih foťákom. Pritom som si veľmi bolestne uvedomovala inú vec - totiž, ako sa nám dramaticky za posledné týždne zmenil výhľad z okien. Už nevidíme prakticky nič. Stavba vedľa nás hrozivo rastie a rastie. Už nás obrala o slnečné lúče. Teraz nám zhltla aj posledný kontakt s okolím. Nech vykukneme z ktoréhokoľvek okna, vidíme akurát múry... Ako stavba postupovala a ja som videla čoraz menej a menej, mala som pocit, ako by ma zaživa zamurovávali. Stále sa s tým neviem vysporiadať.
Vôbec nemáme predstavu, ako bude vyzerať finálna podoba susedného súkromného zdravotného centra, ale pohľad na ňu neteší už teraz. Mimochodom, podľa pôvodných plánov mali byť na našu kuchynskú stranu orientované zubárske ordinácie. To je parádna prestava: v lete varím, okná otvorené a z okna oproti ide vŕtačka, prípade neľudské výkriky... Našťastie to vraj bude inak. No, len aby!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára