Nejako nevládzem. Bez akéhokoľvek zveličovania musím konštatovať, že mi táto choroba dáva poriadne zabrať a pociťujem to najmä večer. Takže myšlienky by aj boli, ale môj unavený mozog ich nedokáže transformovať do písomnej podoby.
Nedá mi však neopísať včerajší vtáčí kabaret na jazere, pretože to bol stobodový zážitok.
Odviezla som poobede deti k vodnej ploche, aby sme využili relatívne pekné počasie. Na prechádzku okolo celého jazera som si netrúfla, ale správne som predpokladala, že potomstvu bude úplne stačiť voda a šutre. A ešte staré pečivo pre vodné vtáctvo. I vybalila som vtáčiu poživeň, deťom som vrazila kus rožka do ruky, reku, aby hádzali kačičkám. Lenže to sme netušili, čo sa stane. Zrazu sa k nám začalo v kŕdľoch rútiť vtáctvo z celého jazera. Prihnalo sa odhadom asi tak dvadsať kačíc, zo desať labutí a za ohavného škreku (celkom verne pripomínajúceho škrek nazgúlov z Pána prsteňov) asi šesťdesiat čajok. Toľkú bohapustú nenažranosť som ešte nevidela. Tie zvieratá sa bili o každý žvanec, vrieskali, naháňali sa, krúžili nám nad hlavami a vrchol všetkého bolo, keď sa húfne vyškriabali z vody a dali sa bežať za nami. To som už chmatla Slečnu na ruky a s Malým v pätách sme nechali kočár jeho osudu a mazali sme hore brehom do bezpečia, prenasledovaní labuťami s natiahnutým krkom. Pomerne dlho tým hlúpym tvorom trvalo, kým im došlo, že si to u nás pokašľali a že nedostanú už ani mäkké f. Našťastie sa po čase nálada upokojila a my sme si nerušene mohli ísť zachrániť kočík a pokračovať v zmysluplnej činnosti vrhania kamenia do vody.
To sme už len škodoradostne pozorovali iných nešťastníkov, ktorí nič netušiac prišli k brehu s dobrým úmyslom nenechať vtáky zahynúť hladom. Scenár bol do bodky ten istý: najprv idylické hádzanie kúskov, ktoré sa zrýchľovalo a zrýchľovalo a končilo zbesilým útekom hore brehom. Ba jedna pani v panike praštila kabelku aj tašku na zem a pelášila, čo jej sily stačili. A tá blbá labuť, čo jej bežala v pätách, o tú tašku zakopla a zrútila sa na ňu. To sa už Malý neomalene rehotal a ja tak isto. Nuž, my sme už boli frajeri...
Každopádne si naša Slečna obohatila slovník o aktívny výraz "abut" (labuť) a učinili sme poznanie, že staré pečivo nabudúce radšej nasušíme na strúhanku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára