utorok 20. novembra 2012

Fantázia dvojročnej

Karanténa, deň šiesty.
Už nám pekne doma haraší. Malý je zjavne z najhoršieho vonku po každej stránke a kvalitne sa nudí. Slečna mu sekunduje. So sviečkami pod malým nosom terorizuje celú rodinu. Lenže nie je jediná sopľavá. Od včera mám nádchu aj ja a to takú, že veľmi. Nič sa však nedá robiť. Musím fungovať a podávať výkony.
Napríklad dnes doobeda som sa ocitla v situácii, že som v dvojminútových intervaloch lietala medzi kuchyňou (varila som obed), izbičkou (Malý si písal úlohu) a obývačkou (Slečna pozerala videá a každé dve minúty sa domáhala: "Mamiii! Toto daj! Oké!) 
Po zbytok dňa som bola za animátorku. Pre obe deti. Zistila som pritom, že náš dvojročný výlupok má bohatú fantáziu a dá sa s ním už pomerne dobre hrať na "akože". Vzali sme bábu, okúpali sme ju, osušili, nakvapkali sme jej kvapky do nosa a dali sme ju spať. Ráno sa bába akože zobudila, posadila som ju a pýtam sa: "Čo budeš, bába raňajkovať? Urobíme ti chlebíček?" Slečna nato rezolútne schmatla bábu za hlavu a pokrútila ňou z boka na bok: "Nyje!" Pokračujem teda: "A čo budeš teda papať?" Odpoveď bola jasná: "Cikiki. Okut." (Cukríky, jogurt. Myslí sa tým jogurt s cukríkmi pod viečkom.) 
Po akože raňajkách som Slečne navrhla, aby vzala bábu na návštevu k Babinke. Než som stačila vymyslieť, čo bude akože auto, Slečna to vyriešila. Práskla bábu do šerbla a tlačila ju po izbe. Brrm, brrm! Požičala som teda dieťaťu naozajstné kľúče od našich aj s magnetickým kľúčom. Slečna bola očarená. S plnou vážnosťou vytiahla bábu z akože auta, pritlačila kľúč o dvere skrine a s kamennou tvárou čakala. Otvorila som dvere na skrini akože výťah. Bzzz, dvere sa zavreli a Slečna s neprítomným pohľadom išla imaginárnym výťahom hore. Tam sa jej tvárička rozžiarila: "Hopa, hopa!" U našich má dovolené skákať na posteli. Neostávalo mi iné, len v rámci hry jej to povoliť aj doma. Vyliezla na válendu a spolu s bábou skákali odušu. Potom išla akože domov.
"Mala by si ísť nakúpiť," pokúšam sa Slečnu udržať v tempe. Úspešne. Švác! Bába letí do kúta (fascinuje ma, ako dokáže prejavovať pozornosť a náklonnosť nejakej hračke, aby ju v nasledujúcom okamihu bez záujmu pustila z rúk). Slečna sama nastupuje do šerblového auta a šúcha sa po izbe: brrm, brm! Zaparkuje a berie si svoj bábäcí kočár ako vozík. Naloží si do neho akože nákup: vraj rožtek, "okut" a "cikiki". V tejto fáze sa k nám pridal aj Malý, ktorý sa ochotne podujal na úlohu pokladníka. Slečna vykladá akože tovar na trampolínu a Malý blokuje: píp, píp, píp! Neviem, kam to išla moja dcéra nakupovať, ale podľa pokladníka má za rožok, jogurt a cukríky zaplatiť dvadsaťdeväť eur. Ani Slečne sa to zjavne nepozdáva, lebo zhrabne nákup, zamáva "pápá" a zdrhá preč. To už pokladník vypadol spoza pokladne a váľa sa od rehotu na zemi...
Vyzerá to tak, že sa naša Slečna pomaly dostáva do fázy, že sa budeme môcť aj zmysluplne hrať. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára