O našom samaritánovi

Dnes náš škôlkár spolu s kolektívom absolvoval výlet do ZOO. Tešil sa na to už niekoľko dní. A tak dnes ráno vyfasoval ruksačik s piťkom, Brumíkom, banánom, pršiplášťom a vreckovkami a odkráčal.

Prvý šok som zažila, keď som na neho čakala po výlete pred škôlkou. Idú si škôlkári, idú, už vidím aj známu malú blonďavú hlavu. Ale počkať, prečo vidím blond háro? Mala by som vidieť modrú šiltovku! Nuž, dieťa je bez čapice. Prizriem sa lepšie a obídu ma mrákoty. Náš syn má na sebe tepláky. Tie škôlkárske na prezlečenie. S vydutými kolenami a na každom záplatu... Ostatné deti cupkajú spôsobne oblečené, len náš Malý vyzerá ako od kontajnerov. V jeho skrinke poslušne ležia nohavice aj šiltovka. Do škôlky prišiel nejaký čas pred odchodom, takže sa prezliekol. V čas odchodu sa už nepreobliekol naspäť. Ach jaj!

Druhý šok mi spôsobila pani učiteľka, ktorá ma informovala o tom, ako Malý dnes zaskakoval opatrovateľskú službu. Vysvetlím.

V triede je aj jeden chlapček, ktorý je rečovo i mentálne také dva roky pozadu. Náš syn sa s ním aktívne kamaráti. Podozrievam ho z toho, že je to z jeho strany priateľstvo "na istotu", čiže sa necíti byť ohrozený. Naopak, práve on má v tomto vzťahu navrch a je tak vo výhode (zatiaľ to však nijako nezneužil, musím povedať). No ale dnes pocítil aj druhú stranu mince. Spolužiak M. totiž v ZOO žalostne bedákal, bál sa zverov i umelých dinosaurov a nedal sa utíšiť. A tak sa náš Malý podujal ho utešovať. Vzal ho za ruku, celý čas ho držal a snažil sa mu vysvetliť, o čo ide:

"Hovoril som mu, že to nie sú naozajstné dinosaury, len také akože, ale on aj tak stále reval. Pýtal sa dokola, či pôjde domov."

Učiteľka mu bola nepochybne vďačná, pretože ako sa mi neskôr zverila, nebyť nášho syna, nevie, ako by to zvládli... No páni, to je šok! Dieťa, čo doteraz samo potrebovalo dozor a útechu takmer vo všetkom, sa zrazu samo stáva dozorom i utešiteľom. Bola som takmer dojatá.

Inak, myslím si, že tento zážitok prekryl aj ostatné, pretože keď som sa snažila z Malého vypáčiť, čo ešte videl okrem ziapajúceho M., dozvedela som sa, že na začiatku boli kozy, opice strašne smrdeli a najviac sa mu páčili asi levy...

Napriek tomu, že vyzeral ako bezdomovec, príjemne ma prekvapil. Ani som nemala to srdce hrešiť ho za neprezlečené tepláky.

Detektív Oriešok zasahuje

Po ceste z ihriska:

Malý: "Dnes sme s jedným dievčatkom museli ísť sami, no vieš, tak, tak a tááák." (Všetky "tak" doprevádzal významným cikcakovým šermovaním prstom vo vzduchu.)

Ja: "Kde? Keď ste boli vonku?"

Malý: "Niééé. Išli sme tak, tak a potom dolu tááák."

Ja: "Aha, takže v škôlke?"

Malý: "Áno!"

Ja: "Z triedy?"

Malý: "No áno!"

Ja: "A prečo ste museli ísť sami? Ostatní išli inou cestou?"

Malý: "Ale nie, ostatní boli v triede."

Ja: "Aha, tak len vy dvaja ste išli niekam sami?"

Malý: "Jasné."

Ja: "A prečo?"

Malý: "No vieš, pani učiteľka nás poslala."

Ja: "Aha, mali ste niečo niekam odniesť?"

Malý: "Zápisník."

Ja: "A kam ste ho odniesli?"

Malý: "Do inej triedy."

Konečne som sa dopátrala pravdy. To, čo sa dalo povedať jednou vetou, u nás vyšlo na päťminútový dialóg...

Perlička na záver:

Ja: "A vieš ako sa volalo to dievčatko, s ktorým si mal ísť?"

Malý (dosť pohoršeným tónom): "No to ja neviem!"

Jasné. Dievčatká sú mu zatiaľ úplne fuk.

O zmysluplnom využívaní času

Snažila som sa o to, aby Malý svoju týždennú "maródku" využil zmysluplne. V jeho prípade je to problém. Tvrdošijne odmieta aktivity, ktoré majú aj iný, ako zábavný charakter (spoločenské hry, maľovanie, vystrihovanie). Napriek tomu som to skúsila. 

Našla som niekoľko internetových stránok s pracovnými listami pre predškolákov. Vybrala som sadu tých najvhodnejších a vytlačila som ich.

"Zlatko, poď, urobíme si spolu nejaké pracovné listy ako v škôlke," lákala som ho prvý deň, keď Slečna doobeda zaspala. Vzpieral sa a to rezolútne.

"Tak vieš čo?" úlisne mením taktiku, "zahrajme sa na škôlku. Ty budeš akože pán učiteľ, plyšáky budú škôlkári a budú robiť pracovné listy. Ty im budeš pomáhať, keď niečo nebudú vedieť." Nadšene súhlasil. Blažená detská prostota.

A tak vždy po jednom vyvolával plyšáky, vydával im patričné inštrukcie a ja som ich, držiac ceruzku v labe dotyčného zvera, plnila. Niekedy plyšoví žiaci "nevedeli", inokedy už "nevládali", a tak pán učiteľ makal za nich. Často ho to tak chytilo, že vyvolaný plyšový tvor ani nedostal šancu, keďže pán učiteľ s chuťou vyplnil pracovný list sám.

Takto sme denne vyplňovali 6-8 listov, na moju veľkú spokojnosť. Tak napríklad:

doplniť chýbajúce časti vláčiku...

dokresliť výplet košíka...

opraviť pavučinu...

kresliť čiary a stromčeky...

alebo dokresliť rôzne tvary a obrázky.

O chorobe a káčeroch

Ešte stále soplíme. Slečna je na tom najlepšie (žeby to bolo protilátkami, ktorými ju dopujem v materskom mlieku?), Malý sa nejako rozkašliava, ale zatiaľ si stále nepripúšťam, že by sa to zhoršovalo. Zato ja sa cítim dosť úboho. Upchaté dutiny a hlas ako prefajčená bordelmamá. Bolí ma celý človek.

Lenže to jeden nemôže mať dve malé deti a domácnosť k tomu, aby si mohol vychutnávať luxus pokojnej rekonvalescencie. A tak v noci aj naďalej x-krát vstávam k Slečne a nadobro sa s ňou budím o pol siedmej, upratujem, varím, nakupujem a venujem sa potomstvu. Dnes som tesne poobede vzala Slečnu na prechádzku. Vonku svietilo slniečko, na ulici ani nohy, z otvorených okien sa na ulicu plazili rôzne melódie a vône, bolo počuť cinkanie príborov. Idylka. Len ja som sa uchrchľaná a spotená prechádzala po ľudoprázdnych chodníkoch. Priznám sa úprimne, že ma vtedy zaplavila vlna sebaľútosti. A to som ešte netušila, čo ma čaká poobede...

Všimli sme si, že v mestskej časti, kam radi chodíme na jedno ihrisko a k jazeru, rozkladajú kolotoče. I prisľúbili sme Malému, že ak bude pekné počasie a on nebude strašne nemocný, v sobotu sa tam pôjdeme pozrieť. Počasie bolo krásne, Malý sa nezmietal v horúčke, tak sme išli. Až keď sme sa dopravili na miesto činu, pochopili sme, že oná mestská časť usporadúva hody. No, čo budem hovoriť: ľudí ako na protivládnej demonštrácii, tlačenica a neskutočný rámus. Zdalo sa, že našim deťom to nevadí (a nás s Drahým sa nikto nepýtal). Autodrom, na ktorý si náš syn najviac brúsil zuby, bol doslova obkľúčený dychtivým davom, ktorý sa hlava-nehlava vrhal na autíčka, ledva tie zastali. No mnohí si prezieravo kúpili lístky na viacero jázd, a tak sa stalo, že z vozidla nevystúpili a vozeniachtiví jedinci museli odísť s dlhým nosom. Po dvoch neúspešných pokusoch prišli naši chlapi na to, že musia zmeniť taktiku. Dohodli sa teda s jednou tetuškou, že im po dovození sa bude držať miesto, a že oni urobia pre ňu to isté, kým si medzitým zakúpi lístky na novú jazdu. Potom to už bola brnkačka. Kým sa chlapi vozili, ja som sa so Slečnou prechádzala obďaleč, pretože som netušila, aký vplyv môžu mať decibely z reprákov na jej sluchové ústrojenstvo. Zdalo sa, že sa dobre baví, dokonca na vreskot dobrovoľných obetí centrifúgy reagovala nadšeným jačaním.
Po autíčkach sme sa Drahým vymenili: strážil Slečnu, kým ja som sa s Malým ponorila do kolotočového chaosu. Mohol si vybrať dve jazdy. Myslela som si, že to vyhrá detský kolotoč alebo vláčik, ale mýlila som sa. Uchvátil ho kolotoč s káčermi, ktorým vezúci sa mohli regulovať výšku. Sám tam ísť nemohol, a tak som sa do káčera nasúkala s ním. Pripadala som si ako Alenka v ríši divov: som usoplená, cítim sa biedne a veziem sa na káčerovi... Prekvapením bolo, že nech je náš Malý akýkoľvek zbabelec, tu sa nebál. Naopak, tlačidlom nás dostal do maximálnej výšky a pozoroval svet. Mne sa už točili ciferníky a kŕčovito som ho držala okolo pliec, ale navonok som pravdaže musela zachovať tvár. A tak som chválila výhľad, veselo sme si ukazovali to i ono a mne by sa pritom voľakam nevošiel ani zastrúhaný vlas. Keď sme sa konečne dostali bezpečne na zem, zverilo sa mi moje dieťa, že veru po žiadnej inej jazde už netúži, len po tejto. Neostávalo mi iné, len sa vtrepať do ružového káčera po druhý raz a absolvovať ďalšiu jazdu smrti. Dieťa bolo nadšené a ja som si pripomínala zákernosť materinskej lásky.

Dnes by som si zaslúžila medailu. Keď večer zavriem oči, určite sa mi bude snívať o žltých a ružových káčeroch!  

O pozmenených báječných plánoch

Moje týždňové mlčanie má svoje opodstatnenie. Začína sa totiž sčasti napĺňať scenár, ktorý som načrtla v príspevku o mojich báječných plánoch. Vysvetlím.
Minulý víkend sme sa mali zúčastniť pobytu v Terchovej a osviežiť si tak ducha a dušu (v noci sme si výdatne osviežovali aj telo, lebo na chate bola zima ako v ruskom filme). No a presne v duchu Murphyho zákona: "Ak sa niečo môže pokaziť, tak sa to aj pokazí", Malý v noci zo štvrtka na piatok začal sopliť. Ráno vstával úbohý a nám bolo jasné, že ho nikam ťahať nemôžeme. Odhodlali sme sa teda na krízový scenár. Chlapi ostanú doma a my dve so Slečnou pôjdeme. Cieľom bolo okrem iného separovať deti a predísť tomu, aby sopliť začal aj náš mladší potomok.

Nemala som obavy nechať Malého v starostlivosti jeho otca. Drahý je v opatrovaní chorého tela (či už svojho alebo cudzieho) veľmi dôkladný. Povedala by som, že to až niekedy preháňa, ale nepoviem to, lebo by sa mi mohlo z jeho strany dostať zopár rozhorčených poznámok. A tak kým bol doma lazaret, my so Slečnou sme dýchali fajný vysokohorský vzduch a nechali sme sa oblizovať nezvyčajne horúcim lúčom septembrového slnka. Keď však zapadlo, nastala zima s veľkým Z. V noci síce na izbách trochu temperovali, nič to však neubralo na fakte, že sme mali na sebe tri vrstvy a nosy ako z ľadu. Slečna sa budila v polhodinových intervaloch a vytrvalo protestovala proti tomu, že je zakrytá. Obe noci som takmer celé prebdela. Napriek tomu bolo však viacero faktorov, ktoré tieto nepríjemnosti dostatočne vyvážilo, takže neľutujem, že som sa odhodlala ísť. V nedeľu sa Slečne z malého nosa spustila sviečka a bolo. Alibisticky si hovorím, že nevedno, či si vírus doniesla už z domu, alebo si voľačo privodila v zákernom chlade Jánošíkovho rodiska. A dobre, že to neviem.

Akokoľvek, od nedele mám doma choré dve deti. Poctivo im čistím dutiny a kvapkám im do nich medikamenty. Ako sa dalo čakať, od včera soplím aj ja. Hlavu mám ako medicinbal a celkovo sa cítim, ako by ma prešiel kamión. Slečna bola spočiatku v noci nervóznejšia ako obvykle, takže sa k tomu celému u mňa môže pričítať aj neskutočná únava z nevyspatosti. Malý je pravdaže doma zo škôlky a poctivo mi brnká na nervovú sústavu. Suma sumárum, na písanie príspevkov som príliš indisponovaná. ALE!

Ale moje prorocké slová z príspevku o plánoch sa predsa len naplnili iba sčasti. Malý síce ochorel podľa predpokladu, ja som však dovtedy napriek očakávaniam stihla čiastočne zveľadiť náš príbytok: upratala som obývačku, kuchyňu i kúpeľňu, a to vrátane spotrebičov, obkladačiek a okien. Som macherka! Prádlový Mount Everest sa síce na mňa stále škerí spoza dverí (aha, ešte dokážem aj rýmovať, aký to záblesk duše!), ale nech. Najprv sa musíme dostať do normálu.

Hapčí!

Perlím, perlíš, perlíme

Výroky tohto týždňa:

Malý: "Pani učiteľka sa nás pýtala, čo sme robili v sobotu a v nedeľu. Tak som povedal, že som bol spať u Babinky."

Ja: "A to, že si si ruky strčil do mačačinca si nepovedal?"

Malý: "Nie, to som nepovedal nikomu. To je moje smradľavé tajomstvo."

Ja: "Zlatko, na víkend ideme na jeden pobyt. Pôjdeme autom skoro tak dlho ako na dovolenku a budeš tam spinkať v izbe s Babinkou a s Dedkom."

Malý: "Juchúúú!"

Ja: "A bude tam aj veľa detí, budete sa môcť spolu zahrať a nájdeš si nových kamarátov."

Malý: "No tak to teda neviem, či je toto najlepší nápad..." (Ozval sa v ňom sociopat. Klasika.)

Úvaha v aute:

"Načo JA mám ísť vôbec do školy??? Veď už všetko viem!" (...hovorí moje dieťa, ktoré pozná písmenká, vie napočítať do sto a mýli si štvorec s obdĺžnikom.)

Ja na Slečnu: "To si mi musela tú čistú plachtu hneď očurať?!"

Drahý: "Nedalo jej to, musela ju pokrstiť."

Malý: "Áno, je to taká malá Krstiteľka."

O záujme - nezáujme

Naše staršie dieťa prejavuje na môj vkus malý záujem o knihy. "Miláčik, poď, prečítam ti knižku!" lákam ho, ale miláčik protestuje. Niekedy si začnem čítať akože sama pre seba nahlas a vtedy sa zvykne stať, že ho to chytí. A ak sa už chytí, je dobre. "Ešte," komanduje ma, keď dokončím kapitolu. A ja v duchu pradiem blahom, pretože čítať knihy či už sebe alebo nahlas iným ma nikdy neomrzí.

Myslela som si, že by ho v tomto smere mohla k zmene názoru vymasírovať knižnica. Sme členmi už pomaly tretí rok, ale dopadne to vždy tak, že radšej idem sama. "Poďme už," vzdychá na pre mňa skoro posvätnej pôde Malý a mne je z toho smutno. Vnútim mu aspoň nejakú knižku na pozeranie, kým ja sa hrabem v policiach a vyberám četbu pre neho. Škoda.

Mám aspoň iskričku nádeje, že keď sa naučí čítať sám, snáď podľahne kúzlu literatúry. Apropo, "keď sa naučí čítať". Nuž, každý má vlastné tempo a Malý je zatiaľ úplne v norme. Akurát to vypovedá o jeho záujme, vlastne nezáujme o knihy. Ja s bratom sme v jeho veku už čítali jedna radosť. Lenže...

Lenže neboli počítače a internet. Je ďaleko jednoduchšie pozrieť si príbeh ako si ho prečítať. A je rozhodne (aspoň v tejto vekovej kategórii) príťažlivejšie zahrať si PC hru ako pozerať si knižku. Ach jaj!

Slečna zatiaľ javí záujem o úplne všetko. Snažím sa to využiť a podsúvam jej preto vhodnú, a hlavne nepožuteľnú literatúru na zoznámenie. Zatiaľ neodmieta. Uvidíme, čo to spraví, keď ju neskôr pustíme k počítaču!

Čítame...

Fujky-fuj!

Dnes bolo krásne a teplo, ideálny čas na venčenie potomstva. Veru sme to aj využili, lebo doma je to hra o nervy: Slečna odmieta ohrádku a robí psie oči na každého, kto sa mihne okolo, len aby ju niekto vylovil a dovolil jej zňuchávať po byte. Malý je stelesnená nuda a ak chytí vymýšľaciu slinu (ako dnes), väčšinou to končí zvýšeným hlasom a namastením malej zadnice (ako dnes). Preto pobyt vonku je vždy lepším riešením, hoci tiež nie vždy ideálnym (ako dnes).

Vybrala som sa s deťmi pred obedom na ihrisko. Slečna cupká za jednu ruku, ale čoraz častejšie sa púšťa a urobí samostatne zopár krokov. Okrem toho klasika: zbiera všetko, čo ju na zemi zaujme, cez kamienky, drievka, šišky až po špaky a vo väčšine prípadov má silné nutkanie všetok humus pchať do pusy. Malý tiež zbiera šutre a palice (po kom majú tie deti onú zberateľskú vášeň, nevedno), rýpe sa v prachu a v piesku.

Nuž a dnes zrazu vyletel z pieskoviska ako čertík z krabičky a spustil rev: "Maminkááá, maminkááá!" Letí ku mne a otŕča pieskové ruky. Vo vyľakanej mysli sa mi prehralo zopár hrozných scenárov: porezal sa alebo sa pichol odhodenou ihlou... "Čo sa stalo?" vyzvedám sa napätá.

"Maminkááá, mne strašne smrdia rukyyyy!"

No, aj tento scenár sa mi mihol v mysli a ukázalo sa, že to bola trefa do čierneho. Na naše ihrisko majú psy zakázaný vstup a kupodivu sa to aj rešpektuje. Mačkám sa však vstup zakázať nedá. Už dávno sa nestalo, žeby si nejaká zatúlaná blchaňa odskočila do pieskoviska, ale riziko tam napriek pomerne solídnej údržbe vždy je. Nuž, lepšie ako feťácka ihla, ale inak nič moc.

Skontrolovala som vreštiacemu dieťaťu ruky a žalúdok mi skoro krkom vyliezol. Nakázala som Malému, aby po a) hneď prestal skučať a po b) aby nič nechytal, kým prídeme domov. Išiel domov ako skormútený tyranosaurus rex s natiahnutými paprčkami a roztiahnutými páchnucimi prstami.

Doma sme začali očistnú procedúru. Oblečenie do špinavého a dieťa do vane. Ruky vydrhnúť mydlom, nechty kefou. Mala som pocit, že to bude stačiť. Nestačilo. Preklínala som v duchu všetky túlavé mačky a Malý do toho zhrozene skuvíňal. Nepochybne mal pocit, že mu ruky ostanú smrdieť naveky. Drahý po mne prebral štafetu a dal sa synovi drhnúť horné končatiny alkoholom a octom. Naveľa to zabralo. Malý mal dlane ako rašpľu, ale aspoň nesmrdeli. Poslednou bodkou bolo čistenie podrážok na teniskách.

Vonku sme boli dvadsať minút. Dieťa sme drhli pol hodinu. Na nudu sa sťažovať nemôžeme.

Zubársky horor - posledná časť (dúfam)

Počuli ste ráno ten rachot? To bol kameň, čo mi spadol zo srdca. Máme za sebou zubára. Hurá!

Od včera sme Malého zaklínali ako profesionálni šamani. "Zubárka" bola skrátka top téma dňa. "Dúfam, že nebudeš robiť taký cirkus ako naposledy... Bude to možno trochu nepríjemné, ale ty to zvládneš... Mysli na to, ako ti bude dobre, keď budeš mať za tým... Nebudú ti robiť nič, čo by sa nedalo vydržať... Spomeň si na to sľúbené autíčko..." Naše dieťa so všetkým ochotne súhlasilo. Večer však už začal malý zbabelec pofňukávať, že sa bojí. Ráno to už bola solídna panika. Ešte po ceste som ho masírovala: "Skús ma prekvapiť, zlatko." "A čo keď ťa neprekvapíííím?" nariekalo moje dieťa. Nepovedala som mu, že by ma neprekvapilo, keby ma neprekvapil.

V čakárni už Malý riadne bedákal a po vstupe do ambulancie úplne prepadol hrôze. Pani zubárka bola milá a chápavá. Obe sme sa ho snažili upokojiť, ale on nič nevidel a nepočul. Napokon som ho prinútila, aby sa mi pozrel do očí a prestal hučať. Na chvíľu sa spamätal a zdalo sa, že bude spolupracovať. "Sadni si sem do kresla, nič ti nebudem robiť, len sa ti zrkadielkom pozriem na zúbky!" povzbudzovala ho doktorka. Sadol si. Lekárka zažala lampu a posvietila mu do tváre. "Uáááááá!" spustil Malý nanovo.

To už mi po tele prúdom tiekol pot. Videla som, ako sa mi na tričku začínajú kde-tu robiť tmavé mapy...

Zrkadielkový úkon trval pol minúty. "Hotovo!" zavelila dentistka a Malý sa omráčene odtackal z kresla. Dozvedela som sa, že zub je vyvŕtaný a čistý. Žiadne čistenie kanálikov a vložku netreba (toľko k zárobkom súkromných centier). Stačí dieru pravidelne čistiť a strážiť. Na kontrolu o pol roka. Podpísala som papiere (zázrak, že som si spomenula na svoje telefónne číslo) a išli sme.

"Dobre som to zvládol, však?" začal sa chvastať Malý, len čo sme vypadli na čerstvý vzduch. "Dostanem to autíčko, však?" Nemala som síl vysvetľovať mu, že si ho nemal ako zaslúžiť, keďže mu nič nerobili a aj to málo, čo mu robili, bol des. Autíčko po ceste dostal. Skoro ma prekotilo, keď som za neho platila, ale povedala som si, že to bude už len bodka za celou hrôzou s názvom "boľavý zub". 

P.S. Na koniec pripájam na odľahčenie pár jazykových lapsusov zo včera a z dneška. Malý mal zas svoje "hluché dni":

"Miláčik, idem sa pozrieť, či už zovreli zemiaky."

"Zomreli zemiaky???"

"Aha, ten strom sa vyvrátil aj s korením!" (korene/korenie)

"Pani zubárka ti možno do zuba dá plombu."

"Čo, BOMBU?" (To ste nevedeli? U nás bežne dentisti kladú ľuďom do zubov výbušniny. Ako poznamenal Drahý, bol by to účinný spôsob, ako nešťastníkom trhať zuby...)

O mojich báječných plánoch

Zajtra sa začína školský rok. Deti budú cupkať do školy a bude im ľúto, lebo leto sa nás drží zubami-nechtami. A naše staršie dieťa pôjde do škôlky. No a s tým úzko súvisia moje skvelé plány.

Hurá. Chlapci vypadnú z domu pred pol ôsmou. Nebudem musieť naháňať Malého, aby si konečne na desiaty raz dojedol raňajky. Nebudem ho musieť dve hodiny po prebudení zhučať za to, že je ešte v pyžame. Nebudem musieť robiť spoločnosť obom deťom naraz do doby, kým pôjde Slečna prvý raz spať. Nebudem sa musieť počas jej spánku hrať s autíčkami a so zvieratkami a medzitým ešte rýchlo navariť. Nebudem musieť púšťať Malému rozprávku už o pol desiatej, len aby mi nepobehal po mokrej dlážke a nechcel mi pomáhať čistiť WC, keď sa už raz za uhorský rok k týmto delikátnym činnostiam dostanem. 

Práve naopak. Kým bude Slečna spať, umyjem konečne okná (panelák oproti je už zateplený a všetok sajrajt nám uschol na okennom skle), ožehlím ten Mount Everest, čo sa mi týči za dverami v izbe (a s ľútosťou zistím, koľko skvelých letných kúskov oblečenia som nemala tohto roku na sebe ani raz, vďaka tomu, že boli pochované pod horou iných vecí), v pokoji si napíšem články do časopisu, upracem špajzu a skrine...

Nuž, bolo by fajn, keby sa mi to podarilo. Obávam sa však iného scenára: Prvý týždeň neurobím ani ťuk, lebo si budem vychutnávať slobodu. Druhý týždeň Malý ochorie a zdrží sa doma minimálne týždeň. Po opätovnom návrate do predškolského zariadenia sa budem ďalší týždeň spamätávať z toho, že sa už nemusím starať o aktívne batoľa plus nasopleného predškoláka, až kým ten znova neostane doma, atď.

A tak v novembri zistím, že cez okná už nevidno, v skriniach nám budú stále visieť letné veci a neožehlený Mount Everest sa zrúti, zachloštiac nám lezúňa.

Musím sa vyhecovať k výkonu hneď zajtra. Z utorka mám vyrážku, lebo ráno ideme dokončiť zubársky horor a pokúsime sa dať nášmu zbabelému synovi zaplombovať dieru na druhý pokus. 

Toľko k báječným plánom. Uvidíme, na koľko percent sa mi ich podarí aj vyplniť.

O Mr Beanovi a počítačovej zručnosti

Musím sa podeliť o dnešné dvojaké ohromujúce zistenie. A dobre som sa pritom pobavila.

Rastie nám doma počítačovo gramotný jedinec. Má päť rokov a erudovane používa výrazy ako "stiahnuť na lištu", "stiahnuť z internetu", či "stlačiť enter a eskejp." Dokáže si spustiť rozprávku. Dokáže si v prehliadači cez "obľúbené" vyhľadať svoju autíčkovú hru. Dokáže si obraz zmenšiť, aj dať na veľkú obrazovku. No dnes ma úplne dostal, keď mi oznámil, že si ide pustiť Mr Beana na internete. Myslela som si, že blafuje. Neblafoval. O chvíľu s ohromením počujem, že mu fakt ide video na Youtube.

"Ukáž mi, ako si to urobil!" vyzývam ho omráčene.

"Jednoducho," mávne rukou päťročný IT macher a predvedie mi to. Klikne na Explorer a do Googla jedným prstom vyťuká "MISTRBIN". Stlačí enter. Ajhľa! V ponuke sú aj videá na Youtube. Nič ľahšieho. "Vidíš?" pyšne sa predvádza môj potomok. 

Neverím vlastným očiam. Ohromuje ma po prvé to, s akou samozrejmosťou prešiel jednotlivými krokmi (gúgliť ho teda fakt nikto u nás neučil!) a po druhé ma fascinuje zistenie, že kompjuter jeho drastický fonetický prepis zbaštil. Fajn. Nabudúce si môžem skúsiť vyhľadať informácie o "céesíňújork", alebo "lecdéns". Futbaloví priaznivci môžu zadať napríklad "čémpionšip" a záujemcovia o americkú politiku môžu skúsiť trebárs "džórdžbuš". 

Fascinujúce. 

Keď som sa vydávala, digitálne fotoaparáty boli hudbou budúcnosti. Prežila som väčšiu časť života bez mobilu. Pred počítačom mám rešpekt a zvládam skutočne iba nevyhnutnú obsluhu. Zato dnešný drobizg akoby sa narodil s manuálom na hard disku a s myšou v ruke.

Fascinujúce!

O oslavách

Dnešný štátny sviatok sa u nás niesol v znamení osláv. Niežeby sme si vlastenecky pripomínali Deň ústavy. Išlo o ďalšiu rodinnú slezinu, jednu z mnohých v tomto roku.

V Drahého rodine sú rodinné oslavy obľúbenou disciplínou. Kým my sme si doma pripomenuli akurát tak narodeniny a Vianoce, tu sa mohutne slávia narodeniny, meniny, Vianoce, Veľká noc, hody, vinobranie, atď. Keďže aktívnych účastníkov tejto kratochvíle je desať dospelých plus štyri deti, je to tak trochu husté. Nepomáha už ani kumulovanie jednotlivých sviatkov, čiže oslava raz za dva mesiace, pričom sa blahoželá všetkým, ktorí sa v období od poslednej oslavy voľačoho dožili. Môžem si blahoželať (ha-ha!), že sú to všetko milí ľudia, s ktorými sa nezdráham stretávať. Vrátane svokrovcov.

Mám dobrú svokru. Je to dobrosrdečná, obetavá žena, ktorá mi neváhala napr. toto leto zavariť tridsať pohárov uhoriek vediac, že ja na to nebudem mať čas. Vážim si okrem iného aj to, že hoci už viem rozpoznať, keď sa jej voľačo nepáči, vždy si dokázala zahryznúť do jazyka, alebo vyjadrila názor nevtieravo a neimperatívne. 

Škoda len, že kvality svojich starých rodičov z Drahého strany nedokáže oceniť náš syn. Má ich rád, ale výrazne preferuje Babinku a Dedka V. Občas ma to zamrzí, lebo náš Malý ešte nedokáže byť diplomat a niekedy má k situácii spoločensky nevhodný komentár. Na druhej strane to chápem. Myslím si, že všetci, ktorým bolo dopriate mať dve kompletné alebo i čiastočné sady starých rodičov, vždy preferovali jedných na úkor druhých. Asi je to normálne.

Tak uvidíme, ako sa v tomto smere vyvinie naša Slečna. Jedno je isté. Kým jej brat sa v jej veku držal svojich rodičov ako kliešť a mnohí rodinní príslušníci sa na neho nesmeli ani pozrieť, ona rozdáva úsmevy, nechá sa vláčiť a bozkávať všetkými naokolo. Malý dnes však tiež neprišiel skrátka. Dôkladne sa vyjašil so svojimi najbližšími detskými príbuznými, až plakal, keď sme odchádzali. A to je v jeho prípade dobré znamenie.

Ja som síce neplakala, keď sme išli domov, ale aj tak hodnotím dnešné popoludnie ako vydarené.