Plienkové blues

Slečne sme k Vianociam optimisticky darovali šerbel. Mali sme pocit, že ho využije skôr ako jej brat. Asi sme boli prehnane optimistickí.

Malý sa odplienkoval v dvoch rokoch. Ani sme ho predtým nekvárili šerblíkovými nácvikmi, pretože v jeho prípade bolo viacero oveľa pálčivejších nedostatkov, ktoré bolo treba riešiť, napríklad strach z ľudí a z neznámych situácií. Fakt, že s plačom odmietal prítomnosť a záujem kohokoľvek iného okrem svojich rodičov, mi skrátka prišlo alarmujúcejšie ako vylučovanie do plienok. Oplatilo sa. Chlápätko bolo očividne zrelé, lebo behom dvoch týždňov bolo v bdelom stave bez plienky.

Slečna je z iného súdka. Je odvážnejšia a vnímavejšia. Má dvadsať mesiacov a vonku je príjemne teplo, takže prípadné "nehody" nebudú také nepríjemné. Lenže...

Prvé pokusy sa skončili fiaskom. Začalo to tým, že sme nechali dcérenku behať po terase tak, ako ju Pán Boh stvoril. Keďže si občas odskočila vyčľapkať sa v bazéniku, nemala pocit, že sa deje niečo výnimočné. A my sme striehli na vhodný okamih, aby sme nič netušiace dieťa usadili na nočník. Lenže sme to prepásli a malé prasiatko nám naložilo kôpku priamo na dlaždice. Malý mal z toho ohromný zážitok, veď sa nám exkrementy nezvyknú len tak povaľovať v obytných priestoroch každý deň. Skrátka, urobili sme okolo toho rozruch väčší ako sme mali. Slečna to pochopila tak, že urobila niečo neprístojné a ešte keď uvidela to, čo z nej vypadlo, ukrutne sa toho zľakla. Odvtedy, chúďa, bedáka zakaždým, keď je bez plienky a zjavne cíti, že sa jej črievka dali do pohybu. Pýta sa na ruky, túli sa a dožaduje sa objatia ("Moja, moja!!!") Akékoľvek snahy posadiť ju na šerblík končia hysterickým výstupom. S revom vstáva a s hrôzou doňho nakúka, či tam náhodou nie je tá strašidelná vec... Keď má plienku, urobí, čo treba, ale netreba okolo toho veľmi rečniť, lebo je hneď vyplašená.

Tak nič. Počkáme, nič sa nedeje. Pokojne môže aj naďalej uvoľňovať zvierače do plienky. MY sa z toho nepo.....!

O falošnom podnikateľskom zámere

Ak sa potrebujeme zbaviť prebytočných jedno a dvojcentových mincí, švacneme ich Malému do pokladničky. Má z toho úprimnú radosť. Občas si svoj keš vysype a s ohníčkami v očiach, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Moliérov Lakomec, si svoje úspory počíta. Je úplne jedno, že zatiaľ nechápe rozdiel medzi hodnotou eurových a centových mincí. Sú to PENIAZE a sú len JEHO.

Koncom apríla sa stalo to, čo sa deťom jeho veku stáva: vypadol mu prvý zub. Slávnostne sme tento pamätný kus uložili do škatuľky na to vopred určenej. Malý si ju presne v duchu rozprávok zo západu uložil večer pod vankúš a čakal na zúbkovú vílu. Napriek tomu, že týmto blábolom vôbec nefandím, bolo mi proti srsti brať nadšenému dieťaťu ilúzie. A tak som na hru pristúpila a ráno bola pod vankúšom eurová minca. Malý bol vo vytržení. Vôbec mu nebolo podozrivé, že "zúbková víla" zabudla na dobrý zvyk mincu za vypadnuvší zub vymeniť. A tak mal aj peniažtek, aj relikviu. 

A práve tú sa snažil predvčerom využiť. Opäť si raz po čase kontroloval svoj poklad, keď dostal lišiacky nápad:

"Dám si tú krabičku znova pod vankúš a zúbková víla mi tam znova nechá peniažtek. A potom zas. A keď sa mi tento zub stratí, vyrobím si umelý. Budem bohatýýýý!" (Čo len z toho dieťaťa bude?!)

Musela som ho vyviesť z omylu. Keď sa mu nadobro rozplynula vidina ľahkého zárobku, len sklamane poznamenal: "Takže tento zub je už NEPLATNÝ...!"

Haló, haló, čo sa stalo? Kuriatko sa ...!

Malý má pred telefonovaním rešpekt. Celá jeho mať.

Odkedy som na materskej, robí mi značný problém komunikovať s inými príslušníkmi ľudského rodu cez telefón. Neviem, prečo som taká pokakaná. Čo i len vybavenie napríklad takého termínu u lekára (záležitosť na pol minúty) mi zaberie pol dňa psychickej prípravy. Kokcem, vypadáva mi základná slovná zásoba, pletie sa mi jazyk ("ďakujem, dočoputia...") a pripadám si ako ľahko dementná. Paradoxne, čím viac si to uvedomujem, tým sa všetko ešte zhoršuje. Ani so známymi veľmi neobľubujem viesť telefonické debaty, ale s neznámymi je to už totálny horor.

Malý rád volá Babinke a oznamuje jej veci, ktoré bez videa nemajú veľký zmysel ("vieš, to autíčko má strechu, že tak a tak a tááák" - opisuje pravým prstom do vzduchu, v ľavej ruke slúchadlo), ale snaží sa. Vie podľa displeja určiť, kedy volajú jedni alebo druhí starí rodičia, alebo jeho drahý ocko. Neznáme čísla neberie. Až dodnes.

Ukladala som cez obed Slečnu na spanie, keď počujem dvakrát zadrnčať telefón. 

"Kto to volal?" pýtam sa, keď je druhorodená úspešne v ríši snov.

"Ááále," hodí rukou syn, "zase nejaká reklama, tak som to zrušil..."

Stojím ako prikovaná. "Počkaj, ako vieš, že to bola reklama?"

"No, nejaký ujo stále rozprával a mňa to teda vôbec nezaujímalo. Tak som to vypol!"

"Aj si sa najprv nejako ohlásil?"

"Ale nie, len som to zdvihol a počúval som."

To sa už šúľam. Snažím sa predstaviť si, ako vlezlý operátor spustí svoje tirády do mlčiaceho slúchadla, aby mu po pár sekundách znova mlčky cvaklo. Ozaj, čo by sa stalo, keby pánko po piatich minútach zistil, že chce ponúknuť skvelý produkt alebo urobiť ďalšiu nezmyselnú anketu so šesťročným dieťaťom???

No ale Malý sa vytiahol. Na rozdiel od svojej nemožnej matky, ktorá v obdobných prípadoch potláča v sebe pocit trápnosti a odhodláva sa aj minútu na to, aby doterného volajúceho prerušila a naznačila mu, že sú jeho snahy márne, synček hneď na prvý raz urobí snáď tú najrozumnejšiu vec. 

Cvak a hotovo! 

O našom drahom školáčikovi

"A tešíš sa do školy?" kladú ľudia Malému štandardnú otázku. Pokiaľ čakajú výkriky nadšenia, môžu byť sklamaní. Náš prvorodený len neurčito mykne plecami a vec je vybavená.

V tomto bode nastupuje maminka, aby pýtajúcim sa vysvetlila, že Malý nevie presne, čo má od novej situácie očakávať a že zmeny všeobecne nemá veľmi v obľube, a tak sa ku svojej školopovinnosti stavia s určitým citovým odstupom. 

Citový odstup si teda ale neudržal, pokiaľ šlo o kúpu školskej tašky. Na radu švagrinej sme minulú sobotu navštívili istý obchod, aby si tam naše dieťa vyskúšalo tašku na chrbte. Ja som už predtým brázdila internetové obchody, ale predsa len sa mi v tomto prípade nechcelo kupovať mačku vo vreci. A tak sme nakráčali do spomínaného obchodu a Malému sa očká rozžiarili ako žiarovčičky. Hneď mal jasno, ktorý batoh chce a že nechce už žiadny iný. Vyskúšali sme a kúpili sme. Autíčkový, s premyslene vystuženým chrbtom a ešte premyslenejšími priehradkami. Na cenu som bola psychicky pripravená a navyše sme mali v Babke úspešného sponzora, takže tašku dostal.

Spomenula som si na slová kamarátky A., ktorá vždy vzdychala, že popri dvoch školopovinných deťoch utrpí ich rodinný rozpočet v septembri vždy vážny otras. Vyhrabala som teda doma zoznam, ktorý nám pribalili na zápise, aby som si urobila jasno v tom, čo všetko bude treba nášmu školopovinnému zabezpečiť. Prikladám ho... Keď k tomu celému pripočítame nové jesenné oblečenie a obuv (Malému stále rastie noha tempom dve čísla ročne) a rôzne poplatky školskému zariadeniu, budeme radi, keď budeme radi.

Náš drahý školáčik je skutočne drahý!

To je on. Prvý školský batoh v našej rodine...

A tu je spomínaný zoznam. Bez komentára.

Čo s načatým dňom?

Pokiaľ to ide, trávime väčšinu dňa vonku. Deti sú na to zvyknuté. Ak z nejakých príčin musíme ostať doma, už po hodine mám nervy v háji a z domácnosti chliev. 

Najlepšie je vypustiť oboch divochov na voľné priestranstvo a robiť "len" pedagogický dozor. A tak vymetáme všetky dostupné ihriská, parky, vodné a trávnaté plochy. Ak sú aj nedostupné, neodradí nás to. Odvezieme sa autom a najnovšie je hitom sezóny aj hromadná doprava. Slečna po ceste električkou ani nedýcha a na každej zastávke hlási: "Ese!" (rozumej "Ešte!") Zjavne má pocit, že treba do stroja hodiť ďalšiu mincu, aby sa dal do pohybu... Mimochodom, cesta autom s našou Slečnou je tiež o nervy. Len čo zbadá vonku kúsok trávy, alebo nebodaj nejakú preliezku, otrčí malý ukazovák a nástojčivo začína vykrikovať: "Tááám! Tááám!!!" Umlčí ju väčšinou buď prísľub nejakej zaujímavej akcie v budúcnosti, alebo prozaickejšie - keks. Najobľúbenejšou outdoorovou disciplínou je hádzanie šutrov do vody - je jedno, či do jazera alebo do kaluže. Ak deti odtrepem k vode, sú schopné do nej aj hodinu metať kamene, kamienky a balvany...

Režim dňa je v súčasnosti nasledovný: vstávame okolo 6.30, cca o deviatej sme už vychystaní na odchod (a vyzbrojení jednak náradím do piesku, bez neho ani na krok, a jednak zásobou jediva, lebo našim sarančatám sa vonku trojnásobne zrýchľuje metabolizmus). Vraciame sa okolo 11.15, aby sa potomkovia hneď vrhli na polievku, uvarenú ešte pred odchodom z domu. Slečna zaspí okolo dvanástej, Malý má povolený prístup k počítaču a maminka má hodinu a pol na to, aby dovarila druhé a rýchlo zrelaxovala. Slečna sa budí medzi 13.30 až 14.00. Poobedie je dlhé-predlhé. S pribúdajúcim časom mi priamo úmerne klesá výkonnosť. Situáciu zachraňuje hlava rodiny, vracajúca sa z práce zväčša pred piatou. Aj tak je do večera ešte ďaleko a kým konečne udrie ôsma, vláčime obaja jazyky až po kolená. Deti sú väčšinou stále ešte vitálne a plné elánu. Kde sa v nich berie toľko energie, nevedno. Našťastie, cca o 20.45 sú už obaja v ríši snov. Piánko dožijeme deň tak do pol jedenástej a ja dopadnem do perín už spiaca.

A toto je náš dnešný úlovok:

      Malý mi poctivo vonku nosí kvietky. Pekné od neho.

O novej kuchyni a Nobelovej cene

Keď už, tak už, povedala som si a masochisticky som ku všetkej robote pridala ešte aj výmenu kuchynskej linky.

Všetko sa to odvinulo od môjho tajného sna v podobe umývačky riadu. Sme síce "len" štvorčlenná rodina, z toho dve maloleté deti, ale jeden by neveril, koľko špinavého riadu dokáže denne vyprodukovať jedenapolročné dieťa! Navyše, naša kuchyňa je dosť malá a drez plytký, čo v praxi znamená, že aj riad po jednom obede dokáže vyvolať dojem jadrového výbuchu. Na priebežné umývanie riadu nemám čas ani nervy, a tak mi neostávalo nič iné, len večer čo večer stráviť minimálne polhodinu pri dreze a snívať svoj sen o šikovnom elektrospotrebiči.

Avšak naša kuchyňa jednoducho neskýta veľa možností, ako daný kus bielej techniky zabudovať do už existujúcej linky. Čiže som mala na výber: ak umývačka, tak už aj nová linka. A začal sa kolotoč zháňania, merania, porovnávania cien, nekonečných nákresov a žhavenia optického káblu. V istom bode som bola dokonca rozhodnutá, že to vzdávam. Dala som tomu ešte jednu šancu a tá vyšla. 

A tak máme novú kuchynskú linku a prístroj, za ktorý by som vynálezcovi rozhodne navrhla Nobelovu cenu. V mojom prípade Nobelovu cenu mieru. Aký kľud a mier je poobede v našej kuchyni! Neviem sa nabažiť za tri minúty upratanej kuchyne. S bezmedzným zadosťučinením napchávam denne tento záblesk geniálneho ducha všetkým opatlaným kuchynským náčiním, aby mi ho o nejaký čas vypľul v nablýskanom móde. Úžasné!

Ale aj nová linka má oproti starej svoje prednosti: poskytuje viac úložného priestoru, je svetlá a úchytky sú konečne takého tvaru, že mi nevyďobávajú do telesnej schránky podliatiny (Drahý konečne prestane mať nutkanie zakúpiť mi do kuchyne hokejistické chrániče). Kuchyňa ešte síce potrebuje zopár dotykov domáceho majstra (napríklad namiesto digestora zo steny zlomyseľne trčia len drôty a čakajú na svoju veľkú chvíľu, aby mohli do niekoho vpáliť dávku prúdu), ale inak stále vyhráva súťaž o najpôvabnejšiu miestnosť bytu. Na porovnanie:

Stará kuchyňa.

Nová kuchyňa.

Priestor pod oknom po starom.

A ten istý priestor dnes.




   

Deti po troch mesiacoch

Koľkokrát som si za tie posledné tri mesiace povedala, že toto musím hodiť na blog! Lenže internet bol luxus: na "novom" byte sme ho zavedený nemali a "starý" byt bol v takom stave, že som radšej každú voľnú chvíľu venovala jeho skultúrňovaniu. Takže hoci som prišla o viacero konkrétnych zážitkov, aspoň stručne zhrniem vývin pokračovateľov nášho rodu.

Malý úspešne ukončil svoje pôsobenie v predškolskom zariadení. Mne to bolo viac ľúto ako jemu. Prišiel o príjemné prostredie, ktoré ho neskutočne posunulo vpred vo všetkých oblastiach. Oslávili sme jeho šieste narodeniny a zaznamenali sme neklamné známky premeny z chlapčeka na chlapca. V prvom rade sa ukľudnil. Dá sa s ním rozumne dohodnúť a diskutovať. Prestal nervácky behať, skákať a revať ako šialený. Vedie rozumné reči (hoci je to stále ešte vo viacerých ohľadoch teľa). Najväčší úspech slávime v oblasti spánku: na vlastné požiadanie začal zaspávať sám a prespí za zavretými dverami celú noc. Konečne. Po šiestich rokoch... Rastie a ťahá sa do výšky. Po dvoch epizódach črevnej virózy za sebou bol úplne vyslabnutý, zato teraz si to vynahradzuje v maximálnej možnej miere: každú hodinu hlási, že je hladný. Keď si na konci dňa zosumarizujem, čo od rána dostal do toho malého žalúdka, nechce sa mi to ani veriť (včera napríklad na obed v pohode zjedol dva taniere strukovinovej polievky so zemiakmi a za tým štyri palacinky s džemom).

Slečna sa berie k životu s elánom jej vlastným. Rovnako ako jej big brother aj ona ľúbi papať, hoci to na nej vôbec nie je vidno (žeby za tým nakoniec bol nejaký parazit???) Dobrá nálada ju neopúšťa väčšinu dňa, hoci zúriť a presadzovať si vlastný názor na vec dokáže teda veľmi dôrazne. Začína sa jej konečne rozväzovať jazýček. Hovorí síce stále dosť čaptavo, ale aspoň komentuje svet okolo seba viac ako doteraz. Narýchlo teda aspoň niektoré piliere jej slovnej zásoby: "oc"=ocko, "dam"=daj, "papaki"=papučky, "mam-mam"=jedlo, "po"=piťko, "pes"=piesok, "d-kem"=ďakujem, "baba, dede"=starí rodičia, "teta, ao"=teta, ujo, "b-zom"=bazén, "am, ie"=áno, nie, "tam, t-som, deje"=tam, tu som, kde je", "okýje"=veľký je, "sýje"=studený je, "paji"=páli,...

V devätnástich mesiacoch jej veku som ju úspešne odstavila, odvtedy prespí celú noc, prípadne sa jedenkrát preberie a behom desiatich sekúnd spí až do rána bieleho. Obe deti spávajú teda celú noc cca od 20.30 do 6.30. Dočkali sme sa teda aj toho!!! 

Máme z nich radosť (a to nielen kvôli tomu, že si konečne po rokoch môžeme oddýchnuť v noci).

Ako sa nám bývalo

Bývalo sa nám v podstate dobre. Hlavne keď som si pripomínala, že je to len dočasné. Štvorčlenná rodina v jedenapolizbovom byte, hoci veľkom, je inak o duševnom zdraví.

To, čo mňa osobne šokovalo najviac, bol fakt, ako som si už úplne odvykla na susedov. Prvú noc som dlho ležala s otvorenými očami a fyzicky som si uvedomovala prítomnosť druhých ľudských bytostí nado mnou, vedľa mňa a najmä podo mnou, pretože susedia pod nami si možno na počesť nášho presťahovania urobili mejdan, ktorý sa pretiahol do skorých ranných hodín. No, veď sme im to dosť oplácali, aj keď nechtiac. Vysvetlite totiž dvom divochom, ktorí sa v živote nemuseli doma obmedzovať, že musia byť zrazu ticho, neskákať a nedupať malými bosými nohami po dlažbe už o šiestej ráno! 

"Nedupaj!!! Choď sa, prosím ťa, pohrať tak, aby si pri tom nemusel behať a dupať," prízvukujem staršiemu potomkovi. Poslušne sa odtransportuje do izby. Ja sa spokojne beriem do kuchyne variť čaj.

"RÁÁÁÁCH!!!" ozve sa odvedľa a ja letím späť ako bohyňa pomsty. Synček nebehá a nedupe, ale zato si na dlážku vysypal plnú škatuľu s autíčkami. Trhám Slečne z rúk buginu pre bábiky, ktorá po dlažbe a linoleu tiež vydáva kúzelný zvuk... 

Po čase som rezignovala. Ak sa dalo, trávili sme čo najviac času vonku, kde naše potomstvo mohlo napáchať najmenej škody. Lenže, ani to nebolo vždy ideálne. Predovšetkým fakt, že byt sa nachádza na treťom poschodí bez výťahu. Veci, ktoré sme brali von a hlavne naspäť (veľký nákup nehrozil) som musela mať veľmi dobre premyslené. Väčšinou to vyzeralo nasledovne: taška na pleci, v jednej ruke kôš a na druhej mi viselo desaťkilové dieťa. Fučala som vždy ako lokomotíva a to sme takto posilňovali aj niekoľkokrát denne. Kočár som mala zložený v aute, lebo som nemienila kandidovať na fitness roka.

Takže tak. Ale bývalo sa nám v podstate dobre... 

Práca a žiadna zábava

Koncom marca sme sa teda odhodlali prejsť od "sťahovacích" plánov k činom.   

Našťastie sme nemuseli presťahovať komplet celú domácnosť, keďže sme nemali v úmysle tráviť v provizóriu viac ako zopár mesiacov. Ale aj tak som vlastne musela zbaliť celú kuchyňu, kompletný šatník oboch detí, niekoľko nevyhnutných kusov nábytku a množstvo drobností, bez ktorých by sme asi zahynuli. Napríklad ale takú práčku som nechala na pôvodnom mieste (kto by ju trepal na tretie poschodie bez výťahu s výhľadom tej istej akcie o niekoľko mesiacov neskôr?)

Po presťahovaní nastalo obdobie najhoršieho chaosu v dejinách našej rodiny. Bolo treba nachystať pôvodný byt na rekonštrukciu. Inými slovami prejsť miestnosť po miestnosti, nepotrebné veci bez ľútosti vytriediť a tie veci, ktorým bola udelená milosť, zbaliť do škatúľ (myslím, že personál obchodov v okruhu niekoľkých kilometrov nás už bezpečne identifikoval ako "tých s tými krabicami"...) Nábytok uložiť do stredu miestnosti a najlepšie zakryť.

Okrem toho bolo treba rozobrať kuchynskú linku a zbaviť sa odpadu. Požičali sme si od súcitných známych aviu aj so šoférom a vyviezli sme do zberného dvora neuveriteľné množstvo odpadu. Nakŕmili sme niekoľko zberných kontajnerov nepotrebným šatstvom a zaodiali sme aspoň polovicu Afriky.

To všetko popri Drahého relatívne poctivom chodení do práce a dvoch deťoch, z toho jedného usopleného škôlkára a druhého, prechádzajúceho fázou "všade vylez a do všetkého strč ruku". Varila som TU a jedli sme TAM. Prala som pre zmenu TAM a žehlila som TU. Každý deň som vliekla niečo TAM a zase niečo odtiaľ SEM. "Sem" znamená byt na treťom poschodí bez výťahu. Mala som na krku v podstate dve domácnosti. Paráda! 

P.S. Na moju veľkú ľútosť nemám z tohto obdobia takmer žiadnu obrazovú dokumentáciu. Jednoducho pred sťahovaním som zabudla natiahnuť staršie fotografie do PC. Karta bola takmer plná a kábel tak poctivo zbalený, že uzrel svetlo sveta až po sťahovaní...

Žijeme alebo ako prežiť sťahovanie

Nemala som v pláne zmiznúť na štvrť roka. Neviem, či môžem byť taká trúfalá a predstavovať si, že si niekto z láskavých čitateľov tohto blogu kládol za ten čas otázku, či sme zahynuli tragickou smrťou alebo nás zmietla z povrchu zemského nejaká prírodná katastrofa. Nič také. Sme živí a zdraví (ak nepočítam dve kolá črevnej virózy, ktoré sme si dali v priebehu troch posledných týždňov). Akurát máme za sebou sťahovanie, rekonštrukciu bytu a opätné nasťahovanie späť. Popri dvoch malých deťoch by som predsa len nevylučovala to prirovnanie k prírodnej katastrofe...

Miesto nášho bydliska už dlhší čas vykazovalo známky značného opotrebovania. Bývame tu už jedenásť rokov a za ten čas sme napríklad ani raz nemaľovali. Niektoré veci boli nedokončené ešte od novoty (napr. izolácia pod parapetnými doskami), iné si pýtali rekonštrukciu po ohlodaní zubom času (napr. praskliny v spojoch sadrokartónu). Každopádne sme sa už dlhší čas pohrávali s myšlienkou dať si bydlo do poriadku, nehovoriac o nutnosti odľahčiť byt o tony nepotrebných vecí a mojej tajnej túžbe po novej kuchyni a umývačke riadu. Lenže už predstava celej akcie popri našich aktívnych potomkoch nám pôsobila žalúdočné vredy.

Veci sa pohli pred poslednými Vianocami. Pár dní pred Štedrým dňom sa nám nový majiteľ susedného pozemku prišiel zveriť, že chce čím skôr pôvodný dom zrovnať so zemou a na jeho mieste postaviť komplex pre súkromné zdravotnícke zariadenie aj s podzemnou garážou. Pokazil mi tým predvianočnú náladu, ale čo už. A tak sme sa nakoniec rozhodli, že si našu plánovanú rekonštrukciu zosynchronizujeme so susedom. V období najväčšieho hluku, špiny a manévrovania ťažkých strojov pod našimi oknami sa jednoducho dočasne odsťahujeme a v čase našej neprítomnosti dáme do poriadku byt.

Odsťahovať sme sa mali kam. Vrátili sme sa do nášho prenajímaného bytu po nebohej babičke. Plán to bol skvelý. Keď sa však teraz obzriem na tie uplynulé tri mesiace, nechce sa mi veriť, koľko roboty a námahy to celé stálo. Dobre, že som to nevedela v čase plánovania. Inak by som tie žalúdočné vredy mala nielen skutočne vytvorené, ale aj dávno prasknuté a zoperované...