Dnešný deň nemá konca-kraja.
Už ráno dávalo tušiť, že to nebude jednoduché. Zobudili sme sa o polhodinu neskôr ako zvyčajne, do tmy a hustého lejaka. Mňa okrem iného pekelne bolela udretá noha (včera mi na ňu padla Malého kolobežka a tyčou ma bolestivo švacla po pravom predkolení. Na postihnutom mieste mi ihneď navrela modrá štipľavá bublina) a ani za svet som nedokázala nájsť pláštenku na kočík. Drahý teda volal do práce, že príde neskôr, a tak nebolo treba do dažďa trepať ešte aj Slečnu.
Lenže keď sme napokon doma osameli, začal sa maratón. Vychádzka neprichádzala do úvahy. A tak sme sa hrali a hrali a hrali... Ešte dopoludnia to vyzeralo, že fajn. Poobede už toho začala mať Slečna po krk a ja tak isto. Navyše nám robil spoločnosť jej brat, ktorý dnes tiež neprispieval k dobrej nálade. O piatej ma začalo chytať zúfalstvo. O siedmej to bola už agónia, a to aj napriek tomu, že sa Drahý po príchode z práce snažil zachraňovať situáciu. Dokonca keď okolo pol šiestej úporný lejak ustúpil na úroveň dažďa, nahodila som Slečnu do nepremokavého odevu, v ktorom vyzerala ako príslušník Horskej záchrannej služby, na malé nohy som jej vrazila gumáky a vybrali sme sa aspoň do blízkeho obchodu. Ale čo je takéto štvrťhodinové vybehnutie z domu oproti zvyčajným dvom hodinám na ihrisku?
Nuž, som rada, že potomstvo už spí. Pár takýchto dní za sebou a začnem sa zajakávať a v noci pomočovať...
Pripájam ukážky toho, čím sme sa dnes bavili. A to som zďaleka nezdokumentovala všetko!
... a my vám závidíme toľko možných aktivít v upršanom dni :)
OdpovedaťOdstrániť