Kto včera okolo desiatej večer začul riadny rachot, nemusel byť nutne svedkom skúšobného silvestrovského delobuchu. Mohol to byť pokojne aj kameň, padnuvší z môjho srdca.
Už takmer týždeň slávime. Najprv Štedrý deň u nás. Darčeky si tradične rozbaľujeme už po raňajkách a to z dvoch veľmi praktických dôvodov: a) potomstvo má o nové podnety postarané a my s ním, b) druhá darčeková pecka príde večer u Babinky a Dedka V., tak aby to deti stačili rozdýchať a my s nimi. Malý sa úprimne potešil autíčkovej počítačovej hre a Slečnu oslovila nová zubná kefka s pastou (tu vyvediem z omylu tých, ktorí zdvihli obočie nad našou sviatočnou hygienou - mal to byť darček do počtu, aby narýchlo vyvážil počet darčekov prvého potomka. A paradoxne mal najväčší úspech.) Večer sme pokračovali u našich - znova jedlo a darčeky. Deti boli také preexponované, a to aj zásluhou zvýšeného príjmu cukru, že sa cestou domov v aute chovali ako nepríčetné. Na prvý sviatok sme sa presunuli k Babke a Dedkovi D., kde v širšom rodinnom kruhu slávenie pokračovalo pomerne podobným scenárom: jedlo a darčeky. Apropo darčeky. Osobne mám dobrý pocit z toho, že sme sa výberom trafili do vkusu jednotlivcov. Ja si zas chrochtám nad prídelom literatúry.
Potom som dostala dva dni na výdych, aby som sa mohla naplno venovať klimaxu týchto dní: Drahého narodeninovej oslavy. Bol to totálny self-catering: príprava občerstvenia (dve torty vlastnej výroby, štyri druhy mäsa a dva druhy šalátov), prestieranie pre šestnásť duší, výzdoba, servírovanie, obsluha i upratanie. Snáď boli všetci spokojní. Včera som o desiatej padla polomŕtva, ale spokojná, že všetko klaplo podľa mojich predstáv a úprimne, že to máme už za sebou. Drahý mi skladal obdivné komplimenty, čo potešilo (vraj, "Nemohli by sme sa týmto živiť?")
Silvester a Nový rok už neslávime. Predpokladám, že sa prinútime vydržať bdelí do polnoci a rýchlo sa rozídeme upokojovať deti, prebudené rachotom...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára