O predškolákovom rozvoji myslenia

Písala som už, že darčeky pre Malého boli viac-menej o autíčkach. No u darčekov od príbuzných rezonoval aj fakt, že je naše dieťa predškolák. Dostal preto niekoľko zošitov s úlohami, no zlatým klincom bola táto publikácia:

Na ploche stopäťdesiat strán je veľmi prehľadne a nápadito rozložených množstvo úloh a informácií primeraných veku. Moje učiteľské alter ego krochkalo blahom. Kupodivu sa ani Malý nebránil tejto aktivite, a tak sme sa dnes poobede dali do toho. Hľadanie rozdielov, dopĺňanie tvarov podľa uvedeného množstva, počítanie predmetov a vpisovanie číslic mu išlo rýchlo a hladko. Už som si začínala myslieť, že mám doma génia. Tento pocit vydržal po stranu jedenásť, keď prišlo vytriezvenie v podobe sekcií "rozvíjanie reči" a "rozvíjanie myslenia"...

Prečítam dieťaťu zadanie a položím mu prvú otázku: "Kde sedí mačka?" Syn sa zarazí a potom ďobne prstom do príslušného obrázka: "Tam." Pozerá sa na mňa ako na nepríčetnú. Takú primitívnu otázku zjavne nečakal. Snažím sa mu vysvetliť zadanie, a keď sa zdá, že pochopil, skúšame druhý obrázok: "Odkiaľ vyšla mačka?"

"Pred lavičku."

"Nie KAM vyšla mačka, ale ODKIAĽ," snažím sa byť trpezlivá, "bola pod lavičkou, tak odkiaľ vyšla?"

Svitne mu. Už som si myslela, že chytil tempo a ideme ďalej: "Kam letí lopta?"

"Rovno," pohotovo odpovedá Malý a mňa obchádzajú mrákoty. Vidí, že nie som spokojná s odpoveďou, a tak sa snaží opraviť: "Do plota."

"Keby letela do plota, tak by do neho narazila, ale ona letí KAM?" sugestívne ho prstom navádzam.

"Doľava..."

Tvárim sa ako pri akútnom žlčníkovom záchvate. Malý sa teda neisto opraví: "Tak doprava?!"

No nič. Ideme ďalej:

Skúšam na úvod prečítať len zadanie, bez vysvetlenia pojmu "opačný význam". Nechám Malému čas na zamyslenie a potom ideme na vec: 

"Takže chladnička a..?" pýtam sa.

"A korytnačka," berie mi dych predškolák.

"Ako si na to prišiel?" kladiem mu zásadnú otázku.

"No, lebo korytnačka sa do chladničky nedáva..."

Usudzujem, že je čas na podrobnejší výklad. Lenže zisťujem, že aj napriek pedagogickému vzdelaniu s praxou nie som schopná päťročnému dieťaťu primerane objasniť pojem "antonymum". A tak sa uchýlim k príkladom pekný-škaredý, veľký-malý, hore-dole, HORÚCI-STUDENÝ (okamžite identifikoval chladničku a ohník). Uchyľujem sa k jemu blízkej tematike:

"Pozri sa na autíčko. Aké je autíčko a aká je korytnačka?"

"Auto je červené a korytnačka je hnedá..."

Zatmie sa mi pred očami. Neviem, či sa mám smiať, či plakať. Tak radšej to prvé. Malý sa ku mne s chuťou pridáva a teší sa, že je nečakane taký vtipný.

Nuž, začalo to géniom a skončilo želaním, aby sme si pri zápise nevyrobili hanbu. Budeme si teda aktívnejšie rozvíjať myslenie. Obaja. :-)

Vianočné reminiscencie

Konečne sa dostávam k zhodnoteniu našich tohtoročných Vianoc. Náladu nám pokazil fakt, že na prvý sviatok večer sme so Slečnou totálne osopľaveli a zbytok sviatkov, ako aj Drahého dovolenku (do včera) sme vyčerpali na lízanie sa z najhoršieho. Lenže ono to vyzerá, že zajtra ženská časť našej rodiny poputuje k odborníkovi, nech posúdi náš stav, lebo to s nami ide "od deseti k pěti". Teší ma však to, že aspoň Štedrý deň nám vyšiel a my sme si ho vychutnali v zdraví a v šťastí.

Darčeky sa u nás netradične rozbaľujú už po raňajkách. Večer sa totiž sťahujeme k Babinke a k Dedkovi V., a tak sme s Drahým usúdili, že vzrušenie treba deťom dávkovať postupne. Okrem toho sa už počas dňa môžeme baviť podarúnkami, čo je nesmierne praktické, hlavne čo sa nášho staršieho potomka týka. Jeho darčeky boli tento rok zas ladené autíčkovo. Dostal okrem iného aj svoje vytúžené "CEDE MEKVIN DVA", obsah ktorého bol pre mňa absolútnym sklamaním. Malý to tak nevnímal a asi to tak má byť. Slečne sa rátalo, že si mohla svoje darčeky vyňúrať z jednej veľkej tašky (veľmi rada lašuje). Dostala samé skvelé veci: sadu leporel, zubnú kefku a šerblík. Posledné menované ju zaskočilo, zjavne netuší na čo to je a ja ju zatiaľ zasväcovať nemienim. A tak si zatiaľ vláči ružový šerbel po byte a hádže do neho hračky. 
My s Drahým sme si vybalili, čo sme si aj sami zabalili, takže naše darčeky boli skôr prekvapením pre toho druhého. Pochvaľujem si to, aspoň si nemusím lámať hlavu, čo zohnať pre moju nenáročnú polovičku, ktorá navyše slávi narodeniny tri dni pred Vianocami (to by sa malo zakázať!) 

Poobede sme sa presunuli k našim, kde sme absolvovali už takmer rituálnu večeru aj spolu s mojím bratom. Priebeh je totiž rovnaký, ako si ho pamätám z detstva, vrátane České mši vánoční od J.J.Rybu ako podmaz... Darčekov bolo neúrekom a obe deti sa z podarovaného úprimne radovali, z čoho som sa zas radovala ja. Minulý rok sa mi totiž zdalo, že Malý to všetko tak neprežíval a ja som bola trochu sklamaná. Tento rok to bolo iné a bolo príjemné uvedomiť si, že sme sa preklopili do fázy, keď nám bude robiť radosť robiť radosť deťom (to je veta!)

Ďalší hon na darčeky sa odohral na druhý deň, keď sme ešte relatívne zdraví absolvovali návštevu u svokrovcov. Až na hodovanie hraničiace s obžerstvom to bolo fajn posedenie.

Hovorím, nebyť toho, že nás vzápätí zložil nejaký hnusný mikroorganizmus, kvôli ktorému mám problém pri písaní neoprskať obrazovku, boli by to skrátka bezvadné sviatky!

Malý mi pomáhal piecť a zdobiť.

A tu je ukážka, ako to dopadlo.

Na počesť Drahého narodenín napadol u nás v to ráno sneh. Udržal sa do poobedia toho dňa a odvtedy ani ťuk.

Náš stôl na Štedrý deň. Obrus, ktorý bežne inokedy z praktických dôvodov nemávame, fascinoval Slečnu. Slúži jej ku cti, že nemá potrebu ťahať ho zo stola.

Idylické...

Bez nadpisu...

 

"Nebojte sa, lebo hľa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes Spasiteľ, Kristus, Pán, v meste Dávidovom... Prišiel do svojho vlastného a jeho vlastní ho neprijali! Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno... Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho nezahynul, ale mal večný život... Ten, kto má Syna, má život, kto nemá Syna Božieho, nemá život... A vďaka Bohu za jeho dar, ktorý sa nedá vyrozprávať!"

(Biblia, Lk 2,10-11; J 1,11-12; 3,16; 1J 5,12; 2Kor 9,15)

Rekapitulácia posledných bláznivých dní

Tak sa nám konečne zvianočnilo. Posledných niekoľko dní mi dalo poriadne zabrať, a tak večer len tupo zíram na obrazovku a vzdávam sa opätovného pokusu napísať voľačo rozumné. 

Malý je od stredy doma zo škôlky kvôli kašľu, od štvrtka berie antibiotiká. Teplotu už nemá, ale kašle nonstop. 

Ja som sa dala od pondelka tráviť voľné chvíle pečením a patlaním nepečených cukroviniek. Veľmi som sa na túto disciplínu tešila. Minulý rok som nestihla nič, a tak si to vynahrádzam. Malého choroba bola však škrt cez rozpočet, lebo sa bolo treba venovať aj jemu. No a na Slečnu tiež netreba zabúdať. A tak som piekla, pritom som ratovala ukašľaného potomka, toho druhého som v čase núdze radšej nainštalovala do nenávidenej ohrádky a počúvala jeho lamentácie, lebo inak by som riskovala komplet vyhádzané šuplíky, odhryznuté a prehltnuté čiastočky hocičoho nájdeného alebo let strmhlav z postele. Malý kašľal ako o život a do toho mi išlo "Jingle Bells" a "White Christmas"... Hocikedy som si až večer uvedomila, že som si už celé hodiny nestihla ani sadnúť. To mi mimochodom rada pripomenula aj moja boľavá noha.

Na upratovanie som sa vykašľala, lebo nie som zas úplne na hlavu. Akurát dnes, keď mal už Drahý dovolenku, som urobila všeobecný poriadok, ktorý vydrží, tipujem, tak do zajtrajších raňajok. Uff.

Ale už je za tým. Akurát ešte pobalím darčeky a už môžu prísť Vianoce. Hurá!

O predvianočných stretnutiach

Máme za sebou aj pár predvianočných stretnutí. Ten "pár" myslím doslovne. 

Prvá akcia sa konala v škôlke, kde sopľom zdecimovaný kolektív detí predviedol pred príbuznými nacvičený program. Malý sa tak zúčastnil svojho prvého vystúpenia na verejnosti v živote. Na začiatku som mala obavu, aby s revom neutiekol do hľadiska, ale napokon stačilo, keď očami našiel mňa a Babinku. Nevychádzala som z údivu. Naše dieťa recitovalo, spievalo a TANCOVALO!!! Sypal jednu básničku za druhou a vrtel sa v kole so spolužiačkou V., s ktorou tvoril zaujímavý pár (Malý je dlhý ako týždeň pred výplatou, V. je ten najmenší a najtenší drobček z triedy). Toľko k mojim vytrvalým snahám dozvedieť sa, ako v škôlke trávia čas. Najčastejšou odpoveďou je "neviem", alebo "už si nepamätám". A ajhľa, voľačo si predsa len pamätá! Deti boli odmenené potleskom a novými erárnymi hračkami z peňazí ZRPŠ. Pekné.

Druhé stretnutie sa uskutočnilo u nás v zbore. Množí sa nám tu drobizg vo veku okolo našej Slečny. A tak sme zo zasadačky urobili improvizovanú herňu, každá rodina doniesla vzorku svojho vianočného pečiva a posedeli sme si. No, vlastne, posedeli si rodičia malých nechodcov. Tí ostatní jedným okom pokukovali na pobehujúce ratolesti a rozprávali sme sa tak krížom-krážom, na koho sme práve natrafili. Na organizovaný program to ešte nebolo, ale spokojní boli všetci. Detičky vyfasovali balíčky a po dvoch-troch hodinách príjemne stráveného času sme sa v pokoji rozišli. Aj to bolo pekné. Veľmi.

Na záver pripájam básničku zo škôlkárskeho programu, ktorá ma najviac oslovila:

Snehuliak si prosí

dva červené nosy.

"Vari chceš byť dvojnosý?

To sa predsa nenosí!"

"Ale čoby! Budem tatko!

Druhý nos chcem do zásoby

pre maličké snehuliatko!"

:-)

Zo zasadačky je herňa.

Na tomto stole sa onedlho objavili škatule s koláčikmi a misky s nátierkami. Mňam. 

O boľavej nohe a zbabelom dieťati

No, posledné dni priniesli aj iné veci, ako iba príjemnú predvianočnú náladu...

Jednou z nich je aj moja boľavá noha, ktorá sa nelepší, potvora. Mám ju v priehlavku stále opuchnutú, tak že vidím všetky hviezdičky, keď ju pchám do hocijakej obuvi. Trvá to už niekoľko týždňov. Vzhľadom na nie celkom ideálne krvné výsledky som objednaná na reumatológiu. Moja lekárka je presvedčená, že k boľavému chodidlu sa fundovane vyjadrí práve reumatológ, a tak to nerieši. No ja som si nie celkom istá, ako to takto vydržím ešte ďalší mesiac (termín mám až koncom januára). Ani analgetiká si netrúfam požiť kvôli mojej ucuckanej dcére. A tak trpím, mastím si ubolenú končatinu kostihojom a pajdám si po byte ako Joffrey de Peyrac.    

Ostatní členovia rodiny majú, vďaka Pánu Bohu, všetky končatiny a orgány zdravé, čo som rada zvlášť pri Malom. Ten je na svoje piditelo mimoriadne háklivý. Po aj tom najmenšom páde je schopný preskúmať si každý štvorcový centimeter svojej telesnej schránky. Pri ranke o veľkosti špendlíkovej hlavičky dostáva hysterický záchvat. Minule si počas prechádzky oškrel ukazovák o ružový ker (zodraná kožka na pol centimetri prsta) a bola z toho top téma až do večera.

No a dnes mi po ceste zo škôlky hlásil, že spolužiak L. mal záder. Pani učiteľka mu ho zastrihla, ale keďže neborákovi z toho aj tak trocha tiekla krv, prelepila mu postihnuté miesto leukoplastom. "Ja som takto musel dýchať," predvádza mi hlboký nádych a výdych, "aby som sa ukľudnil!" 

A dodáva: "Asi som seknutý. Bolí ma v boku, keď sa takto ohnem." Ohol sa v dobrom pravom uhle. Dávam mu zopár kontrolných otázok, ale nie, slepák to nebude. Do večera je pokoj, takže ani seknutý nebude...

O inteligencii

"Maminka, dnes mi pani učiteľka povedala, že som inteligentný!" pochválil sa Malý cestou zo škôlky.

"Áno?" potešene reagujem, "a prečo ti také niečo povedala?"

"Noo, lebo som urobil presne to, čo chcela..."

(Paráda. Doteraz som netušila, podľa čoho sa meria výška IQ. Teraz už viem...)

Tomuto dialógu predchádzal môj súkromný rozhovor s pani učiteľkou. Bola na rane, a tak kým sa Malý obliekal, využila som čas na niekoľko otázok ohľadom nášho syna. Dozvedela som sa, že, citujem: "je šikovný, rozumu má dosť, akurát je to introvert, čiže sa neprejavuje tak spontánne a ukecane ako ostatné deti. No to vystresované, stuhnuté dieťa so slzami na krajíčku, ako bol pri nástupe do škôlky, to je už dávno preč..."

Toto hodnotenie ma potešilo. S tým introvertom nič nenarobím, genetika nepustí a tragédia to nie je. No a navyše je vraj inteligentný!

To ja som sa dnes veľmi inteligentne neprejavila. Večer Malý nástojil na tom, aby sa s ním niekto išiel zahrať kartičkovú hru. Bol neodbytný, tak som na neho vybehla: "Už prosím ťa prestaň! Si otravný ako taká OTRAVA!" Vojdem do kuchyne a tam sa Drahý pučí od smiechu. "Otravná otrava? Veľmi originálne!" rehní sa. "Som na materskej, ja mám na to papier," bránim sa.

No a nedávno v našej inteligentnej rodine prebehla aj takáto inteligentná konverzácia:

Vraciame sa autom od svokrovcov. Sme takých desať minút od domu.

"Ocko, musím cikať," hlási Malý zozadu.

"Máš smolu, tu nemám kde zastať. Musíš vydržať," poučuje ho Drahý.

"To nevadí, aj tak mám tú ciku ešte úplne vzadu..."

Chechcem sa. Po niekoľkých doplňujúcich otázkach sa dozviem niečo viac o anatómii mužského tela. Počujem, ako si Malý mrmle pre seba: "Poďme, poďme, poďme..."

Zastaneme na červenú. Zozadu sa ozve povzdych: "Megan stojí, aj pipík stojí!"

To už od smiechu musím cikať aj ja.

Hlavne, že sme inteligentní!

O predvianočnej nálade

Už niekoľko dní u nás idú vianočné melódie rôzneho druhu. Ja toto obdobie skrátka milujem a nevadí mi počúvať dokola to isté prakticky niekoľko týždňov (veď potom celý rok nič!) Náladu mám už teraz sviatočnú, dúfam len, že to neprepálim a že mi to vydrží až do sviatkov. Malý je na tom ešte horšie ako ja: má obľúbené DVE vianočné piesne, a tie si púšťa aj niekoľkokrát za deň. Som zvedavá, kedy ho to omrzí.
Ak sa chcete pridať, nech sa páči. Tu sú dve videá od pána, ktorý sa v našej rodine teší nesmiernej obľube. Andre Rieu ponúka nielen krásnu hudbu a nádhernú scénu, ale svoje koncerty sa vždy snaží nejako ozvláštniť, alebo nejakým vtipným prvkom trochu odľahčiť. Príjemné počúvanie!

Trochu bryndze, klobásky a sklamania

Ani neviem, či sa mi chce opisovať dnešný zážitok. Ale možno to raz ocením.

Navštívili sme dnes svokrovcov, kde sme sa stretli so švagrom a neterou N. Tí sa poobede chystali na vianočnú akciu, ktorá sa konala v blízkom mestečku na miestnom zámku. Návštevníci tohto podujatia mohli ochutnať a kúpiť si víno, mäsové a syrové výrobky, ale aj nechať sa zasvätiť do histórie miesta. Deti mali zriadený špeciálny kútik, kde sa mohli zahrať, kresliť si, ozdobiť si medovník a pozrieť si pritom rozprávku.

Drahý sa po dlhšom prehováraní dal namotať, a tak sa pripojil aj s Malým k akciechtivému príbuzenstvu. Síce mal zlého tušáka, ale povedal si, že to skúsi. Ja som si naskutku myslela, že to dobre dopadne. 

Naše zlé pocity sa točili okolo Malého a toho, ako to zvládne. Odmalička totiž neznáša akcie, ktoré sa konajú na jemu neznámom mieste v spoločnosti jemu neznámych ľudí (a hlavne, keď je tých ľudí veľa). Keď bol batoľa, plakal, ak sa mu niekto neznámy prihovoril, nenechal na seba ani siahnuť, nie to, aby ho niekto cudzí bral na ruky. Neskôr odmietal chodiť na ihrisko, ak tam bolo viac ako jedno dieťa. Stránil sa rovesníkov, hrával sa sám, alebo s nami. Bál sa hlučných detí, hoci boli aj mladšie od neho. Postupne sa mu pomaličky začali rozširovať obzory. Vekom, naším trpezlivým manévrovaním, ale aj škôlkou. Ešte stále patrí skôr medzi plaché, utiahnuté deti, ale pomaličky sa osmeľuje. Prežil aj návštevu cirkusu, aj výlety zo škôlky. Preto som mala pocit, že v spoločnosti sesternice N. prežije aj dnešnú akciu. Mýlila som sa.

Ostala som u svokrovcov so Slečnou, ktorá sa chystala na popoludňajší spánok a očakávala som príchod mojich chlapov. Tí dorazili asi po hodine a pol. Drahý mi vylíčil, že top zážitkom pre Malého bola cesta švagrovým autom (Lexus), tak že ani nedýchal a nereagoval na žiadne otázky od nadšenia. Zato po vstupe do zámku stuhol, držal sa Drahého ako kliešť a prosil, nech idú domov. V miestnosti pre deti sa rozplakal. Nechcel zdobiť medovníky, nechcel si kresliť, ani pozerať rozprávku. Neustále prosil svojho otca, nech idú preč. A tak absolvovali spolu prehliadku interiéru aj exteriéru, naveľa sa Drahému podarilo presvedčiť ho, aby si išli aspoň pozrieť nejakú tú rozprávku. Dieťa súhlasilo, ale odmietlo pritom zliezť ockovi z kolien... Vzali nejaké tie výrobky a potom sa išlo domov.

Škoda. Dúfala som, že sme sa už posunuli trocha ďalej. Snáď neskôr. Zistili sme, že najlepší prístup je síce Malému šancu dať, ale netlačiť na pílu. Na jeho vek sa síce v určitých situáciách nespráva štandardne, ale pokroky robí. Možno sa dožijem jedného dňa aj toho, že sa veselo pustí medzi cudzie deti a že sa s chuťou zapojí do ich aktivít... 

Perly dňa

Slečna: Dnes sa našej druhorodenej prvý raz v živote podarilo vyliezť na posteľ. Chodieva sa totiž v bratovej neprítomnosti túliť k jeho perinám. No a dnes jej z nejakého popudu napadlo vyložiť na posteľ malé koleno. Logický koniec akcie nenechal na seba dlho čakať. Celý deň túto disciplínu usilovne trénovala a okrem Malého postele sa úspešne vyšplhala aj na obývačkové kreslo. Naša ostraha musí prejsť na vyšší bezpečnostný stupeň, lebo elegantne zliezať samozrejme nevie a zatiaľ sa strmhlav vrhá v ústrety laminátovej dlážke. 

Malý: Hlboký povzdych: "Čo ja musím ešte prežiť!"

Ja: "A čo také?"

Malý: "No, chodiť do škôlky, potom do školy, potom do práce..."

(Hmm, päťročný a už unavený životom!)

O dobrom úmysle, ktorý celkom nevyšiel

Budem sa opakovať, ale neznášam stredy. Drahý chodí domov po šiestej večer a ja už mám vtedy väčšinou pocit, že deň má tridsaťšesť hodín. Navyše, ak sú doma obe deti celý deň, je to ešte náročnejší level. Tak aj dnes.

Malý je už tretí deň doma zo škôlky, lebo soplí rovnako mohutne ako jeho mladšia sestra. Vonku je počasie tak na polhodinovú prechádzku a šlus. Vtedy situáciu z času na čas zachraňuje Babinka s Dedkom V. Buď si vezmú Malého k sebe, alebo - ako dnes - príde Babinka varovať. Ja mám vtedy čas na aktivity, ktoré by som popri hentých dvoch nezvládla, alebo si vychutnávam varenie a upratovanie bez dvoch rarachov za zadkom.

Malo to byť pohodových pár hodín a spočiatku to tak aj vyzeralo. Slečna spala a Babinka si s vnúčikom čítala a hrala sa spoločenskú hru. Lenže potom sa Slečna zobudila a Malému sa v mozgu prehodila výhybka. Nejako nespracoval fakt, že Babinka sa bude venovať OBIDVOM, pričom Slečna si pochopiteľne vyžadovala zvýšenú ostrahu. O to viac, že stará mať vyznáva teóriu, že ak má vnučka utrpieť domáci úraz, rozhodne to nebude v jej prítomnosti. A tak na tučných nohách pobehujúce batoľa prenasleduje v tesnom závese, prípadne sa ho snaží držať za ruku, čo Slečna nedokáže pochopiť a aktívne sa obmedzovaniu v pohybe bráni. Do toho sa Malý celý čas snažil na seba strhnúť pozornosť: poskakoval okolo, hlučne sa smial, všade bol a všetko okomentoval. Navyše úbohú varovkyňu nonstop kontaktoval: "Babinka, aha... Babinka, pozri... Babinka, počúvaj... Babinka! Babinka!" Keď sa ho niektorá z nás pokúšala umravniť, buď sa odul, alebo nahodil unylý výraz a doslova sa nútil vytlačiť z očí nejakú slzu. Skrátka, choval sa ako nepríčetný. Našťastie, Babinka na takéto divadielko nezaberá.

Alibisticky som sa stiahla do kuchyne, lebo nervy mi už poriadne tiekli. Keď som po chvíli vykukla, záplavou rozhádzaných hračiek sa na neistých nohách predierala Slečna, nervózne odťahujúc ruku od Babinkinej neúprosnej milujúcej paže, okolo s hysterickým smiechom skákal Malý (plyšový Teddy pod pazuchou) a do toho zvesela z CD hulákali slovenské koledy. Babinka sa síce snažila zachovať kľud, ale bolo vidno, že má dosť: v očiach pološialený výraz, vlasy zježené...

Poobede to vzdala a zobrala oboch argalášov na prechádzku. Keď neskôr pre ňu prišiel Dedko V., mala už skutočne odmakanú šichtu. Síce mala pocit, že mi až tak nepomohla, ale nie je to pravda. Mohla som si navariť, zbežne upratať, oprať a vyvesiť prádlo, dokonca i vypiť kávu s tým, že deti primárne riešil niekto iný. Ušetrila mi energiu na popoludnie. Lebo keď dnes prišiel Drahý domov o štvrť na sedem, zďaleka som nebola taká zdemolovaná ako zvyčajne. Aká zdemolovaná bola doma Babinka, to presne neviem, len tuším. Ďakujem!  

O tvorivom amoku

Blížiace sa sviatky sú vždy vítanou zámienkou k tomu, aby som sa venovala svojej záľube: maľovaniu farbami na sklo. Technika je to jednoduchá: Podľa šablóny sa na fóliu predkreslia kontúry, ktoré sa po zaschnutí vyplnia farbou podľa ľubovôle. Výsledok treba nechať dôkladne vyschnúť, opatrne zlúpnuť z fólie a premiestniť na hladkú priľnavú plochu: okno, zrkadlo, chladničku, obkladačky... Niektoré obrázky sú použiteľné viackrát, ale ak sú na svetle príliš dlho, farby vyblednú. To mám vždy veľkú radosť, pretože si po večeroch môžem vyrobiť nové kúsky.

Bavia ma zložitejšie motívy, viem sa dokonale vyzúriť (v pozitívnom zmysle) na malinkých plôškach. A ak mi do toho v pozadí idú vianočné melódie, tak to vrním blahom. Zabudnem na čas a na dianie okolo seba. Nekonečný relax!

Musí to byť nejaká zostatková úchylka z detstva, pretože čo mi pamäť siaha, pri kreslení a vymaľovávaní som sa vždy dostala do stavu podobného tranzu. (V posledných rokoch som sa občas uchýlila dokonca k tomu, že som vlastnému dieťaťu, ktoré ešte donedávna o túto činnosť javilo pramalý záujem, potajomky vyfarbovala omaľovánky... Musím byť úchylná!)

Môj tohoročný predvianočný tvorivý záchvat mám za sebou a tu je výsledok:

Najprv som si vybrala motív.

Takto sa sušili kontúry.

A konečný výsledok na okne.
A ešte anjelici:

O Mikulášovi a vážnom výbere

Dnes u nás chodil Mikuláš. Každý z nás si v topánke našiel aspoň nejakú maličkosť. Malý bol nadšený, Slečna mala z toho ešte figu borovú, aj keď jej Mikuláš nadelil obľúbené kukuričné chrumky. Malý okrem čokoládových figúrok ocenil najmä maličkú sadu autíčok. Snažili sme sa Mikuláša trochu brzdiť v rozšafnosti, lebo včera sme navštívili svokrovcov, od ktorých sme si doniesli za dve veľké tašky vecí. V sobotu sme sa totiž nezúčastnili rodinného zídenia, na ktoré všetci prítomní priniesli dodatočne darčeky pre Slečnu k narodeninám, podaktorí aj k jej nastávajúcim meninám a pre obe deti Mikuláša (to všetko zo štyroch zdrojov, ak dobre počítam). No, vyzerali sme, ako keby sme vykradli nejaký obchodný reťazec... Preto dnes Mikuláš nadeľoval viac-menej symbolicky.

Keď som nedávno v obchodnom centre špekulovala, čo vopchám do štyridsaťšestky Drahému, padol mi zrak na stánok s medovníkmi. Fajn, lebo Drahý si na sladkosti zas až tak nepotrpí, ale nejaký ten medovníček si môže vystaviť trebárs v práci na stôl na véčnuju pámjať... Pri stánku postával aj istý mladý muž a žartujúc s predavačkou vyberal si z ponuky sušeného ovocia. Ja som mala vybraté skôr, a tak som majiteľku požiadala o medovník s nápisom "Miláčikovi". Onen mladík, zjavne v dobrej nálade, sa ku mne otočil a s úsmevom prehodil: "Vážny výber toto, skutočne vážny výber!" Šľahla som po ňom bočným pohľadom, či sa posmieva alebo čo, ale zdalo sa, že len vtipkuje. Zakontrovala som niečo v tom zmysle, že v našej rodine sa vyskytujú jedinci, ktorí ocenia trocha recesie a frčala som preč. Nemohla som sa však zbaviť pocitu, že mladý muž v ten deň určite pobaví niekoho zo svojich postpubertálnych rovesníkov historkou o tom, ako jedna stará korčuľa kupovala medovníkové srdce so sloníkom a s nápisom Miláčik... Ale nech. Mne sa to páčilo a zdá sa, že Drahému tiež. Tu je (myslím medovník).

"Van, čú, frí, fó..."

"A ty učíš svoje deti po anglicky?" pýtajú sa ma ľudia často. Odpoveď je jednoznačná. Nie, neučím.

Nieže by som sa o to nepokúsila. Veď pred narodením detí som mala v tomto smere isté ambície. Jazykovú výbavu mám slušnú - anglický jazyk je v občianskom živote mojím pracovným nástrojom. Lenže, chyba lávky: keď sa Malý narodil, po čase som zistila, že mi mozog na jazyk neobmedzene prináša výrazy ako "zlatko, miláčik, kuriatko, chrústik, drobček", ale ani jedno anglické. Keď som sa o to nasilu pokúšala, bola som si na smiech. Bolo to skrátka také neprirodzené, že som s tým prestala. "Neskôr," utešovala som sa.

Ale ani "neskôr" sa nekonalo. Keď Malý začal objavovať materinskú reč, skúsila som to zas. Pesničky, básničky. Lenže moje dieťa ma buď natvrdo ignorovalo, alebo sa mi smialo do tváre. Ani jemu to nepripadalo normálne. A tak sme ostali aspoň pri tom, že počúva anglické pesničky a riekanky. Tie má rád. Všetko ochlpenie mi stojí dupkom, keď ho počujem foneticky si veselo do textu vyspevovať "ván, čú, frí, fó" (1,2,3,4), "insivinsi spajda" (Incy-Wincy Spider), alebo "ina bejkešop" (in a baker´s shop). Samozrejme nerozumie ani fň. O to viac ma poteší, keď sa občas opýta, čo sa tam vlastne spieva. To sa ho potom snažím nalákať: "Poď, naučím ťa po anglicky!" Ale ešte som neuspela.

Vlastne som neuspela ani u Drahého, hoci aj tam reálne pokusy už boli. Vždy sa to skončilo hádkou. Zaujímavé, ešte som nestretla rodinu, kde by sa domáce učenie rodinných príslušníkov neskončilo fiaskom. Zrejme je rola manželky, matky a sestry prudko nekompatibilná s rolou učiteľky v domácom prostredí.

A tak mi neostáva iné, len čakať, či moje dieťa prejaví záujem o komunikáciu v cudzom jazyku so svojou matkou. Alebo sa zmieriť s tým, že to nechám na iných. Minule som volala s kolegyňou A., ktorá má so svojím o rok starším synom od Malého podobný problém a prišli sme na to, že sa asi začneme pravidelne navštevovať a pri každej návšteve si vymeníme deti na učenie. Za daných okolností to zas taká šibnutá myšlienka nie je.

Prichádza čas "Jingle Bells" a "Silent Night", možno to bude pre Malého novou inšpiráciou. Alebo bude všetky piesne przniť po svojom, ako doteraz...

Nový zimný blogový šat

Tak. Neodolala som. Predvianočné nadšenie ma strhlo natoľko, že som sa rozhodla obliecť svoj blog do zimného šatu. Obetovala som tomu dnešné predpoludnie, kým Slečna spala. To preto, že mám upratané, navarené, napečené, opraté a ožehlené (hahaha!)

Ale aj tak mám z toho radosť. Obsah ostal nezmenený, dúfam teda, že čitateľov nový dizajn neodradí od návštev.

A ešte jeden dôvod na radosť. Moje staršie dieťa ma dnes skoro dohnalo k slzám šťastia. Prvý raz vo svojom živote mi samo od seba zarecitovalo hneď zopár básničiek, ktoré sa učili v škôlke. Nikdy totiž na požiadanie nič nerecituje ani nespieva, a to odmalička. Je to taký možno až autistický prejav. Nepovie a hotovo. A ak na neho pritlačím, tak zúri, plače a zapcháva si uši. (No neviem, ako my dopadneme na zápise do školy. Možno ho ani neodvedú...) O to viac som bola dnes namäkko. A tak v rámci predvianočnej nálady vám k novému vzhľadu ponúkam aj zopár veršov, ktoré som si stihla zapamätať z prednesu:

Vianoce sa blížia, ako každý rok,

v celom byte robím vzorný poriadok.

Čistotou sa leskne dlážka, polica,

a v kuchyni krásne vonia škorica. 

O predvianočnom výlete a zdochnutej myši

Život okolo nás sa stabilizoval: cestári nebúchajú a Slečna nezamdlieva. A hoci sa rozhodla, že sa len tak nedá a už tretí deň soplí, v podstate fungujeme v normálnom režime.

Dnes som nechala Drahého poobede s deťmi a vybrala som sa do neďalekého nákupného centra. Minulý rok som pred Vianocami nestihla nič: ani upratať, ani napiecť, ba ani darčeky som nekúpila. Vo vysokom štádiu rizikového tehotenstva sa mi medzi davy nechcelo a po narodení nášho druhého dieťaťa som nestíhala pomaly ani základnú údržbu domácnosti, o predvianočných prípravách nehovoriac. Tento rok to bude iné. A keďže som mala vlani absenciu, teším sa už ako malé decko (všimli ste si ten infantilný vianočný ticker hore?) Zbieram recepty, ktoré zaručene musím tento rok vyskúšať a dnes som si dovolila súkromný výlet za podarúnkami a atmosférou. 

Nebudem sa rozpisovať o tom, čo som zohnala, lebo by som niektorých čitateľov pripravila o podstromčekové prekvapenie, ale moja výprava bola viac-menej úspešná (senza-bájo by to bolo, keby som nepajdala na boľavej nohe ako vojnový veterán). Dokonca ani spomínaný svätostánok konzumu nepraskal vo švíkoch - do Vianoc je predsa len ešte trochu ďaleko. A tak som si svoj výjazd patrične užila. Drahý po mojom návrate tvrdil, že sa síce nestihol ani najesť, lebo na ňom viseli obe naše ratolesti súčasne, ale že si to v podstate tiež užíval. Deti si užili ocinka, takže sme si vlastne užívali všetci...

A nakoniec o inom. Dnes sa mi Malý po ceste zo škôlky zveril s top zážitkom dňa:

"Maminka, dnes sme na ihrisku našli ZOMRETÚ MYŠ!"

Okamžite som si predstavila, ako do zdochliny hlodavca šťuchá niekoľko zvedavých škôlkárskych rúk, ktorými sa potom veselo navzájom obchytkávajú a pchajú si prsty do nosa.

"Predstav si!" híkam od nadšenia a hneď opatrne dodávam: "Chytal si ju?"

"Ja nie, ale P. ju chytil. On mal rukavice. A vieš čo? Tá myš nemala hlavu, mala iba SPODOK!"

Zbytok cesty sme strávili úvahami o možných príčinách myšieho ohavného konca, ako aj o zásadách hygieny.

Horor, alebo večerný výjazd sanitkou s dobrým koncom

Konečne som predýchala včerajšiu drámu, a tak o nej niečo napíšem.

Včerajšie popoludnie vôbec nevyzeralo na to, že by niekoho z nás mala večer húkajúca sanitka viezť do nemocnice. Ja mám síce už niekoľko dní bolestivo opuchnutú nohu v priehlavku a Drahý poctivo papá lieky na vysoký tlak, ale inak sme zdraví (chronická nevyspatosť sa neráta). Deti sú tiež relatívne v pohode. Takže to bola úplná zrada.

Slečna posledných pár dní a nocí zle spí, podozrievam z toho tlačiaci sa chrup. Včera poobede bola tiež mrzutá, k večeru aj viac uplakaná. Navyše, keď sme ju na chvíľu uväznili v ohrádke, škriekala od jedu ako pavián. Pri jednej takej príležitosti sa chytila rukami okraja, vyvrátila hlavu a jačala, lenže neudržala sa a spadla dozadu ako podťatá. Hlava jej mocne klopla o podložku a ona ostala ticho ležať. V momente som k nej priskočila a vzala som ju na ruky. Celé telíčko sa jej nemo naplo v kŕči ako luk, päste zaťaté. Nato ochabla ako handrová bábika a odkväcla. Drahý ju schmatol a začal ju preberať. Po krátkom čase (celé to bolo záležitosťou sekúnd, hoci nám sa to zdalo ako večnosť) sa jej vedomie vrátilo, ale bola úplne omámená a bledá ako stena. To som už volala stopäťdesiatpäťku. Operátor to uznal ako stav hodný výjazdu a ponúkol nám sanitku. Prijala som, lebo som si nevedela predstaviť, ako obliekam seba, vydeseného Malého a práve odpadnuvšie batoľa a trepeme sa v poľadovici do špitála autom. Ukázalo sa, že to bol prezieravý ťah.

Sanitka tu bola do niekoľkých minút. Na smrť vyplašenú Slečnu, ktorá medzitým ožila a zorientovala sa, prišustrovali na lôžko, lekárka ju rýchlo vyšetrila a kým sme so zapnutým majákom a sirénou uháňali s plnou parádou narvanými ulicami, zapisovala si druhá doktorka základné fakty. V nemocnici sme v sprievode nakráčali priamo do ambulancie, predbehnúc tak asi šesť čakajúcich rodín. Službukonajúca lekárka si všetko nechala znova vylíčiť a už solídne jačiacu Slečnu dôkladne vyšetrila. Potom volala neurológa, ktorý tam bol do piatich minút. A znova som musela celú situáciu opisovať, Slečna sa znova podrobila ohmatkávaniu, svieteniu do očí, poklepkávaniu kladivkom po končatinách a rôznemu polohovaniu.

Lekár bol veľmi príjemný a pokojne mi vysvetlil, že podľa jeho názoru išlo o afektívny záchvat, ktorý síce hrozivo vyzerá, ale nie je zdravie ani život ohrozujúci. (Viac o tejto diagnóze tu.) Zrejme bol vyvolaný pádom a úľakom z neho, Slečna má podľa všetkého menej zrelú nervovú sústavu.

Moja zrelá nervová sústava tiež dostávala zabrať. Celý čas som mala pocit, akoby sa všetko dialo mimo mňa, ako vo filme. Doslova som cítila, ako mi žilami tečie adrenalín. Cítila som ale aj pot, tečúci po tele a presakujúci všetkými vrstvami oblečenia. Dúfala som, že mi mozog vyskratuje až doma. 

Záver: Slečnu treba brať ako zdravú, netreba s ňou nijako špeciálne zaobchádzať, ak by sa to zopakovalo (čo je dosť možné), treba sa objednať na EEG. Hotovo. Mohli sme ísť v pokoji domov.

Slečna síce už bola unavená, ale veselá a tvárila sa, že to všetko bol len oneskorený aprílový žartík. Chlapi prišli autom pre nás a o pol ôsmej sme už boli doma, akoby nič. Stihli sme pobaliť Malého, ktorý sa chystal na noc k Babinke (na to sa tešil už tri dni vopred) a uložili sme sanitkové dieťa spať. Až vtedy som si uvedomila, že ma pekelne bolí opuchnutá končatina a že som na smrť unavená. 

Nuž, snáď to bolo posledné eso, čo naša dcéra vytiahla zo svojho pidirukáva...

Reklama na ticho

Neznášam rámus. Myslím, že odjakživa. Patrila som medzi žiakov, ktorým vadilo, ak niekto vyrušoval na vyučovaní. Ani puberta ma neprimäla púšťať si hudbu "na plné gule". Nikto by ma nedostal na diskotéku, na koncert voľajakej rockovej skupiny, ba dokonca ani na štadión. Skrátka, príliš veľa rámusu. V tomto kontexte musí moje zamestnanie v školstve pôsobiť tak trochu sado-maso, ale kupodivu tá školská konštantná mierne zvýšená hladina decibelov neuráža môj jemnocit.

Lenže ak niekto robí hluk navyše vtedy, keď má byť ticho, tak to je úplne iná liga. To pením a je mi úplne jedno, či je to techno od suseda, vreštiace psiská, venčiace sa o desiatej večer alebo robotníci, rýpajúci do chodníka pod našimi oknami.

To posledné menované mi dnes spôsobilo amok a môjmu trápeniu zďaleka nie je koniec. Už ráno som so znepokojením pozorovala na priľahlom chodníku odstavenú aviu a chlapíkov v reflexných vestách, ktorí z nej voľačo horlivo skladali. Moje neblahé tušenie sa potvrdilo, keď spojazdnili voľačo, čo vyzeralo ako priemyselný maxivysávač, nastavili to monštrum na plné obrátky a v okamihu zmizli v kúdoli prachu. To všetko sa udialo v čase, keď Slečna ležala v postieľke a chystala sa na svoj prvý denný spánok. Síce zaspala, ale po polhodine sa prebrala s veľkým revom a všetky moje snahy vrátiť ju do ríše snov boli márne. Cítila som strašnú zlosť. Viem, že si tí ľudia vonku len plnili svoje pracovné povinnosti a mohlo im byť jedno, koľko detí kvôli tomu nespí, ale aj tak to nie je fér. Podľa loga na aute som si vygúglila firmu, ktorá sa vonku exponovala. Dozvedela som sa, že sa špecializuje o.i. na kladenie optických káblov. No super! Veď oni režú chodník a to, čo si dnes tak nádherne označia, zajtra prídu dokončiť zbíjačkou... Bola som na mŕtvicu.

Skrátim to. Slečna napriek mojim dobre mieneným opatreniam spala cez deň 3x30 minút a večer už pripomínala autíčko, ktorému sa pretočil zotrvačník. Revala a revala a nebola k utíšeniu. Uložila som ju o siedmej, zaspala až o ôsmej, pričom posledných dvadsať minút ležala bez pohnutia s otvorenými očami a od únavy nevládala ani zaspať. 

Neviem, čo nás čaká v najbližších dňoch, ale nič veselé to asi nebude... Gŕŕŕ! 

O mrzkomluve

Očakávala som, že Malý po nástupe do kolektívu začne domov nosiť vulgárne výrazivo. Chodí do škôlky už druhý rok, ale zatiaľ som, na svoje veľké prekvapenie, nezaznamenala žiadnu výraznú negatívnu zmenu v jeho slovníku. Tak neviem. Buď tam majú samé slušné deti zo slušných rodín, alebo je náš Malý ešte natvrdlý a necíti potrebu experimentovať s vulgarizmami.

Jediné, čo sme zatiaľ riešili bolo zvolanie "Ty kokos!" a "Ty si ale debíííííl!" (Tým druhým počastoval voľajakú postavičku v počítačovej hre.) A hoci si to len zahundral viac-menej pre seba, zareagovala som na to. Viem, že niektoré výchovné metódy učia rodičov, aby na nevhodné slová nereagovali a čakali, že to deti prejde. Vraj ak ich na to začneme upozorňovať, bude ich to lákať ešte viac. Napriek tomu, že na tom zvýšenom pokušení niečo bude, zásadne odmietam nečinne počúvať, ako moje dieťa nadáva a čakať, až ho to prejde. Už to vidím, ako Malý na návšteve hodí do pléna šťavnatý výraz a ja s úsmevom vysvetľujem zdeseným poslucháčom, že si to netreba všímať! Okrem toho si myslím, že pokušenie je zdravé a naučiť sa ho prekonávať sa malej duši veľmi zíde. Navyše, ako sa hovorí, "kto mlčí, ten svedčí", čiže by som neriskovala, aby si moje dieťa myslelo, že hrubý slovník je pre mňa prijateľný a že s ním nebodaj súhlasím.

A keďže sa v našej rodine nenosí nielen výrazivo piatej cenovej, ale ani zbytočné spomínanie Božieho mena, reagujem možno na veci, ktoré by sa niekomu mohli zdať prehnané. Napríklad vtedy, keď som Malého poslala pohľadať nejaké chýbajúce autíčkové kartičky do izby a on sa po chvíli vrátil s tým, že "Bohužiaľ, viac som ich nenašiel." Alebo vtedy, keď som ho v nedeľu po polievke informovala, že ako druhé máme jeho obľúbenú rajčinovú omáčku a on v nadšení zaklonil hlavu, že vraj "Aleluja!" 

Niekedy sa výchovný úmysel nemusí podariť. Spomínam si na kolegovu manželku, ktorá si po synovom prvom škaredom slove vzala dieťa nabok a pekne mu všetko vysvetlila. Že sú škaredé slová, ktorým sa treba vyhýbať, lebo slušní ľudia ich nepoužívajú. A aby bol v obraze, prezradila mu aj ostatné najškaredšie slová. Po čase si ju učiteľka dala zavolať s tým, že dieťa ukrutne nadáva. A že sa ho pýtala, odkiaľ má tie škaredé slová. No a dieťa po pravde odpovedalo, že to prvé má od kamaráta X a tie ostatné od mamičky... No krása!

Ani mne dnes zámer nevyšiel. Malý sa vyrútil na Slečnu, že, citujem: "Okamžite prestaň, lebo ťa vyrazím von oknom!" Hneď som na neho vybehla, čo to má znamenať. Vraj to počul v škôlke. Tak som ho poučila, že si má v škôlke zapamätať len to pekné a užitočné a jedným dychom som sa ho opýtala, ktoré dieťa to takto hovorí. "Žiadne," odpovedá môj syn, "to pani učiteľka..." Sklapla som.

O upratovacom záchvate a následnej oslave

Máme po náročnom víkendovom programe.

Včera sa u nás zišla zväčša moja časť rodiny, aby si pripomenula prvé výročie narodenia našej Slečny. Počet všetkých zúčastnených bol osem dospelých plus dve nezaopatrené deti. Slečna bola celá bez seba od radosti, veď sa okolo nej točili obe sady starých rodičov, rodičia, brat a ako bonus Ujo J. a Prababi. Na túto akciu som robila prípravy niekoľko dní vopred a stálo ma to dosť síl, pretože upratať a vyčistiť naše zdevastované obydlie, aby sa moja poriadkumilovná svokra nepovracala hneď po príchode, nebola úloha jednoduchá.

Nestačilo urobiť zbežný poriadok. Chcelo to odpratať všadeprítomné kôpky rozmanitých vecí, utrieť storočný prach, vytriediť hračky u Malého v zarárohovanej izbe, odrhnúť kúpeľňu (veď čo keby sa návšteva prilepila na záchodovú dosku?!), umyť podlahy (neriskujem ponožky návštevy oblepené kúskami plastelíny a piškótov), dokonca som vyprala rohožky a oškrabala z digestora prilepený prach. Uf!

Včera k tomu bolo treba samozrejme nachystať pohostenie, prestrieť stôl a ubrániť vlastným telom krvopotne vybojovaný poriadok pred ostatnými členmi našej štvorpočetnej rodiny.

Oslava bola príjemná, hostia sa podľa vlastných slov cítili dobre (čo nie je až také smerodajné, veď ktorý hosť by si už hostiteľovi posťažoval na nechutné jedlo, zimu, brajgel a nudnú spoločnosť?) Slečna bola vo vytržení. Bola centrom pozornosti a zdá sa, že na rozdiel od súrodenca jej to robí nesmierne dobre. Hýrila šarmom, robila ksichtíky, predvádzala sa, patrične obdivovala tortu a radovala sa darčekom. Sama som bola prekvapená, že také malé dieťa dokáže oceniť vecné dary. Dostala oblečenie, dve bábiky, hračku vydávajúcu zvuky a melódie a naťahovacieho slona. Najviac ju očarila mäkučká bábika. Vláčila ju stále so sebou, túlila sa k nej a nežne hučala rozcíteným kontraaltom: "Baba! Baba!"

Upratať po akcii N (ako "narodeniny") bol už veľmi náročný level. Mala som pocit, že meliem z posledného, lenže oddych mi nebol dopriaty ani v noci. Slečna posledný týždeň veľmi zle spí (nie že by predtým spávala skvelo), budí sa x-krát za noc, funí, krúti sa a plače. Buď má akčné sny alebo sa jej po trojmesačnej prestávke opäť dal rásť chrup. Takže po posledných náročných dňoch a nociach sa dnes dostavila maxireakcia. Mala som nohy ako z olova, bolo mi zima, hlava mi išla prasknúť a každý pohyb navyše ma bolel. 

Ale za ten včerajšok to stálo.

Slečna dostala aj svoju prvú poštu. Ďakujeme týmto našim milým zahraničným príbuzným!

A tu je krásna, ale sladká-presladká torta.

O medveďovi-netopierovi

Dnes sme sa prebudili do hmlistého, chladného dňa. Keď sme vykukli von oknom, zistili sme, že svet okolo nás je biely. "Sneh! Sneh!" jasal Malý a neváhal by hneď bežať von stavať snehuliaka. Museli sme ho sklamať. Tá tenučká vrstva mohol byť sneh, ale skôr sa to podobalo na zamrznutú hmlu, ktorá dokonale obalila každú vetvičku vegetácie. Nedal sa pripraviť o nadšenie. Ochotne išiel s Drahým do obchodu, ochotne si navliekol ŠÁL, RUKAVICE i NOVÚ BUNDU. Po návrate domov sa iniciatívne vyteperil na terasu aj s dvoma autami (jedno z nich bol "kabrirolet") a aktívne sa hral v bielom poprašku. 

Aby som tento zápal pre pobyt na čerstvom vzduchu využila, vytiahla som obe deti poobede na prechádzku do parku. Všetko bolo krásne pocukrované, vzduch ostrý a svieži. Slečna zízala z kočára, Malý poskakoval ako kozľa so všadeprítomným plyšovým Teddym v ruke. V parku pri preliezke som Slečnu vypustila, nech si užije aj ona. Snažila sa v palčiakoch zbierať hnilé lístie a vlhké drievka, takže o chvíľu jej ružové rukavičky dostali tmavý nádych. Malý mi ohlásil, že ide cikať. Zašil sa za ten najtenší stromček v okolí a dal sa do roboty.

Mala som oči fixované na Slečne a jej pokusoch oblízať si špinu z rukavíc, takže som nesledovala staršie dieťa. To o chvíľu pribehlo s revom a mávalo mi pred očami plyšákom. Najprv som nechápala, ale keď som sa prizrela bližšie, bolo mi to jasné (alebo som si to myslela).

"Maminkáááá," reval Malý hystericky a slzy mu tiekli prúdom, "Teddy mi padol do blataaaaa!" Medveď naozaj vyzeral úboho. Snažila som sa Malého utíšiť, že sa nič nestalo, doma ho operieme a bude pokoj. Lenže to nezabralo. Náš prvorodený jačal ako tur, myslím, že bol v miernom šoku. Poradila som mu teda, nech skúsi to zviera vyšúchať v snehu. Nebol to však dobrý nápad a Teddy úplne prišiel o svoju dôstojnosť: zablatený a navyše oblepený snehom a iným sajrajtom. Vytasila som foťák, že si ho zvečním. "Nefoť hooo," vrieskal zdesene Malý, "ja ho nechcem takto vidieť!" Nedala som sa. Naveľa sme uložili zbedačeného maca do košíka pod kočár. "Poďme domooov," žalostil Malý, "chcem ísť domov hneeeeď!" Nemalo zmysel presviedčať ho. Nebol pri zdravom rozume.

Pripomínam, že toto sa dialo za aktívnej snahy našej Slečny dostať sa k hojdaciemu lanu, čomu som sa snažila zabrániť. Rozrevala sa aj ona. Tak. Teraz revali obidve deti. Špinavé boli ako čuníci a to nehovorím o neborákovi plyšákovi. Keď sme odchádzali z areálu, zrazu mi napadlo: do akého blata padol nešťastný Teddy? Je síce bielo a vlhko, ale žiadne blato som nevidela... Docvaklo mi. Veď Malý išiel cikať! Dala som potomkovi kontrolnú otázku a ukázalo sa, že moja úvaha bola správna.

Doma som hneď oprala najprv medveďa, potom rukavice oboch detí. Malý sa upokojil, hoci na praciu akciu sa odmietol ísť pozrieť. Celé popoludnie chodil priebežne kontrolovať priebeh sušenia v strachu, že pôjde do postele bez Teddyho. Našťastie plyšák oschol práve včas. Voňavý sprevádzal svojho spokojného majiteľa do perín.

Ak ho raz stratíme (myslím plyšáka), nechcem si predstaviť, čo sa stane. Je toto normálne?!

Tráva vyzerala ako koberec.

A takto vyzeral zneuctený Teddy.

Očistná procedúra.

Sušiaci sa macko-netopier.

Všetko najlepšie!

Dnešný deň bol krásny slnečný, rovnako ako ten pred rokom, keď sa narodila naša Slečna. A hoci si ho pamätám úplne detailne, nebudem tu zverejňovať podrobné spomienky na pôrod, pripadá mi to nevkusné. Radšej si zaspomínam na to, čo tomu predchádzalo.

Druhé tehotenstvo ma príjemne zaskočilo. Nechávali sme túto možnosť otvorenú, ale vzhľadom na moju diagnózu som sa pomaly začala zžívať s myšlienkou, že kvótu zázrakov sme si už v tomto smere vyčerpali a že naše potomstvo skončí pri čísle jeden kus. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som zistila, kde má pôvod moje nechutenstvo a pocit, že všetci používajú nemožné parfémy.

Obe gravidity som si "užila", hoci tá prvá bola v porovnaní s tou nasledujúcou prechádzkou ružovým sadom. Bolo mi zle. Nonstop. Nemohla som jesť, piť, bola som taká unavená, že som niekedy nevládala vstať z postele. Vracala som do šiesteho mesiaca. Okrem toho ma ničila citlivosť snáď na všetky pachy a vône a tvorilo sa mi nesmierne množstvo slín, takže som sa nemohla s nikým porozprávať bez rizika, že pritom nebudem vyzerať ako besný bernardín. Lenže... Malý ešte v tom čase nechodil do škôlky, čiže bolo treba chodiť von, venovať sa mu, upratať, navariť (fúúúj!) a oprať (blééé!). Bolo to náročné.

Navyše mi, citujem, "vzhľadom na vek matky" vyšli pozitívne výsledky na skríningu, čo znamenalo zvýšené riziko Downovho syndrómu. Amniocentézu som odmietla, lebo by nič nevyriešila. Štatisticky bolo dokonca riziko potratu pri zákroku paradoxne vyššie ako to, že bábo nie je zdravé. Takže bolo vzrúšo. Napriek viacerým podrobným ultrazvukom vo mne predsa len občas zahlodal červík pochybnosti až do konca.

Podrobné ultrazvuky taktiež skoro odhalili, že náš druhý potomok bude ženského pohlavia. Trocha ma to zmiatlo. Stále som bola podvedome nastavená na chlapca - niežeby som si to vyslovene priala, to skôr zo zvyku. Doteraz to bolo o autách, loptách, nohaviciach, skákaní a behaní - čo si počnem s dievčatkom?! Ale to trvalo iba chvíľku.

Posledné týždne pred pôrodom boli hektické. Malý bol po nástupe do škôlky skoro stále chorý, ATB bral v jednom kuse. Navyše sme trochu upravovali byt, menili sme nábytok v obývačke a delili sme izby na pánsku a dámsku spálňu. Niekoľko dní pred dňom D nám skolabovala chladnička a bolo treba zohnať novú. Mali nám ju priviezť pätnásteho novembra. V ten istý deň nám mala prísť aj nová válenda do chlapskej izby. Večer štrnásteho som volala s našou priateľkou O. a vyjadrila som sa v tom zmysle, že by bolo od nášho dieťaťa zlomyseľné, keby sa rozhodlo uzrieť svetlo sveta na druhý deň. Stalo sa. Slečna sa skrátka prejavuje ako osobnosť od samotného počiatku...

Želáme jej všetko najlepšie a všetci ju strašne-strašne ľúbime!

O likvidácii Mount Everestu a plnoštíhlej maminke

K dnešnému príspevku ma inšpirovali dve veci, ktoré spolu voľne súvisia.

Tá prvá sa týka mojej dnešnej aktivity, na ktorú som sa chystala už dlhší čas: triedenie oblečenia. Náš žehliaci Mount Everest za dverami nabral hrozivé rozmery. Už dávno som stratila prehľad o tom, čo sa skrýva v jeho vrstevniciach. A tak dnes počas Slečninho spánku som sa ho dala rozoberať. Niektoré kúsky oblečenia ma milo prekvapili, iné udivili. Každopádne som bola rozhodnutá nekompromisne likvidovať všetko, čo by mohlo opäť skončiť na kope s tým, že si to MOŽNO raz oblečieme. Staré tričká a spraté pyžamá tak skončili v igelitových vreciach, ktoré Drahý po návrate z práce vyniesol do na tento účel pristaveného kontajneru Humany. 

Kopa sa tak sprehľadnila, skrini sa tiež uľavilo. Len ja som nostalgicky spomínala na časy, keď som určité vyradené kúsky nosila nonstop. Väčšinou pamätali ešte časy, keď som mala o niekoľko rokov a kilogramov menej. Nuž čo, bola som mladá, krásna a štíhla, ale zato som nemala to, čo som si priala najviac: malých čertíkov-anjelikov.

A tak sa plynulo dostávam k druhej spomínanej veci, ktorá mi poslúžila ako inšpirácia na písanie. Starší čertík-anjelik sa rozhodol vyhotoviť ilustrácie našej rodiny. V jeho prípade je to počin výnimočný, pretože postavy nekreslí rád. Väčšinou sa jeho výtvarný prejav obmedzuje na vozidlá, prípadne krajinky. No tentoraz urobil výnimku a tu je výsledok:

Spodný obrázok predstavuje autora a jeho sestru.

Okrem horných končatín á la nožnicovoruký Edward za povšimnutie stoja proporcie rodičov. Všimnite si, prosím, štíhlu svižnú postavu otecka a ťažkotonážnu mamičku. Hmm, dieťa má postreh. Toto skutočne stojí za úvahu...

O zabíjačke a futbale

Máme za sebou pekný deň. Čo do počasia i aktivít. Aj keď...

Už na obed sme sa odtransportovali ku svokrovcom. Bývajú cca 20km od nášho bydliska, v obci, ktorá by mohla byť malebná, nebyť rastúceho množstva vrcholne nevkusných obydlí zbohatlíkov, ktorí z istých príčin považujú za osobnú prestíž usadiť sa práve tu. Vonku bolo čerstvo, ale slnečno, a tak sme sa vybrali na prechádzku do miestnej vychýrenej cukrárne, aby sme našej oslávenkyni objednali prvú narodeninovú tortu na budúcotýždňovú oslavu. Drahý sa cestou kochal vo vkusných dedinských domoch a vzdychal, ako by sa dobre bývalo v rodinnom dome preč od ruchu veľkomesta. Táto predstava ostane zrejme navždy v oblasti prianí a túžob, lebo naše úspory by nám momentálne dovolili asi len dedinskú latrínu.

Poobede sme sa chystali na inú akciu. V obci na každom druhom stĺpe visela pozvánka na pravú dedinskú zabíjačku, z ktorej produkty sa dajú prísť ochutnať na miestny štadión od 14.00 hod. Okrem toho leták, ktorý dostali miestni aj do schránok, sľuboval zábavu i čo-to na pitie. Keď naša Slečna zaspala, vybrali sme sa teda omrknúť situáciu. Pripojil sa k nám švagor s neterou, a tak mal aj Malý vítanú spoločnosť. Ja som sa vyzbrojila foťákom, pretože som si predstavovala akciu v duchu dedinských hodov: stánky s občerstvením a blbostičkami, do toho odrhovačky z reprákov. 

Po príchode na štadión ma čakalo kruté sklamanie. Pred jediným stánkom postával pomalý a značne premrznutý rad zabíjačkychtivých jedincov. Zakúpený pokrm sa dal zjesť priamo na mieste činu a to na stojáka, alebo pod celtovým stanom, kde sa už zdržovalo niekoľko fajčiacich a alkoholom posilnených indivíduí. Jedine hudba nesklamala: z reprákov hučala "Kaťúúúša" a "Kalíínka majááá". Sľubovanú zábavu očividne predstavoval futbalový zápas miestneho piatoligového mužstva s iným jemu podobným. Ihrisko bolo obohnané iba nízkym zábradlím, a tak sa stalo, že hra bola často prerušovaná čakaním na jedinú odkopnutú loptu. Samozrejme, všetci sa tvárili profesionálne: hráči vo farebných dresoch, dokonca aj čiaroví rozhodcovia so zástavkami. Okolo fanúšikovia rôznych vekových skupín, ktorí s napätím sledovali vývoj a častovali oba tímy vyberaným slovníkom. Hráči tiež priebežne vyvreskovali do éteru jadrné vulgarizmy, ale zdalo sa, že sa všetci bavia. 

Čakali sme s Drahým obďaleč, kým si svokor so švagrom vystoja rad pred osamelou zabíjačkovou búdkou a strážili sme deti, ktoré sa veselo naháňali, futbal-nefutbal, zabíjačka-nezabíjačka. Prehodila som Drahému jedovato niečo v tom zmysle, že ak TOTO má byť súčasť idylického života na vidieku, tak už teraz mi klesá IQ, keď sa to stalo...

Letí si odkopnutá lopta, letí, a hľa, naším smerom. Stačila som zarevať POZOR! a prásk. Už ju mal Drahý v tvári. Šanca jedna ku XXXX. Našťastie to neschytal nos, ale líce mal červené, ako keby sa pobil s fanúšikmi súpera. Namosúrene ma obvinil, že je to moja vina: keby som nezakričala, neotočil by sa tvárou k nebezpečenstvu (asi by bolo podľa neho lepšie nechať sa praštiť loptou do zátylku a ostať ležať KO na chodníku). A vraj ak bude mať monokel, nebude môcť zajtra ani vystrčiť nos z domu. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo sa uraziť. Radšej teda to prvé.

Do chalupy sme sa vrátili mierne premrznutí, niektorí s červenou polovicou tváre, ale so zabíjačkovým úlovkom. Zbytok popoludnia sa niesol v menej dramatickom duchu a bola z toho pohodová návšteva. Nuž, zo mňa fanúšik dedinského života asi nikdy nebude!

O zdravej Slečne

Dnes Slečna dobrala antibiotiká. Hurá! Týmto ju považujem za zdravú, hoci ona sa už niekoľko dní skutočne ako zdravá prejavuje. Behá ako šarkan. Konečne sa trochu viac rozjedla aj rozpila. A keďže mám pocit, že ju vo svojich príspevkoch tak trochu zanedbávam, a navyše o štyri dni oslávi svoje prvé narodeniny, chcem sa dnes venovať predovšetkým jej maličkosti.

Jej maličkosť meria 78cm a váži 9,5kg. Od poslednej poradne (minulý mesiac) nepribrala skoro nič, čo pripisujem jej aktívnemu pohybu a nízkemu apetítu (za ten mohlo zrejme aj hnisavé hrdlo). Teraz sa konečne dala trocha viac jesť, hoci ak zje na jeden šup viac ako 100ml hocičoho, jasám nadšením. A tak dostáva prísuny častejšie. Jediva aj pitiva, ktoré ešte prednedávnom striktne odmietala. Pije však normálne z pohára, žiadne náustky, fľaše a slamky. A samozrejme sa ešte kojí.

Keď sa ma lekárka naposledy pýtala, čo naše dieťa vie, ostala som v pomykove a v hlave sa mi vyrojilo nesmierne množstvo vecí. Je to tak, Slečna žije stále s veľkou chuťou a na svoj malý vek je podľa mňa dosť dobre zorientovaná.

Chodí sama s úplnou istotou, postaví sa bez opory a zvláda aj otočky. Vylezie po štyroch hore schodmi, keď má po nich vyjsť po dvoch, vie, že treba dvíhať nohy. Jej obľúbenou činnosťou je behať z izby do izby so mnou v tesnom závese, brať do malých rúk všetko, čo sa dá a odhadzovať to o pár metrov ďalej. Čiže sa v obývačke potkýname o sitko, v kuchyni sa povaľujú lopty a v kúpeľni kocky. Otvára dvere na skrinkách, vyťahuje šuplíky, vysýpa škatule. Okrem toho všetko aktívne ochutnáva.

Rozumie úplne všetkému, čo sa každodennej rutiny týka. Chápe povely ako "sadnúť", "ľahnúť", "poď sem", "dones" (nie, "k nohe!" sme ju neučili...), atď. Samostatne si po sebe odhodí použitú plienku do koša. Keď sa jej povie, že ideme dole, ide ku dverám a po ich otvorení neomylne cupká k výťahu a snaží sa ho privolať. 

Malý tučný ukazovák má vystrčený úplne preventívne a ukazuje na všetko s patričným zvukovým doprovodom "eee!" Ukazuje jednotlivé časti tela na sebe aj na iných, vie, kde je svetielko (a vie ho zažať či zhasnúť), v knižke pozná množstvo obrázkov a správne ich na požiadanie ukáže. Pozná členov rodiny. Pozná všetky pre ňu dôležité predmety v domácnosti. Keď sa jej povie, že má rozviazanú botičku, zastane a obzerá si nohy. 

Miluje stláčanie gombíkov. Vie si takto zapnúť hudbu a zvuky na svojich hračkách, ale aj na telefóne. Vie dať pápá, vie sa zahrať "kde je?", pričom si natiahne plienku na tvár a teší sa, keď si ju môže za môjho nadšeného pokrikovania "tu je!" strhnúť dole.

Snaží sa o primitívnu komunikáciu. Univerzálne používa slabiku BA: "ba" na loptu (ako "bác"), "ba" na kocky (ako "bác"), "baba" ako bábo alebo bába. Naposledy sa snažila takto pomenovať Babinku, čo u menovanej spôsobilo takmer extázu. Druhou obľúbenou slabikou je PA: "pa" ako "pápá", "pap" ako papuče a papať.

Rada sa smeje, blázni a robí opičky. Miluje svojho brata a otca. Prvému menovanému sa čičre v ježatých vlasoch a nadšene ho ťapká po hlave. Za druhým menovaným beží ozlomkrky, túli sa k nemu a afektuje.

Skrátka, "já jsem malej, ale šikovnej"...  

Ešte mi povedzte, ako som mala toto všetko vylíčiť našej lekárke za pol minúty!

Koniec. Podpis: hrdá nekritická mater.

O fotovášni

Nazbieralo sa mi viacero ukážok Malého fotografickej vášne, a tak sa s nimi podelím. Fotí stále rád. Akurát ho trochu brzdíme v rozlete, lebo na jeden šup je schopný vycvakať aj dvadsať záberov a potom neraz zisťujem, že baterka je v čudu práve vo chvíli, keď chcem niečo podstatné odfotiť aj ja. Dostane vždy ultimátum: tri fotky a koniec. Vždy sa snaží prejsť nám cez rozum, ale nedáme sa. Počítať ešte vieme.

Vo svojich námetoch je čoraz odvážnejší. Nebudem sem hádzať detailný pohľad do WC misy, ani zábery rozličných častí jeho malého tela, ktoré sa snažil zvečniť. Ale aj to, čo ponúknem, stojí za to. Tak napríklad:

plyšák vystrojený ako do rakvy...

milovaný Teddy, ktorý ho sprevádza úplne všade, od prechádzok až do postele (áno, správne, Mr Bean je veľká inšpirácia)...

nedeľná polievka, jeho najobľúbenejšia "slížiková"...

ale aj úplná avantgarda, ako tento detailný pohľad na časť našej sedačky...

alebo skutočne oslovujúci záber holej dlážky.

Na záver pripájam ešte zopár čerstvých jazykových lapsusov:

"Jménem záchoda vás zatýkám..."

"Po valašsky od zeme, kto mi kozy zaženie?

A ja by ich bol zahnal, ale som sa dokakal." (rozumej "vlka bál")

Som cvok?

Slečna je už tretí deň bez teploty, skapacinka sa naplno prebrala k životu. Uff. Snáď sa čoskoro vylepší aj boľavé hrdielko, veď ATB budeme brať až do piatku... Ako správna solidárna matka, začala som kašľať, nech sa dcérenka necíti trápne jediná nemocná v rodine. Sú to také nepríjemné záchvaty suchého kašľu, ktoré doháňajú Drahého do šialenstva. A to natoľko, že ma vyšťuchal k lekárovi. Ak dobre počítam, naposledy sa mu to podarilo pred dvoma rokmi (gynekológa nerátam). Ale poslúchla som a o tom bude dnešný príspevok.

Už som písala, že mi viacročný domáci pobyt udiera na mozog a spôsobuje takmer sociálnu fóbiu. Na jednej strane som sa aj tešila, že mi cesta k lekárovi poskytne aspoň nejaký kontakt s vonkajším svetom (no to som dopadla!), na druhej strane mi z toho začala nadmerne fungovať peristaltika: veď po dlhom čase opustím svoju bezpečnú zónu a vydám sa napospas doprave, davu, čakárni a komunikácii s cudzími ľuďmi. Zvládnem to?

Nastúpim teda do električky a schúlim sa na sedadlo. Snažím sa tváriť ako frajerka, čo sa mestskou dopravou preháňa denne, ale vo vnútri som napätá ako môj syn na kolotoči. Ostro vnímam pach potu a nafajčeného oblečenia. Navyše po chvíli nastúpi skupinka mladých mužov nižšej inteligenčnej kategórie, postaví sa meter od môjho útočiska a vedie hlučné vulgárne debaty o ničom. S úľavou vypadnem na čerstvý vzduch a chvíľu sa teším pohľadom na mesto. 

Lenže o pár minút sa už ocitám v čakárni a nočná mora pokračuje. Sedia tu dvaja páni vyššieho stredného veku, z toho jednému sa ústa nezastavia. Rozpráva veľa. Na základnú myšlienku vyčerpá zbytočne veľa slov a ak už nemá o čom, hneď si zas voľačo nájde. Chce sa mi vyť. Korpulentnejšia pani sa dožaduje prednostného vybavenia a snaží sa vysvetliť ukecanému pánovi, že je tretia v poradí a hotovo. Odfarbená štyridsiatnička oproti neustále pozerá na svoj ohnivočervený mobil, ostentatívne vzdychá a gúľa zmaľovanými očkami, aby sme si všetci všimli, ako jej vadí pomalé tempo. Celý jej zjav je pre mňa šokom, pretože som vôbec nepochopila, ako sa elegantné oblečenie zhodne so sivými gumákmi, čo vyzerajú ako po starom otcovi (ale najnovšia móda je aj tak pre mňa úplná španielska dedina). Stará pani, ktorá prišla po mne v doprovode svojho čudáckeho syna (podobajú sa ako vajce vajcu), s ním horlivo debatuje, či si kúpia kapustu alebo šalát. Syn sa po chvíli odšuchtá na WC a po návrate mať informuje, že si neumyl ruky, lebo sa nebolo do čoho utrieť...

Zdesene to všetko pozorujem zo svojho miesta a mám pocit, že svet sa zbláznil. Alebo to možno bude tak ako v tom vtipe, keď motorista počuje z rádia výstrahu o tom, že po diaľnici ide nejaký blázon v protismere a on sa pohoršuje, že keby len jeden, ale všetci...

Lekárka ma vyšetrí a nezistí nič závažného. Po ceste domov si v lekárni kúpim sirup na kašeľ a s úľavou sa náhlim do bezpečia. Domov. K svojmu kolotoču deti-domácnosť. Mám pocit, že svet vonku nie je pre mňa. 

Asi som fakt už cvok!