O medveďovi-netopierovi

Dnes sme sa prebudili do hmlistého, chladného dňa. Keď sme vykukli von oknom, zistili sme, že svet okolo nás je biely. "Sneh! Sneh!" jasal Malý a neváhal by hneď bežať von stavať snehuliaka. Museli sme ho sklamať. Tá tenučká vrstva mohol byť sneh, ale skôr sa to podobalo na zamrznutú hmlu, ktorá dokonale obalila každú vetvičku vegetácie. Nedal sa pripraviť o nadšenie. Ochotne išiel s Drahým do obchodu, ochotne si navliekol ŠÁL, RUKAVICE i NOVÚ BUNDU. Po návrate domov sa iniciatívne vyteperil na terasu aj s dvoma autami (jedno z nich bol "kabrirolet") a aktívne sa hral v bielom poprašku. 

Aby som tento zápal pre pobyt na čerstvom vzduchu využila, vytiahla som obe deti poobede na prechádzku do parku. Všetko bolo krásne pocukrované, vzduch ostrý a svieži. Slečna zízala z kočára, Malý poskakoval ako kozľa so všadeprítomným plyšovým Teddym v ruke. V parku pri preliezke som Slečnu vypustila, nech si užije aj ona. Snažila sa v palčiakoch zbierať hnilé lístie a vlhké drievka, takže o chvíľu jej ružové rukavičky dostali tmavý nádych. Malý mi ohlásil, že ide cikať. Zašil sa za ten najtenší stromček v okolí a dal sa do roboty.

Mala som oči fixované na Slečne a jej pokusoch oblízať si špinu z rukavíc, takže som nesledovala staršie dieťa. To o chvíľu pribehlo s revom a mávalo mi pred očami plyšákom. Najprv som nechápala, ale keď som sa prizrela bližšie, bolo mi to jasné (alebo som si to myslela).

"Maminkáááá," reval Malý hystericky a slzy mu tiekli prúdom, "Teddy mi padol do blataaaaa!" Medveď naozaj vyzeral úboho. Snažila som sa Malého utíšiť, že sa nič nestalo, doma ho operieme a bude pokoj. Lenže to nezabralo. Náš prvorodený jačal ako tur, myslím, že bol v miernom šoku. Poradila som mu teda, nech skúsi to zviera vyšúchať v snehu. Nebol to však dobrý nápad a Teddy úplne prišiel o svoju dôstojnosť: zablatený a navyše oblepený snehom a iným sajrajtom. Vytasila som foťák, že si ho zvečním. "Nefoť hooo," vrieskal zdesene Malý, "ja ho nechcem takto vidieť!" Nedala som sa. Naveľa sme uložili zbedačeného maca do košíka pod kočár. "Poďme domooov," žalostil Malý, "chcem ísť domov hneeeeď!" Nemalo zmysel presviedčať ho. Nebol pri zdravom rozume.

Pripomínam, že toto sa dialo za aktívnej snahy našej Slečny dostať sa k hojdaciemu lanu, čomu som sa snažila zabrániť. Rozrevala sa aj ona. Tak. Teraz revali obidve deti. Špinavé boli ako čuníci a to nehovorím o neborákovi plyšákovi. Keď sme odchádzali z areálu, zrazu mi napadlo: do akého blata padol nešťastný Teddy? Je síce bielo a vlhko, ale žiadne blato som nevidela... Docvaklo mi. Veď Malý išiel cikať! Dala som potomkovi kontrolnú otázku a ukázalo sa, že moja úvaha bola správna.

Doma som hneď oprala najprv medveďa, potom rukavice oboch detí. Malý sa upokojil, hoci na praciu akciu sa odmietol ísť pozrieť. Celé popoludnie chodil priebežne kontrolovať priebeh sušenia v strachu, že pôjde do postele bez Teddyho. Našťastie plyšák oschol práve včas. Voňavý sprevádzal svojho spokojného majiteľa do perín.

Ak ho raz stratíme (myslím plyšáka), nechcem si predstaviť, čo sa stane. Je toto normálne?!

Tráva vyzerala ako koberec.

A takto vyzeral zneuctený Teddy.

Očistná procedúra.

Sušiaci sa macko-netopier.