Ani neviem, či sa mi chce opisovať dnešný zážitok. Ale možno to raz ocením.
Navštívili sme dnes svokrovcov, kde sme sa stretli so švagrom a neterou N. Tí sa poobede chystali na vianočnú akciu, ktorá sa konala v blízkom mestečku na miestnom zámku. Návštevníci tohto podujatia mohli ochutnať a kúpiť si víno, mäsové a syrové výrobky, ale aj nechať sa zasvätiť do histórie miesta. Deti mali zriadený špeciálny kútik, kde sa mohli zahrať, kresliť si, ozdobiť si medovník a pozrieť si pritom rozprávku.
Drahý sa po dlhšom prehováraní dal namotať, a tak sa pripojil aj s Malým k akciechtivému príbuzenstvu. Síce mal zlého tušáka, ale povedal si, že to skúsi. Ja som si naskutku myslela, že to dobre dopadne.
Naše zlé pocity sa točili okolo Malého a toho, ako to zvládne. Odmalička totiž neznáša akcie, ktoré sa konajú na jemu neznámom mieste v spoločnosti jemu neznámych ľudí (a hlavne, keď je tých ľudí veľa). Keď bol batoľa, plakal, ak sa mu niekto neznámy prihovoril, nenechal na seba ani siahnuť, nie to, aby ho niekto cudzí bral na ruky. Neskôr odmietal chodiť na ihrisko, ak tam bolo viac ako jedno dieťa. Stránil sa rovesníkov, hrával sa sám, alebo s nami. Bál sa hlučných detí, hoci boli aj mladšie od neho. Postupne sa mu pomaličky začali rozširovať obzory. Vekom, naším trpezlivým manévrovaním, ale aj škôlkou. Ešte stále patrí skôr medzi plaché, utiahnuté deti, ale pomaličky sa osmeľuje. Prežil aj návštevu cirkusu, aj výlety zo škôlky. Preto som mala pocit, že v spoločnosti sesternice N. prežije aj dnešnú akciu. Mýlila som sa.
Ostala som u svokrovcov so Slečnou, ktorá sa chystala na popoludňajší spánok a očakávala som príchod mojich chlapov. Tí dorazili asi po hodine a pol. Drahý mi vylíčil, že top zážitkom pre Malého bola cesta švagrovým autom (Lexus), tak že ani nedýchal a nereagoval na žiadne otázky od nadšenia. Zato po vstupe do zámku stuhol, držal sa Drahého ako kliešť a prosil, nech idú domov. V miestnosti pre deti sa rozplakal. Nechcel zdobiť medovníky, nechcel si kresliť, ani pozerať rozprávku. Neustále prosil svojho otca, nech idú preč. A tak absolvovali spolu prehliadku interiéru aj exteriéru, naveľa sa Drahému podarilo presvedčiť ho, aby si išli aspoň pozrieť nejakú tú rozprávku. Dieťa súhlasilo, ale odmietlo pritom zliezť ockovi z kolien... Vzali nejaké tie výrobky a potom sa išlo domov.
Škoda. Dúfala som, že sme sa už posunuli trocha ďalej. Snáď neskôr. Zistili sme, že najlepší prístup je síce Malému šancu dať, ale netlačiť na pílu. Na jeho vek sa síce v určitých situáciách nespráva štandardne, ale pokroky robí. Možno sa dožijem jedného dňa aj toho, že sa veselo pustí medzi cudzie deti a že sa s chuťou zapojí do ich aktivít...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára