Som cvok?

Slečna je už tretí deň bez teploty, skapacinka sa naplno prebrala k životu. Uff. Snáď sa čoskoro vylepší aj boľavé hrdielko, veď ATB budeme brať až do piatku... Ako správna solidárna matka, začala som kašľať, nech sa dcérenka necíti trápne jediná nemocná v rodine. Sú to také nepríjemné záchvaty suchého kašľu, ktoré doháňajú Drahého do šialenstva. A to natoľko, že ma vyšťuchal k lekárovi. Ak dobre počítam, naposledy sa mu to podarilo pred dvoma rokmi (gynekológa nerátam). Ale poslúchla som a o tom bude dnešný príspevok.

Už som písala, že mi viacročný domáci pobyt udiera na mozog a spôsobuje takmer sociálnu fóbiu. Na jednej strane som sa aj tešila, že mi cesta k lekárovi poskytne aspoň nejaký kontakt s vonkajším svetom (no to som dopadla!), na druhej strane mi z toho začala nadmerne fungovať peristaltika: veď po dlhom čase opustím svoju bezpečnú zónu a vydám sa napospas doprave, davu, čakárni a komunikácii s cudzími ľuďmi. Zvládnem to?

Nastúpim teda do električky a schúlim sa na sedadlo. Snažím sa tváriť ako frajerka, čo sa mestskou dopravou preháňa denne, ale vo vnútri som napätá ako môj syn na kolotoči. Ostro vnímam pach potu a nafajčeného oblečenia. Navyše po chvíli nastúpi skupinka mladých mužov nižšej inteligenčnej kategórie, postaví sa meter od môjho útočiska a vedie hlučné vulgárne debaty o ničom. S úľavou vypadnem na čerstvý vzduch a chvíľu sa teším pohľadom na mesto. 

Lenže o pár minút sa už ocitám v čakárni a nočná mora pokračuje. Sedia tu dvaja páni vyššieho stredného veku, z toho jednému sa ústa nezastavia. Rozpráva veľa. Na základnú myšlienku vyčerpá zbytočne veľa slov a ak už nemá o čom, hneď si zas voľačo nájde. Chce sa mi vyť. Korpulentnejšia pani sa dožaduje prednostného vybavenia a snaží sa vysvetliť ukecanému pánovi, že je tretia v poradí a hotovo. Odfarbená štyridsiatnička oproti neustále pozerá na svoj ohnivočervený mobil, ostentatívne vzdychá a gúľa zmaľovanými očkami, aby sme si všetci všimli, ako jej vadí pomalé tempo. Celý jej zjav je pre mňa šokom, pretože som vôbec nepochopila, ako sa elegantné oblečenie zhodne so sivými gumákmi, čo vyzerajú ako po starom otcovi (ale najnovšia móda je aj tak pre mňa úplná španielska dedina). Stará pani, ktorá prišla po mne v doprovode svojho čudáckeho syna (podobajú sa ako vajce vajcu), s ním horlivo debatuje, či si kúpia kapustu alebo šalát. Syn sa po chvíli odšuchtá na WC a po návrate mať informuje, že si neumyl ruky, lebo sa nebolo do čoho utrieť...

Zdesene to všetko pozorujem zo svojho miesta a mám pocit, že svet sa zbláznil. Alebo to možno bude tak ako v tom vtipe, keď motorista počuje z rádia výstrahu o tom, že po diaľnici ide nejaký blázon v protismere a on sa pohoršuje, že keby len jeden, ale všetci...

Lekárka ma vyšetrí a nezistí nič závažného. Po ceste domov si v lekárni kúpim sirup na kašeľ a s úľavou sa náhlim do bezpečia. Domov. K svojmu kolotoču deti-domácnosť. Mám pocit, že svet vonku nie je pre mňa. 

Asi som fakt už cvok!