O inteligencii

"Maminka, dnes mi pani učiteľka povedala, že som inteligentný!" pochválil sa Malý cestou zo škôlky.

"Áno?" potešene reagujem, "a prečo ti také niečo povedala?"

"Noo, lebo som urobil presne to, čo chcela..."

(Paráda. Doteraz som netušila, podľa čoho sa meria výška IQ. Teraz už viem...)

Tomuto dialógu predchádzal môj súkromný rozhovor s pani učiteľkou. Bola na rane, a tak kým sa Malý obliekal, využila som čas na niekoľko otázok ohľadom nášho syna. Dozvedela som sa, že, citujem: "je šikovný, rozumu má dosť, akurát je to introvert, čiže sa neprejavuje tak spontánne a ukecane ako ostatné deti. No to vystresované, stuhnuté dieťa so slzami na krajíčku, ako bol pri nástupe do škôlky, to je už dávno preč..."

Toto hodnotenie ma potešilo. S tým introvertom nič nenarobím, genetika nepustí a tragédia to nie je. No a navyše je vraj inteligentný!

To ja som sa dnes veľmi inteligentne neprejavila. Večer Malý nástojil na tom, aby sa s ním niekto išiel zahrať kartičkovú hru. Bol neodbytný, tak som na neho vybehla: "Už prosím ťa prestaň! Si otravný ako taká OTRAVA!" Vojdem do kuchyne a tam sa Drahý pučí od smiechu. "Otravná otrava? Veľmi originálne!" rehní sa. "Som na materskej, ja mám na to papier," bránim sa.

No a nedávno v našej inteligentnej rodine prebehla aj takáto inteligentná konverzácia:

Vraciame sa autom od svokrovcov. Sme takých desať minút od domu.

"Ocko, musím cikať," hlási Malý zozadu.

"Máš smolu, tu nemám kde zastať. Musíš vydržať," poučuje ho Drahý.

"To nevadí, aj tak mám tú ciku ešte úplne vzadu..."

Chechcem sa. Po niekoľkých doplňujúcich otázkach sa dozviem niečo viac o anatómii mužského tela. Počujem, ako si Malý mrmle pre seba: "Poďme, poďme, poďme..."

Zastaneme na červenú. Zozadu sa ozve povzdych: "Megan stojí, aj pipík stojí!"

To už od smiechu musím cikať aj ja.

Hlavne, že sme inteligentní!