O predvianočných stretnutiach

Máme za sebou aj pár predvianočných stretnutí. Ten "pár" myslím doslovne. 

Prvá akcia sa konala v škôlke, kde sopľom zdecimovaný kolektív detí predviedol pred príbuznými nacvičený program. Malý sa tak zúčastnil svojho prvého vystúpenia na verejnosti v živote. Na začiatku som mala obavu, aby s revom neutiekol do hľadiska, ale napokon stačilo, keď očami našiel mňa a Babinku. Nevychádzala som z údivu. Naše dieťa recitovalo, spievalo a TANCOVALO!!! Sypal jednu básničku za druhou a vrtel sa v kole so spolužiačkou V., s ktorou tvoril zaujímavý pár (Malý je dlhý ako týždeň pred výplatou, V. je ten najmenší a najtenší drobček z triedy). Toľko k mojim vytrvalým snahám dozvedieť sa, ako v škôlke trávia čas. Najčastejšou odpoveďou je "neviem", alebo "už si nepamätám". A ajhľa, voľačo si predsa len pamätá! Deti boli odmenené potleskom a novými erárnymi hračkami z peňazí ZRPŠ. Pekné.

Druhé stretnutie sa uskutočnilo u nás v zbore. Množí sa nám tu drobizg vo veku okolo našej Slečny. A tak sme zo zasadačky urobili improvizovanú herňu, každá rodina doniesla vzorku svojho vianočného pečiva a posedeli sme si. No, vlastne, posedeli si rodičia malých nechodcov. Tí ostatní jedným okom pokukovali na pobehujúce ratolesti a rozprávali sme sa tak krížom-krážom, na koho sme práve natrafili. Na organizovaný program to ešte nebolo, ale spokojní boli všetci. Detičky vyfasovali balíčky a po dvoch-troch hodinách príjemne stráveného času sme sa v pokoji rozišli. Aj to bolo pekné. Veľmi.

Na záver pripájam básničku zo škôlkárskeho programu, ktorá ma najviac oslovila:

Snehuliak si prosí

dva červené nosy.

"Vari chceš byť dvojnosý?

To sa predsa nenosí!"

"Ale čoby! Budem tatko!

Druhý nos chcem do zásoby

pre maličké snehuliatko!"

:-)

Zo zasadačky je herňa.

Na tomto stole sa onedlho objavili škatule s koláčikmi a misky s nátierkami. Mňam.