Všetko najlepšie!

Dnešný deň bol krásny slnečný, rovnako ako ten pred rokom, keď sa narodila naša Slečna. A hoci si ho pamätám úplne detailne, nebudem tu zverejňovať podrobné spomienky na pôrod, pripadá mi to nevkusné. Radšej si zaspomínam na to, čo tomu predchádzalo.

Druhé tehotenstvo ma príjemne zaskočilo. Nechávali sme túto možnosť otvorenú, ale vzhľadom na moju diagnózu som sa pomaly začala zžívať s myšlienkou, že kvótu zázrakov sme si už v tomto smere vyčerpali a že naše potomstvo skončí pri čísle jeden kus. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som zistila, kde má pôvod moje nechutenstvo a pocit, že všetci používajú nemožné parfémy.

Obe gravidity som si "užila", hoci tá prvá bola v porovnaní s tou nasledujúcou prechádzkou ružovým sadom. Bolo mi zle. Nonstop. Nemohla som jesť, piť, bola som taká unavená, že som niekedy nevládala vstať z postele. Vracala som do šiesteho mesiaca. Okrem toho ma ničila citlivosť snáď na všetky pachy a vône a tvorilo sa mi nesmierne množstvo slín, takže som sa nemohla s nikým porozprávať bez rizika, že pritom nebudem vyzerať ako besný bernardín. Lenže... Malý ešte v tom čase nechodil do škôlky, čiže bolo treba chodiť von, venovať sa mu, upratať, navariť (fúúúj!) a oprať (blééé!). Bolo to náročné.

Navyše mi, citujem, "vzhľadom na vek matky" vyšli pozitívne výsledky na skríningu, čo znamenalo zvýšené riziko Downovho syndrómu. Amniocentézu som odmietla, lebo by nič nevyriešila. Štatisticky bolo dokonca riziko potratu pri zákroku paradoxne vyššie ako to, že bábo nie je zdravé. Takže bolo vzrúšo. Napriek viacerým podrobným ultrazvukom vo mne predsa len občas zahlodal červík pochybnosti až do konca.

Podrobné ultrazvuky taktiež skoro odhalili, že náš druhý potomok bude ženského pohlavia. Trocha ma to zmiatlo. Stále som bola podvedome nastavená na chlapca - niežeby som si to vyslovene priala, to skôr zo zvyku. Doteraz to bolo o autách, loptách, nohaviciach, skákaní a behaní - čo si počnem s dievčatkom?! Ale to trvalo iba chvíľku.

Posledné týždne pred pôrodom boli hektické. Malý bol po nástupe do škôlky skoro stále chorý, ATB bral v jednom kuse. Navyše sme trochu upravovali byt, menili sme nábytok v obývačke a delili sme izby na pánsku a dámsku spálňu. Niekoľko dní pred dňom D nám skolabovala chladnička a bolo treba zohnať novú. Mali nám ju priviezť pätnásteho novembra. V ten istý deň nám mala prísť aj nová válenda do chlapskej izby. Večer štrnásteho som volala s našou priateľkou O. a vyjadrila som sa v tom zmysle, že by bolo od nášho dieťaťa zlomyseľné, keby sa rozhodlo uzrieť svetlo sveta na druhý deň. Stalo sa. Slečna sa skrátka prejavuje ako osobnosť od samotného počiatku...

Želáme jej všetko najlepšie a všetci ju strašne-strašne ľúbime!