O boľavej nohe a zbabelom dieťati

No, posledné dni priniesli aj iné veci, ako iba príjemnú predvianočnú náladu...

Jednou z nich je aj moja boľavá noha, ktorá sa nelepší, potvora. Mám ju v priehlavku stále opuchnutú, tak že vidím všetky hviezdičky, keď ju pchám do hocijakej obuvi. Trvá to už niekoľko týždňov. Vzhľadom na nie celkom ideálne krvné výsledky som objednaná na reumatológiu. Moja lekárka je presvedčená, že k boľavému chodidlu sa fundovane vyjadrí práve reumatológ, a tak to nerieši. No ja som si nie celkom istá, ako to takto vydržím ešte ďalší mesiac (termín mám až koncom januára). Ani analgetiká si netrúfam požiť kvôli mojej ucuckanej dcére. A tak trpím, mastím si ubolenú končatinu kostihojom a pajdám si po byte ako Joffrey de Peyrac.    

Ostatní členovia rodiny majú, vďaka Pánu Bohu, všetky končatiny a orgány zdravé, čo som rada zvlášť pri Malom. Ten je na svoje piditelo mimoriadne háklivý. Po aj tom najmenšom páde je schopný preskúmať si každý štvorcový centimeter svojej telesnej schránky. Pri ranke o veľkosti špendlíkovej hlavičky dostáva hysterický záchvat. Minule si počas prechádzky oškrel ukazovák o ružový ker (zodraná kožka na pol centimetri prsta) a bola z toho top téma až do večera.

No a dnes mi po ceste zo škôlky hlásil, že spolužiak L. mal záder. Pani učiteľka mu ho zastrihla, ale keďže neborákovi z toho aj tak trocha tiekla krv, prelepila mu postihnuté miesto leukoplastom. "Ja som takto musel dýchať," predvádza mi hlboký nádych a výdych, "aby som sa ukľudnil!" 

A dodáva: "Asi som seknutý. Bolí ma v boku, keď sa takto ohnem." Ohol sa v dobrom pravom uhle. Dávam mu zopár kontrolných otázok, ale nie, slepák to nebude. Do večera je pokoj, takže ani seknutý nebude...