Horor, alebo večerný výjazd sanitkou s dobrým koncom

Konečne som predýchala včerajšiu drámu, a tak o nej niečo napíšem.

Včerajšie popoludnie vôbec nevyzeralo na to, že by niekoho z nás mala večer húkajúca sanitka viezť do nemocnice. Ja mám síce už niekoľko dní bolestivo opuchnutú nohu v priehlavku a Drahý poctivo papá lieky na vysoký tlak, ale inak sme zdraví (chronická nevyspatosť sa neráta). Deti sú tiež relatívne v pohode. Takže to bola úplná zrada.

Slečna posledných pár dní a nocí zle spí, podozrievam z toho tlačiaci sa chrup. Včera poobede bola tiež mrzutá, k večeru aj viac uplakaná. Navyše, keď sme ju na chvíľu uväznili v ohrádke, škriekala od jedu ako pavián. Pri jednej takej príležitosti sa chytila rukami okraja, vyvrátila hlavu a jačala, lenže neudržala sa a spadla dozadu ako podťatá. Hlava jej mocne klopla o podložku a ona ostala ticho ležať. V momente som k nej priskočila a vzala som ju na ruky. Celé telíčko sa jej nemo naplo v kŕči ako luk, päste zaťaté. Nato ochabla ako handrová bábika a odkväcla. Drahý ju schmatol a začal ju preberať. Po krátkom čase (celé to bolo záležitosťou sekúnd, hoci nám sa to zdalo ako večnosť) sa jej vedomie vrátilo, ale bola úplne omámená a bledá ako stena. To som už volala stopäťdesiatpäťku. Operátor to uznal ako stav hodný výjazdu a ponúkol nám sanitku. Prijala som, lebo som si nevedela predstaviť, ako obliekam seba, vydeseného Malého a práve odpadnuvšie batoľa a trepeme sa v poľadovici do špitála autom. Ukázalo sa, že to bol prezieravý ťah.

Sanitka tu bola do niekoľkých minút. Na smrť vyplašenú Slečnu, ktorá medzitým ožila a zorientovala sa, prišustrovali na lôžko, lekárka ju rýchlo vyšetrila a kým sme so zapnutým majákom a sirénou uháňali s plnou parádou narvanými ulicami, zapisovala si druhá doktorka základné fakty. V nemocnici sme v sprievode nakráčali priamo do ambulancie, predbehnúc tak asi šesť čakajúcich rodín. Službukonajúca lekárka si všetko nechala znova vylíčiť a už solídne jačiacu Slečnu dôkladne vyšetrila. Potom volala neurológa, ktorý tam bol do piatich minút. A znova som musela celú situáciu opisovať, Slečna sa znova podrobila ohmatkávaniu, svieteniu do očí, poklepkávaniu kladivkom po končatinách a rôznemu polohovaniu.

Lekár bol veľmi príjemný a pokojne mi vysvetlil, že podľa jeho názoru išlo o afektívny záchvat, ktorý síce hrozivo vyzerá, ale nie je zdravie ani život ohrozujúci. (Viac o tejto diagnóze tu.) Zrejme bol vyvolaný pádom a úľakom z neho, Slečna má podľa všetkého menej zrelú nervovú sústavu.

Moja zrelá nervová sústava tiež dostávala zabrať. Celý čas som mala pocit, akoby sa všetko dialo mimo mňa, ako vo filme. Doslova som cítila, ako mi žilami tečie adrenalín. Cítila som ale aj pot, tečúci po tele a presakujúci všetkými vrstvami oblečenia. Dúfala som, že mi mozog vyskratuje až doma. 

Záver: Slečnu treba brať ako zdravú, netreba s ňou nijako špeciálne zaobchádzať, ak by sa to zopakovalo (čo je dosť možné), treba sa objednať na EEG. Hotovo. Mohli sme ísť v pokoji domov.

Slečna síce už bola unavená, ale veselá a tvárila sa, že to všetko bol len oneskorený aprílový žartík. Chlapi prišli autom pre nás a o pol ôsmej sme už boli doma, akoby nič. Stihli sme pobaliť Malého, ktorý sa chystal na noc k Babinke (na to sa tešil už tri dni vopred) a uložili sme sanitkové dieťa spať. Až vtedy som si uvedomila, že ma pekelne bolí opuchnutá končatina a že som na smrť unavená. 

Nuž, snáď to bolo posledné eso, čo naša dcéra vytiahla zo svojho pidirukáva...