K dnešnému príspevku ma inšpirovali dve veci, ktoré spolu voľne súvisia.
Tá prvá sa týka mojej dnešnej aktivity, na ktorú som sa chystala už dlhší čas: triedenie oblečenia. Náš žehliaci Mount Everest za dverami nabral hrozivé rozmery. Už dávno som stratila prehľad o tom, čo sa skrýva v jeho vrstevniciach. A tak dnes počas Slečninho spánku som sa ho dala rozoberať. Niektoré kúsky oblečenia ma milo prekvapili, iné udivili. Každopádne som bola rozhodnutá nekompromisne likvidovať všetko, čo by mohlo opäť skončiť na kope s tým, že si to MOŽNO raz oblečieme. Staré tričká a spraté pyžamá tak skončili v igelitových vreciach, ktoré Drahý po návrate z práce vyniesol do na tento účel pristaveného kontajneru Humany.
Kopa sa tak sprehľadnila, skrini sa tiež uľavilo. Len ja som nostalgicky spomínala na časy, keď som určité vyradené kúsky nosila nonstop. Väčšinou pamätali ešte časy, keď som mala o niekoľko rokov a kilogramov menej. Nuž čo, bola som mladá, krásna a štíhla, ale zato som nemala to, čo som si priala najviac: malých čertíkov-anjelikov.
A tak sa plynulo dostávam k druhej spomínanej veci, ktorá mi poslúžila ako inšpirácia na písanie. Starší čertík-anjelik sa rozhodol vyhotoviť ilustrácie našej rodiny. V jeho prípade je to počin výnimočný, pretože postavy nekreslí rád. Väčšinou sa jeho výtvarný prejav obmedzuje na vozidlá, prípadne krajinky. No tentoraz urobil výnimku a tu je výsledok:
Okrem horných končatín á la nožnicovoruký Edward za povšimnutie stoja proporcie rodičov. Všimnite si, prosím, štíhlu svižnú postavu otecka a ťažkotonážnu mamičku. Hmm, dieťa má postreh. Toto skutočne stojí za úvahu...
Dobre som sa zasmiala na tvojom sebakritickom vtipnom opise. Aj keď.... vraví sa, že v detskej kresbe sa skrýva všetka pravda
OdpovedaťOdstrániť