Reklama na ticho

Neznášam rámus. Myslím, že odjakživa. Patrila som medzi žiakov, ktorým vadilo, ak niekto vyrušoval na vyučovaní. Ani puberta ma neprimäla púšťať si hudbu "na plné gule". Nikto by ma nedostal na diskotéku, na koncert voľajakej rockovej skupiny, ba dokonca ani na štadión. Skrátka, príliš veľa rámusu. V tomto kontexte musí moje zamestnanie v školstve pôsobiť tak trochu sado-maso, ale kupodivu tá školská konštantná mierne zvýšená hladina decibelov neuráža môj jemnocit.

Lenže ak niekto robí hluk navyše vtedy, keď má byť ticho, tak to je úplne iná liga. To pením a je mi úplne jedno, či je to techno od suseda, vreštiace psiská, venčiace sa o desiatej večer alebo robotníci, rýpajúci do chodníka pod našimi oknami.

To posledné menované mi dnes spôsobilo amok a môjmu trápeniu zďaleka nie je koniec. Už ráno som so znepokojením pozorovala na priľahlom chodníku odstavenú aviu a chlapíkov v reflexných vestách, ktorí z nej voľačo horlivo skladali. Moje neblahé tušenie sa potvrdilo, keď spojazdnili voľačo, čo vyzeralo ako priemyselný maxivysávač, nastavili to monštrum na plné obrátky a v okamihu zmizli v kúdoli prachu. To všetko sa udialo v čase, keď Slečna ležala v postieľke a chystala sa na svoj prvý denný spánok. Síce zaspala, ale po polhodine sa prebrala s veľkým revom a všetky moje snahy vrátiť ju do ríše snov boli márne. Cítila som strašnú zlosť. Viem, že si tí ľudia vonku len plnili svoje pracovné povinnosti a mohlo im byť jedno, koľko detí kvôli tomu nespí, ale aj tak to nie je fér. Podľa loga na aute som si vygúglila firmu, ktorá sa vonku exponovala. Dozvedela som sa, že sa špecializuje o.i. na kladenie optických káblov. No super! Veď oni režú chodník a to, čo si dnes tak nádherne označia, zajtra prídu dokončiť zbíjačkou... Bola som na mŕtvicu.

Skrátim to. Slečna napriek mojim dobre mieneným opatreniam spala cez deň 3x30 minút a večer už pripomínala autíčko, ktorému sa pretočil zotrvačník. Revala a revala a nebola k utíšeniu. Uložila som ju o siedmej, zaspala až o ôsmej, pričom posledných dvadsať minút ležala bez pohnutia s otvorenými očami a od únavy nevládala ani zaspať. 

Neviem, čo nás čaká v najbližších dňoch, ale nič veselé to asi nebude... Gŕŕŕ!