sobota 12. novembra 2011

O zabíjačke a futbale

Máme za sebou pekný deň. Čo do počasia i aktivít. Aj keď...
Už na obed sme sa odtransportovali ku svokrovcom. Bývajú cca 20km od nášho bydliska, v obci, ktorá by mohla byť malebná, nebyť rastúceho množstva vrcholne nevkusných obydlí zbohatlíkov, ktorí z istých príčin považujú za osobnú prestíž usadiť sa práve tu. Vonku bolo čerstvo, ale slnečno, a tak sme sa vybrali na prechádzku do miestnej vychýrenej cukrárne, aby sme našej oslávenkyni objednali prvú narodeninovú tortu na budúcotýždňovú oslavu. Drahý sa cestou kochal vo vkusných dedinských domoch a vzdychal, ako by sa dobre bývalo v rodinnom dome preč od ruchu veľkomesta. Táto predstava ostane zrejme navždy v oblasti prianí a túžob, lebo naše úspory by nám momentálne dovolili asi len dedinskú latrínu.
Poobede sme sa chystali na inú akciu. V obci na každom druhom stĺpe visela pozvánka na pravú dedinskú zabíjačku, z ktorej produkty sa dajú prísť ochutnať na miestny štadión od 14.00 hod. Okrem toho leták, ktorý dostali miestni aj do schránok, sľuboval zábavu i čo-to na pitie. Keď naša Slečna zaspala, vybrali sme sa teda omrknúť situáciu. Pripojil sa k nám švagor s neterou, a tak mal aj Malý vítanú spoločnosť. Ja som sa vyzbrojila foťákom, pretože som si predstavovala akciu v duchu dedinských hodov: stánky s občerstvením a blbostičkami, do toho odrhovačky z reprákov. 
Po príchode na štadión ma čakalo kruté sklamanie. Pred jediným stánkom postával pomalý a značne premrznutý rad zabíjačkychtivých jedincov. Zakúpený pokrm sa dal zjesť priamo na mieste činu a to na stojáka, alebo pod celtovým stanom, kde sa už zdržovalo niekoľko fajčiacich a alkoholom posilnených indivíduí. Jedine hudba nesklamala: z reprákov hučala "Kaťúúúša" a "Kalíínka majááá". Sľubovanú zábavu očividne predstavoval futbalový zápas miestneho piatoligového mužstva s iným jemu podobným. Ihrisko bolo obohnané iba nízkym zábradlím, a tak sa stalo, že hra bola často prerušovaná čakaním na jedinú odkopnutú loptu. Samozrejme, všetci sa tvárili profesionálne: hráči vo farebných dresoch, dokonca aj čiaroví rozhodcovia so zástavkami. Okolo fanúšikovia rôznych vekových skupín, ktorí s napätím sledovali vývoj a častovali oba tímy vyberaným slovníkom. Hráči tiež priebežne vyvreskovali do éteru jadrné vulgarizmy, ale zdalo sa, že sa všetci bavia. 
Čakali sme s Drahým obďaleč, kým si svokor so švagrom vystoja rad pred osamelou zabíjačkovou búdkou a strážili sme deti, ktoré sa veselo naháňali, futbal-nefutbal, zabíjačka-nezabíjačka. Prehodila som Drahému jedovato niečo v tom zmysle, že ak TOTO má byť súčasť idylického života na vidieku, tak už teraz mi klesá IQ, keď sa to stalo...
Letí si odkopnutá lopta, letí, a hľa, naším smerom. Stačila som zarevať POZOR! a prásk. Už ju mal Drahý v tvári. Šanca jedna ku XXXX. Našťastie to neschytal nos, ale líce mal červené, ako keby sa pobil s fanúšikmi súpera. Namosúrene ma obvinil, že je to moja vina: keby som nezakričala, neotočil by sa tvárou k nebezpečenstvu (asi by bolo podľa neho lepšie nechať sa praštiť loptou do zátylku a ostať ležať KO na chodníku). A vraj ak bude mať monokel, nebude môcť zajtra ani vystrčiť nos z domu. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo sa uraziť. Radšej teda to prvé.
Do chalupy sme sa vrátili mierne premrznutí, niektorí s červenou polovicou tváre, ale so zabíjačkovým úlovkom. Zbytok popoludnia sa niesol v menej dramatickom duchu a bola z toho pohodová návšteva. Nuž, zo mňa fanúšik dedinského života asi nikdy nebude!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára