"Veď by bolo smiešne, keby s tebou ocko spával!" skonštatovalo dnes moje šesťročné dieťa a mňa na niekoľko sekúnd dostal do totálnych rozpakov: o čom to, prepánajána, ten náš maloletý potomok hovorí?! (Ešte mi urazene preblesklo mysľou, že síce nám ťahá na štyridsiatku, ale že by to v tomto veku už malo byť SMIEŠNE???)
Potom som sa spamätala, pretože som si tú vetu dosadila do celkového kontextu nášho predchádzajúceho rozhovoru. Išli sme dnes totiž z obchodu okolo nášho "starého" bytu a Malý nostalgicky vyhlásil, že by tam ešte chcel bývať. Na čo som ho informovala, že to nie je celkom vylúčené, pretože keď bude dospelý a my sa toho všetci v zdraví dožijeme, možno sa od nás odsťahuje práve do toho bytu.
Malý sa nahlas zamýšľal nad tým, že v dospelosti už ľudia nepotrebujú maminku a ocka a teda aj on môže bývať sám. A potom padla oná inkriminovaná veta. Logika mu diktovala, že ani my - dvaja dospelí - nie sme odkázaní na vzájomnú prítomnosť počas spánku.
Keď som sa trocha zorientovala, pobavilo ma toto konštatovanie aj z celkom iného dôvodu. Malý totiž nemá zážitok, žeby mali jeho rodičia vlastnú spálňu. Jeho spanie-nespanie za posledných šesť rokov jeho šesťročného života bolo top témou, ktorú som neraz rozvíjala aj tu na blogu. Chvíľu síce spával sám v izbičke, ale keďže sa budil v priemere tak 6-8x za noc, prišlo nám praktickejšie, aby s ním niekto zdieľal izbu, ako toľkokrát za noc pochodovať tam a späť (mimochodom, budil sa rovnako, či s ním niekto v izbe bol alebo nie). A tu začína naša história oddelených loží, ktorá prakticky trvá dodnes. Spálňa je síce už zariadená, ale keďže v podkroví sa v týchto horúcich dňoch nedá žiť, stále spávam ja so Slečnou, Malý už konečne sám a Drahý v obývačke.
Nuž som synovi vysvetlila, že bežne ocko s maminkou majú vlastnú izbu, deti tiež vlastnú a v obývačke sa nespáva. Takže nebude nič smiešne na tom, keď na jeseň bude konečne ocko spávať s maminkou...
So záujmom načúval...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára