"Dobrý deň, pani profesorka, pamätáte si na mňa?" osloví ma pred pár dňami na ulici mladý muž.
Čučím mu do tváre a snažím sa nevyzerať ako Profesor Indigo. Jeho črty sú mi známe, ale meno nie a nie naskočiť.
"Som taký rád, že som vás stretol," oduševnene pokračuje mladík a zdá sa, že to nehrá. "Vy to neviete, ale boli ste moja najmilšia profesorka. Nikto ma nikdy tak nenaučil jazyk ako vy. Ani predtým, ani potom."
Fúha, to sa dobre počúva! Ale to najlepšie malo ešte len prísť.
"Aj som sa snažil nájsť na vás nejaký kontakt, ale neúspešne. Mám totiž malú jazykovú školu, nechceli by ste u mňa učiť?"
Tak to je pecka! Rozvinie sa medzi nami celkom pekný rozhovor. Hučíme pritom na seba, čo nám hlasivky dajú, aby sme prerevali autá, frčiace pár metrov od nás. Tmavovlasá sympatická slečna, ktorá tu s mojím exštudentom stojí ruka v ruke, sa trpezlivo usmieva. Moje deti sledujú premávku a kupodivu sa nesprávajú hanebne.
A mne postupne svitá. Už aj krstné meno mi nabehlo, sláva! Desať rokov urobí svoje. Už to nie je pubertiak v zelenej mikine. Ani okuliare už nemá. Nejako zmužnel. Rozhodne to nebol typ, ktorý by sa človeku nezmazateľne vryl do pamäte. Taký tichý húževnatý študent. A rozhodne nie jednotkár (aspoň u mňa).
Napriek tomu sa mu viditeľne darí. A ponúka mi prácu. Musela som sa v duchu pousmiať. Lebo takto by to malo byť. Vracia sa mi to, do čoho som kedysi investovala svoju energiu a "knowhow".
Vymeníme si teda kontakty a srdečne sa rozlúčime. No kto by to bol povedal??
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára