Chcem ešte jeden príspevok venovať deťom, s ktorými sme sa minulý týždeň stretávali. Musím. Inak mi vyvalí bok.
Maťo, Mišo, Nikolas, Frederika, Bryan
Deti jednej matky. Kým otec sedel v base, matka sa vybrala za zárobkom do Anglicka. Koľko zarobila, nevedno, ale vrátila sa s bruchom. Z toho sa narodil Bryan. Otec je toho času už prepustený a živí sa v krajskom meste bezdomovectvom. Matka sa opäť vydala.
Lukáš a Marek
Keď som ich videla naposledy (pred tromi rokmi), Lukáš sa chystal do školy a Marek mal štyri roky. Veľmi slabo rozprávali. Marek vlastne ani nerozprával a niekedy nebolo jasné, či chápe, čo sa ho človek pýta. Boli ako malé zvieratká: špinavé a skoro nemé, ale dokonale šťastné, keď si s nimi človek napríklad kopal loptu. Teraz to bolo iné. Komunikovali, Marek viac. Rodičia sú nonstop naložení v liehu a o deti sa nestarajú. Podľa domácich sa z ich domu často ozýva krik a plač a nadávky typu: "Bodaj by sa ťa rakovina chytila!" (To rodičia revú na vlastné deti.)
Miško (moja srdcovka)
Má deväť rokov (hádali by ste mu aj o dva - tri menej) , dospelých bratov a pätnásťročnú sestru, ktorá sa ako desaťročná neúspešne pokúsila o samovraždu. Príčinou bola zlá situácia v rodine: rodičia alkoholici a doma bieda. To isté dievča pred časom otehotnelo s miestnym výrastkom a nedávno predčasne porodilo dieťa s vážnym hendikepom, ktoré okamžite išlo do ústavu. Otec sa od rodiny odsťahoval, dcéra býva s ním. Matka pije ako dúha a býva raz tam, raz inde. Miško žije so svojou osemdesiatročnou babkou v núdznych pomeroch.
Chlapček si koncom týždňa pri hre pred chatou vyvrtol členok. Usedavo plakal a nemohol na boľavú nohu stúpiť. Ako na potvoru boli všetci silní chlapi aj s autami na výlete, "doma" sme boli len štyri ženy. Natreli sme malú nohu octanom, obviazali a vrazili malému do rúk tubu s tým, aby mu boľavé miesto starká doma ešte natrela. Slečna sa zriekla na chvíľu buginy. Chlapča sme do nej posadili a odviezli domov. Žalostne pritom bedákal do dlaní. Pochopili sme, že ani nie tak od bolesti, ako od strachu, že kvôli boľavej nohe nestihne odmeňovanie na druhý deň... Utešili sme ho, že o odmenu nepríde.
Keď sme to rozoberali večer s domácimi, len na nás smutne pozreli: "Ako ste mu nohu zaviazali, tak aj ostane. Tam mu to nikto natierať nebude, keby aj hneď plakal celú noc..." Mne už viac nebolo treba. Pri prvej príležitosti som sa zašila tak, aby ma nikto neobjavil a prestala som sa ovládať. Revala som a revala a bolo mi nanič z tohto sveta. S Drahým sme sa dohodli, že ak sa Miško na druhý deň neukáže, osobne ho pôjdeme skontrolovať...
Na druhý deň ráno som išla s deťmi na prechádzku k potoku. A ktože to ešte trocha našišato cupká do obchodu? Maród Mišo. "Ahoj," usmejem sa na neho, "bolí ťa ešte noha?" Je v rozpakoch a len nemo zavrtí hlavou. "Natrela ti starká nohu?" pýta sa ho kamarátka A. Chlapček mykne plecami: "Sám som si..."
A už bulím zas. Predstavujem si, ako sme sa my toho týždňa trepali 20 km do okresného mesta a hľadali poslednú otvorenú lekáreň, aby sme mohli kúpiť deťom kvapky do nosa.
Život je zlý. Začala som si opäť viac vážiť to, čo máme, hoci na všeobecné pomery sme obyčajný priemer. Popri týchto deťoch si však žijeme ako králi. Až sa za to hanbím...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára