Dnes budem na seba žalovať. Zachovala som sa ako správna hysterka. Na svoju obhajobu musím povedať, že som k tomuto hanebnému správaniu bola vyprovokovaná.
Plán na dnešné dopoludnie bol nasledovný: ráno v čo najkratšom čase opustiť byt v snahe minimalizovať škody na duševnom zdraví i na majetku a odísť vyvenčiť potomstvo na ihrisko. Odtiaľ sa plynulo presunúť do obchodu a kúpiť veci potrebné na dnešný obed. Po príchode domov mali deti naplánované kúpanie v bazéniku a ja som sa mala venovať obednému menu a pritom ich cez okno jedným okom monitorovať.
Spočiatku sa zdalo, že všetko vychádza. Akurát sme domov dorazili s miernym časovým sklzom, avšak na programe bola kelová polievka, čo dávalo šancu sklz dohnať. Napustila som bazénik, vyzliekla deti a dala sa krájať kel. A vtedy to začalo.
Písala som o dva príspevky nižšie čo-to o Slečninej šerblovej fóbii. Skrátka sa jej od "nehody" pri kúpaní práve v inkriminovanom bazéne v malej hlave zle vyhodnotili informácie a ona začala mať panický strach z toho, že sa jej opäť podarí voľačo vyklopiť na dlažbu alebo nebodaj do vody. A tak stála v kúte, rukou si pridŕžala nahé pozadie a fňukala. Prestala som krájať a išla som situáciu riešiť. Najprv som sa falošne domnievala, že jej naozaj treba. Lenže keď sa situácia nemenila ani po desiatich nervy drásajúcich minútach, pochopila som, že ide o fóbiu. Slečna nechcela vkročiť do vody, revala a driapala sa mi na ruky. Akékoľvek snahy odviesť jej pozornosť boli márne. V kuchyni čakal nedokrájaný kel a Malý začal fňukať, že je hladný.
Snažila som sa byť trpezlivá a chápavá. Zároveň som však cítila, ako vo mne začína všetko vrieť. A potom to prišlo. Zajačala som na Slečnu ako zmyslov zbavená, schmatla som ju a práskla na nočník. Hučala som jej do tváre, že neodíde, kým do neho niečo neurobí. Slečna vyplašene sedela a mne pred očami tancovali červené kruhy. Jedna časť mojej bytosti si uvedomovala, že robím veľkú chybu a že ak Slečna bude kakať do plienok do maturity, bude to zrejme moja vina. Lenže tlak nahromadeného stresu a frustrácie bol príliš veľký a ja som nemala veci pod kontrolou.
Samozrejme, šerbel ostal prázdny. Slečnu bolo treba obliecť a vytrepať do bytu. Až potom som sa mohla vrátiť ku kelu. Dokelu! Malý mal znova snahu pripomenúť mi, že je hladný, ale stačil jeden pohľad, aby umne využil svoju schopnosť zdekovať sa v konfliktných situáciách.
No, polievku sme nakoniec úspešne dovarili aj zjedli, Slečna i jej matka sa upokojili. Akurát ma to dodatočne mrzí. Ventil mi odišiel v tej najmenej vhodnej chvíli. Vyzerá to tak, že dieťa s kúpaním na terase už nadobro skoncovalo a nočník obchádza oblúkom. Mea culpa...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára