Včera sme sa vrátili z inej planéty. Som zahltená dojmami, ktoré potrebujú vhupnúť do tej správnej škatuľky v hlave. Prekvapujem samú seba: netušila som, že som takých silných emócií ešte vôbec schopná.
Na týždeň sme sa presunuli cca 200 km severovýchodne od nášho bydliska a ocitli sme sa v inom svete. Vo svete, ktorý počíta 265 obyvateľov, z toho tretina je počerná. Vo svete, kde je deväťdesiatpercentná nezamestnanosť, kde internet má iba starostka na obecnom úrade a kde má slušný signál iba jeden operátor (inak vám neostáva iné, len s mobilom otrčeným k oblohe pobehovať po obci ako E.T. a dychtivo sledovať paličky na displeji). Je to svet, kde sa na uliciach voľne pohybuje hydina a z polovytlčených okienok prastarých dedinských domov na vás zvedavo pokukujú tmavé tváričky. Svet černíc, byliniek a húb.
Všetko, čo bolo predtým, prestalo existovať. Ako keby nikdy nejestvovali električky, hypermarkety a tlačenica. Pila som kávu u našich milých domácich v predzáhradke, predo mnou sa na múriku lenivo slnilo šesť mačiek. Jedna sa mi vyšplhala na kolená, skrútila sa tam a priadla. Pohupovala som sa na záhradnej hojdačke, mňa ohrievala káva a ja zas čiernobiele mača. Ako z novely Boženy Slančíkovej (až na tú nesku s mliekom)...
Na chvíľu to bolo strašne oslobodzujúce. Akoby sitom duše zrazu prepadlo všetko nepodstatné. Žiadne zahlcujúce informácie, žiadne zbytočné zmyslové podnety, žiadne rýchle tempo. Avšak ani to nevyvolalo vo mne túžbu ostať takto navždy. Žiadne romantické predstavy o sťahovaní sa na vidiek. Som asi beznádejný prípad. Napriek tomu mal minulý týždeň pre mňa mimoriadnu hodnotu. Bola to kúra pokory.
(Tento citovo zafarbený výron duše bude mať pokračovanie v budúcich príspevkoch).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára