Máme za sebou dni drobných úrazov.
Včera sme extrémne horúci deň trávili aj pri bazéniku na terase. Deti sa čvachtali a vymýšľali blbosti. Zvlášť Malý. Ten keď chytí slinu, tak ide ako odtrhnutý vagón a nevenuje pozornosť nijakým varovným signálom. Po x-tom upozornení mi pretiekol pohár trpezlivosti a vrhla som sa mu v ústrety. Z výrazu tváre odčítal, koľká bije a snažil sa zdekovať. Lenže nezvládol únikový manéver a nádherne si na kamennej dlažbe nakopol palec. Dokrvava. Jačal ako tur.
Slečna ten istý deň poobede nezvládla chôdzu po rovnej dlážke v predsieni. Či sa potkla alebo šmykla, nevedno (naučila sa chodiť po špičkách a teraz machruje). Isté je, že padla ako podťatá a s hlasným klopnutím pristála na ústach. Zubami si zvnútra nádherne rozťala spodnú peru. Dokrvava. Jačala ako tur. Dnes chodila s opuchnutou gambou ako príslušník stredoafrického kmeňa a nechala sa ľutovať.
"Drevení sú ako plot!" zlostil sa Drahý a neodpustil si rypnutie: "Po kom to asi tak majú..? " Mne sa totiž tiež pomerne často podarí nechtiac zmrzačiť svoju telesnú schránku. Lenže predvčerom som zašla ešte ďalej: privrela som svokre prsty do auta...
Lúčili sme sa a Babka ešte nakúkala na vnúčatá do vozidla. Ruku mala opretú o stĺpik, no kto mohol tušiť, že končeky prstov má vnútri? Zapleskla som dvere. Krv síce netiekla, ani nikto nejačal ako tur, ale ja som nemala ďaleko do hystérie. Veď ublížiť sama sebe je jedna vec, ale zmrzačiť svokru, tak tomu sa povie odvaha!
P.S. Babkine prsty to prežili. Dobré vzťahy tiež.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára