Každý deň nie je ružový. Alebo slovami Káji Maříka: "Není každý den posvícení."
Sú dni, keď sa tisíc drobností naakumuluje a v konečnom dôsledku má človek pocit, že makal v bani. Keď sa však k tomu aj nechá zdeptať predstavou, že takto to ide a pôjde deň čo deň bez vyhliadky na čo i len minimálnu zmenu, zarobí si na kvalitnú depku. Nech sa páči, to je obraz dnešného môjho dňa...
Som rada matkou i ženou v domácnosti. Naozaj. Milujem svoje deti i svojho muža. To, čo ma občas premáha, je ubíjajúci stereotyp. Deň ako deň. To isté a dokola. Vstať, nachystať potomkom pokrm, navariť, ísť s nimi von, nakŕmiť, upratať, poobede znova niekam ísť, večer nejako prežiť, kým nejdú spať. A ráno zas. A na druhý deň zas. Dvadsaťštyri hodín denne mi za chrbtom stojí minimálne jedno dieťa. Niekedy - ako dnes - mi to pokračovatelia nášho rodu vôbec neuľahčujú. Sú mrzutí, revú, vymýšľajú blbosti, nepočúvajú, bijú sa, behajú ako zjašení, padajú a jačia, zúria a sú otravní. Vysajú zo svojej matky celú životnú šťavu a tá sa postupne mení na uzlík nervov. Mám pocit, že nič iné nerobím, len vysvetľujem, napomínam, upozorňujem, odpovedám na tisíc otázok a milión požiadaviek, som v strehu, aby sa nikomu a ničomu nič nestalo...
Milujem, keď mi niekto na toto povie: "A to máš iba dve deti a zdravé..." Výborne. Vlastne, o čo mi ide, nie? Podľa tejto filozofie by sa vlastne nikto z nás nikdy nemal právo cítiť smutný, vyčerpaný alebo ukrivdený, pretože sa určite vždy nájde niekto, kto je na tom ešte horšie. Toto nie je útecha. To je alibizmus.
Skrátka, občas mám pocit, akoby som denne dostávala jesť iba šošovicovú polievku. Tá je chutná a výživná, akurát si ju po čase prestanete vážiť. Aj keď je niekedy nasladko a inokedy nakyslo. Ach, dostať tak aspoň len na jeden deň hovädzí vývar!
Končím tento svoj mrzutý výlev, som unavená. Zajtra bude možno lepšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára