Som ujo farmár

Som manželka, matka, kuchárka, upratovačka, prekladateľka a učiteľka v jednom. K mojim akumulovaným funkciám z času načas pribudne ešte jedna. Som ujo farmár.

Nech to láskavého čitateľa nepomýli - nejde o žiadne pestovanie domácich produktov, ani o živočíšnu výrobu. Ide o rozmar môjho šesťročného syna.

Jedným z jeho obľúbených animovaných seriálov je Ovečka Shaun. Priznám sa, je to aj môj obľúbený animovaný seriál. Niekedy sa doma na tom bavíme všetci, až nám tečú slzy. Hlavnými hrdinami sú ujo farmár, ktorý žije sám na malej farme spolu s verným psom, stádom oviec, tromi bravmi a iným domácim zvieractvom. Netuší, že za jeho chrbtom si zvery žijú vlastným aktívnym životom. Pes zachováva lojalitu voči svojmu pánovi, no zároveň je to zvierací kamoš, zvlášť ovečky Shaun, s ktorou v každej epizóde spolu riešia nejaký problém. Postavy nehovoria žiadnou rečou (asi ako Krteček), akurát vydávajú veľavravné zvuky a farmár nezrozumiteľne, ale napriek tomu aj tak výrečne mrmle.

No a Malý sa rád na tieto postavy hrá. Mne to zas hrá do karát, ak mu treba zadať nejakú úlohu, ktorú by inak ofrflal (napr. niečo priniesť, upratať, alebo postrážiť sestru). A tak sa zmení na Psa a zo mňa sa stane Ujo Farmár. Malý vyžaduje, aby sme sa patrične k našim rolám aj vyjadrovali, čiže ja výrečne mrmlem a divo gestikulujem, aby som mu vysvetlila, čo chcem a on salutuje, dychčí a robí "Arrrrrr!" No, ak by nás voľakto nezainteresovaný pozoroval, pomyslí si, že sme nepríčetní.

Mne sa to však vypláca. Malý vtedy ochotne spolupracuje a bez slova plní všetky úlohy. Takže nakoniec hrať rolu priblblého farmára nie je až také trápne.

Ak máte sedem minút k dobru, vychutnajte si jednu epizódu:

 

O šošovicovej polievke pre dušu

Každý deň nie je ružový. Alebo slovami Káji Maříka: "Není každý den posvícení."

Sú dni, keď sa tisíc drobností naakumuluje a v konečnom dôsledku má človek pocit, že makal v bani. Keď sa však k tomu aj nechá zdeptať predstavou, že takto to ide a pôjde deň čo deň bez vyhliadky na čo i len minimálnu zmenu, zarobí si na kvalitnú depku. Nech sa páči, to je obraz dnešného môjho dňa... 

Som rada matkou i ženou v domácnosti. Naozaj. Milujem svoje deti i svojho muža. To, čo ma občas premáha, je ubíjajúci stereotyp. Deň ako deň. To isté a dokola. Vstať, nachystať potomkom pokrm, navariť, ísť s nimi von, nakŕmiť, upratať, poobede znova niekam ísť, večer nejako prežiť, kým nejdú spať. A ráno zas. A na druhý deň zas. Dvadsaťštyri hodín denne mi za chrbtom stojí minimálne jedno dieťa. Niekedy - ako dnes - mi to pokračovatelia nášho rodu vôbec neuľahčujú. Sú mrzutí, revú, vymýšľajú blbosti, nepočúvajú, bijú sa, behajú ako zjašení, padajú a jačia, zúria a sú otravní. Vysajú zo svojej matky celú životnú šťavu a tá sa postupne mení na uzlík nervov. Mám pocit, že nič iné nerobím, len vysvetľujem, napomínam, upozorňujem, odpovedám na tisíc otázok a milión požiadaviek, som v strehu, aby sa nikomu a ničomu nič nestalo...

Milujem, keď mi niekto na toto povie: "A to máš iba dve deti a zdravé..." Výborne. Vlastne, o čo mi ide, nie? Podľa tejto filozofie by sa vlastne nikto z nás nikdy nemal právo cítiť smutný, vyčerpaný alebo ukrivdený, pretože sa určite vždy nájde niekto, kto je na tom ešte horšie. Toto nie je útecha. To je alibizmus.

Skrátka, občas mám pocit, akoby som denne dostávala jesť iba šošovicovú polievku. Tá je chutná a výživná, akurát si ju po čase prestanete vážiť. Aj keď je niekedy nasladko a inokedy nakyslo. Ach, dostať tak aspoň len na jeden deň hovädzí vývar!

Končím tento svoj mrzutý výlev, som unavená. Zajtra bude možno lepšie.

"Okýe!"

Dnes popoludní sme zamierili do ZOO. Tento rok po prvý (a asi aj posledný) raz.

Keďže konečne nebolo neznesiteľne teplo, ale iba teplo, rozhodla som sa stráviť poobedie v spoločnosti exotických zverov. 

Pre všetky prípady som si vzala do peňaženky väčší obnos ako zvyčajne a dobre som urobila. Už vstupné nie je sranda a takmer všetko vnútri areálu je spoplatnené. Našťastie som tento rok nemala dojem, že by deti viac zaujímali atrakcie ako fauna. Dokonca aj Slečna s nepredstieraným záujmom očumovala zvieratká a svoje postrehy dávala verbálne najavo. 

Pri medveďovi fascinovane vystierala ruky, že vraj "Okýe!" (veľký je) a opice hladkala cez sklo "Mooojaaa!" Malý sa zas bavil tým, že si dokázal sám prečítať tabuľky s názvami zvierat. 

Dali sme si zmrzku, deti si zahopsali na trampolíne, ja som si tradične dala vyrobiť kľúčenku s fotkami potomstva a na cestu sme si dopriali pukance. 

No, ešteže ma nikto a nič nenúti absolvovať túto destináciu častejšie. Takéto mrhanie financiami na blbosti sa len tak nevidí!

Dobrý deň, pani profesorka!

"Dobrý deň, pani profesorka, pamätáte si na mňa?" osloví ma pred pár dňami na ulici mladý muž.

Čučím mu do tváre a snažím sa nevyzerať ako Profesor Indigo. Jeho črty sú mi známe, ale meno nie a nie naskočiť.

"Som taký rád, že som vás stretol," oduševnene pokračuje mladík a zdá sa, že to nehrá. "Vy to neviete, ale boli ste moja najmilšia profesorka. Nikto ma nikdy tak nenaučil jazyk ako vy. Ani predtým, ani potom."

Fúha, to sa dobre počúva! Ale to najlepšie malo ešte len prísť.

"Aj som sa snažil nájsť na vás nejaký kontakt, ale neúspešne. Mám totiž malú jazykovú školu, nechceli by ste u mňa učiť?"

Tak to je pecka! Rozvinie sa medzi nami celkom pekný rozhovor. Hučíme pritom na seba, čo nám hlasivky dajú, aby sme prerevali autá, frčiace pár metrov od nás. Tmavovlasá sympatická slečna, ktorá tu s mojím exštudentom stojí ruka v ruke, sa trpezlivo usmieva. Moje deti sledujú premávku a kupodivu sa nesprávajú hanebne.

A mne postupne svitá. Už aj krstné meno mi nabehlo, sláva! Desať rokov urobí svoje. Už to nie je pubertiak v zelenej mikine. Ani okuliare už nemá. Nejako zmužnel. Rozhodne to nebol typ, ktorý by sa človeku nezmazateľne vryl do pamäte. Taký tichý húževnatý študent. A rozhodne nie jednotkár (aspoň u mňa).

Napriek tomu sa mu viditeľne darí. A ponúka mi prácu. Musela som sa v duchu pousmiať. Lebo takto by to malo byť. Vracia sa mi to, do čoho som kedysi investovala svoju energiu a "knowhow".

Vymeníme si teda kontakty a srdečne sa rozlúčime. No kto by to bol povedal??

Deti perlia

Malý: "Maminka, čo je to RUMA?"

Ja: "Prosím??"

Malý: "Že čo je to tá ruma?"

Ja: "Kde si to počul?"

Malý: "Ocko hovoril, keď som sa popŕhlil, že aspoň nedostanem RUMU..." (reumu)

Ja: "Nečvachcite sa už v tej vode, lebo je ľadová."

Malý: "Ako medveď."

Trvalo mi dlhšie, než som pochopila, že naráža na ľadového medveďa. Hmm, ten je veru studenýýý!

Ideme so Slečnou vonku popri stoke. Je to taký jarok popri ceste a na jednom konci je betónová rúra ako výpusť.

Slečna: "Eeeee?" (Prstom ukazuje na rúru.)

Ja: "To je rúra."

Slečna tragickým hlasom, s dlaňou otrčenou pred seba: "Paji!" (páli)

Nuž, rúru pozná len jednu. Kuchynskú.

Drevení sme ako plot

Máme za sebou dni drobných úrazov.

Včera sme extrémne horúci deň trávili aj pri bazéniku na terase. Deti sa čvachtali a vymýšľali blbosti. Zvlášť Malý. Ten keď chytí slinu, tak ide ako odtrhnutý vagón a nevenuje pozornosť nijakým varovným signálom. Po x-tom upozornení mi pretiekol pohár trpezlivosti a vrhla som sa mu v ústrety. Z výrazu tváre odčítal, koľká bije a snažil sa zdekovať. Lenže nezvládol únikový manéver a nádherne si na kamennej dlažbe nakopol palec. Dokrvava. Jačal ako tur.

Slečna ten istý deň poobede nezvládla chôdzu po rovnej dlážke v predsieni. Či sa potkla alebo šmykla, nevedno (naučila sa chodiť po špičkách a teraz machruje). Isté je, že padla ako podťatá a s hlasným klopnutím pristála na ústach. Zubami si zvnútra nádherne rozťala spodnú peru. Dokrvava. Jačala ako tur. Dnes chodila s opuchnutou gambou ako príslušník stredoafrického kmeňa a nechala sa ľutovať.

"Drevení sú ako plot!" zlostil sa Drahý a neodpustil si rypnutie: "Po kom to asi tak majú..? " Mne sa totiž tiež pomerne často podarí nechtiac zmrzačiť svoju telesnú schránku. Lenže predvčerom som zašla ešte ďalej: privrela som svokre prsty do auta...

Lúčili sme sa a Babka ešte nakúkala na vnúčatá do vozidla. Ruku mala opretú o stĺpik, no kto mohol tušiť, že končeky prstov má vnútri? Zapleskla som dvere. Krv síce netiekla, ani nikto nejačal ako tur, ale ja som nemala ďaleko do hystérie. Veď ublížiť sama sebe je jedna vec, ale zmrzačiť svokru, tak tomu sa povie odvaha!

P.S. Babkine prsty to prežili. Dobré vzťahy tiež. 

Najsilnejší dovolenkový zážitok

Chcem ešte jeden príspevok venovať deťom, s ktorými sme sa minulý týždeň stretávali. Musím. Inak mi vyvalí bok.

Maťo, Mišo, Nikolas, Frederika, Bryan

Deti jednej matky. Kým otec sedel v base, matka sa vybrala za zárobkom do Anglicka. Koľko zarobila, nevedno, ale vrátila sa s bruchom. Z toho sa narodil Bryan. Otec je toho času už prepustený a živí sa v krajskom meste bezdomovectvom. Matka sa opäť vydala.

Lukáš a Marek

Keď som ich videla naposledy (pred tromi rokmi), Lukáš sa chystal do školy a Marek mal štyri roky. Veľmi slabo rozprávali. Marek vlastne ani nerozprával a niekedy nebolo jasné, či chápe, čo sa ho človek pýta. Boli ako malé zvieratká: špinavé a skoro nemé, ale dokonale šťastné, keď si s nimi človek napríklad kopal loptu. Teraz to bolo iné. Komunikovali, Marek viac. Rodičia sú nonstop naložení v liehu a o deti sa nestarajú. Podľa domácich sa z ich domu často ozýva krik a plač a nadávky typu: "Bodaj by sa ťa rakovina chytila!" (To rodičia revú na vlastné deti.)

Miško (moja srdcovka)

Má deväť rokov (hádali by ste mu aj o dva - tri menej) , dospelých bratov a pätnásťročnú sestru, ktorá sa ako desaťročná neúspešne pokúsila o samovraždu. Príčinou bola zlá situácia v rodine: rodičia alkoholici a doma bieda. To isté dievča pred časom otehotnelo s miestnym výrastkom a nedávno predčasne porodilo dieťa s vážnym hendikepom, ktoré okamžite išlo do ústavu. Otec sa od rodiny odsťahoval, dcéra býva s ním. Matka pije ako dúha a býva raz tam, raz inde. Miško žije so svojou osemdesiatročnou babkou v núdznych pomeroch.

Chlapček si koncom týždňa pri hre pred chatou vyvrtol členok. Usedavo plakal a nemohol na boľavú nohu stúpiť. Ako na potvoru boli všetci silní chlapi aj s autami na výlete, "doma" sme boli len štyri ženy. Natreli sme malú nohu octanom, obviazali a vrazili malému do rúk tubu s tým, aby mu boľavé miesto starká doma ešte natrela. Slečna sa zriekla na chvíľu buginy. Chlapča sme do nej posadili a odviezli domov. Žalostne pritom bedákal do dlaní. Pochopili sme, že ani nie tak od bolesti, ako od strachu, že kvôli boľavej nohe nestihne odmeňovanie na druhý deň... Utešili sme ho, že o odmenu nepríde.

Keď sme to rozoberali večer s domácimi, len na nás smutne pozreli: "Ako ste mu nohu zaviazali, tak aj ostane. Tam mu to nikto natierať nebude, keby aj hneď plakal celú noc..." Mne už viac nebolo treba. Pri prvej príležitosti som sa zašila tak, aby ma nikto neobjavil a prestala som sa ovládať. Revala som a revala a bolo mi nanič z tohto sveta. S Drahým sme sa dohodli, že ak sa Miško na druhý deň neukáže, osobne ho pôjdeme skontrolovať...

Na druhý deň ráno som išla s deťmi na prechádzku k potoku. A ktože to ešte trocha našišato cupká do obchodu? Maród Mišo. "Ahoj," usmejem sa na neho, "bolí ťa ešte noha?" Je v rozpakoch a len nemo zavrtí hlavou. "Natrela ti starká nohu?" pýta sa ho kamarátka A. Chlapček mykne plecami: "Sám som si..."

A už bulím zas. Predstavujem si, ako sme sa my toho týždňa trepali 20 km do okresného mesta a hľadali poslednú otvorenú lekáreň, aby sme mohli kúpiť deťom kvapky do nosa. 

Život je zlý. Začala som si opäť viac vážiť to, čo máme, hoci na všeobecné pomery sme obyčajný priemer. Popri týchto deťoch si však žijeme ako králi. Až sa za to hanbím...

 Bryan.

 Danielka, Lukáš, Števko.

 Marek.

Spomínaný Miško a Danko.

Tŕň v duši

Náplňou našej "dovolenky" však ani zďaleka nebola iba relaxácia na čerstvom vidieckom vzduchu. 

Ako spoluzodpovední "vedúci" sme mali na starosti tridsať mladých ľudí, ubytovaných v miestnej ubytovni (bývalá škola). Dopoludnia sa mládež duchovne vzdelávala, čo bola zodpovednosť mužskej časti vedúcich predstaviteľov. Po obede - ktorý bol v kompetencii ženskej časti - sa organizovane i menej organizovane chodilo na výlety, hrali sa hry, opekalo sa a športovalo.

Špeciálnou úlohou týždňa bolo venovanie sa miestnym deťom, ktoré sú na túto iniciatívu už za tie roky zvyknuté a nesmierne sa na to tešia. V nejednom prípade je to ich jediné prázdninové povyrazenie, inak sa znudene túlajú po dedine a robia somariny. A tak im každý deň rozprávame biblické príbehy, spievame si, športujeme, súťažíme a chodíme na výlet. Deti za aktívny prístup zbierajú body, ktoré sa im na konci týždňa zúročia v podobe vecných darov. Aj na to sa tešia.

No a práve s touto časťou pobytu sa spájajú moje najsilnejšie emócie. Vo všeobecnosti sa vyhýbam správam o utrpení detí. Nečítam a nepozerám nijaké spracovanie tejto tematiky. Deti sú bezbranné a krehké bytosti. Ak niekto spôsobí alebo dopustí, aby nejaké dieťa trpelo, je to podľa mňa to najtrestuhodnejšie zlo pod slnkom. Vždy som to tak vnímala, no odkedy mám vlastné deti, je tento pocit umocnený na druhú.

Minulý týždeň som však nemala úniku. Deti, s ktorými sme sa denne stretávali, majú ťažký život. A je jedno, či sú biele alebo čierne. Väčšina z nich má rodičov nezamestnaných alkoholikov. Sú zanedbávané po každej stránke: nikto sa im nevenuje, častokrát nie sú ani adekvátne oblečené a nasýtené. Sú vďačné za akýkoľvek prejav náklonnosti. Atrakciou rovnajúcou sa návšteve lunaparku je napríklad obyčajné zvezenie autom. Tešia sa z obyčajného tvrdého cukríku. A to nedramatizujem.

Sú medzi nimi skutočne bystré a šikovné deti. Lenže čo z toho, keď prostredie, v ktorom sú nútené denne sa pohybovať, tomu nevenuje pozornosť? Sú odsúdené nikdy neprekročiť tieň svojich predkov. 

Zasahovať aktívnejšie v tejto veci je veľmi ošemetné. Rodičia spravidla vycítia svoju šancu a akúkoľvek pomoc nehanebne zneužívajú vo svoj prospech. Peniaze prepijú. Podarované veci predajú a prepijú. A ešte si prídu pýtať. A ich deti sa potulujú po vonku, kradnú, ničia cudzí majetok a ubližujú zvieratám i sebe navzájom. Nič lepšie doma nevidia. Častokrát sú zlomyseľné a zlé, ale kto za to vlastne môže???

Musím si dať pauzu a pokračovať zajtra. V mysli mi naskakujú tváričky jednotlivých detí a je mi smutno.

Mačky, mačky, mačky!

Aj naše deti si pobyt na dedine patrične užili. 

I keď vďaka zaliezavému chladu zo začiatku týždňa zareagovali podľa očakávania - nádchou. Po dvoch prebdených nociach nad funiacim a fňukajúcim potomstvom sme celkom vážne zvažovali predčasný návrat domov. No potom sme sa rozhodli dať tomu ešte šancu a dobre sme urobili. Deťom síce prameň sopľa v malých nosoch nevyschol, ale zmierili sa so situáciou. Od svitu do mrku boli vonku za každého počasia.

Prechádzali sme sa po dedine a obdivovali sme domácu zver. Slečna sa blamovala, keď na slepice nadšene vykrikovala: "Tacky! Tacky!" (rozumej "kačky"), ale aj inak sme museli pútať pozornosť: deti obdivne stáli pri plote a čumeli na ovce, sviňu, kone i kikiríkajúce kohúty. Pre domácich samozrejmosť, pre nás ťažká exotika. Najviac ale bodovali mačky.

Bývali sme u našich drahých priateľov, ktorí na posmech celej obce chovajú na dvore šesť mačiek. Deti boli v extáze. Malý trávil s novými mačacími kamarátmi množstvo času; nežne sa im prihováral, hladkal ich, nosil ich na rukách, kŕmil ich, napúšťal im vodu, túlil sa k nim a bol by ich aj bozkával, keby sme mu to neboli zakázali. Slečna ich chodila hladkať a nežne im hučala sýtym kontraaltom: "Mooojaaaa!" Po čase začala experimentovať a úbohé stvorenia sa pokúšala ťahať za chvost a za uši, ťapkala ich silnejšie ako je zdravé, dokonca sa im dala stúpať po chvostoch a raz som mačku zachránila aj pred kopancom... Nechápem, čo za sadistické chúťky sa to v nej ozvali, ale bola za ne potrestaná.

Po každom kontakte so zvieratami si deti vnútri umyli ruky. Postupom času však bolo čoraz obtiažnejšie zachovávať v tomto smere prísnu hygienu. Vyvrcholilo to koncom týždňa, keď sa mačky pod pozorným dohľadom našich detí naraňajkovali a Slečna v nestráženom okamihu dojedla obsah misky... Šmakovala si, že vraj "mam-mam!" ("mňam-mňam") Nič jej nebolo a mne sa časom pri spomienke na tento incident prestal obracať žalúdok.
Skrátka, mačky boli v kurze a mačky mali manévre. Po našom odchode si iste vydýchli. Malý za nimi pri príchode domov plakal. Čakám, kedy začne naliehať, aby sme si aj my nejakú tú blchaňu zaopatrili...

 

Explózia dojmov

Včera sme sa vrátili z inej planéty. Som zahltená dojmami, ktoré potrebujú vhupnúť do tej správnej škatuľky v hlave. Prekvapujem samú seba: netušila som, že som takých silných emócií ešte vôbec schopná.

Na týždeň sme sa presunuli cca 200 km severovýchodne od nášho bydliska a ocitli sme sa v inom svete. Vo svete, ktorý počíta 265 obyvateľov, z toho tretina je počerná. Vo svete, kde je deväťdesiatpercentná nezamestnanosť, kde internet má iba starostka na obecnom úrade a kde má slušný signál iba jeden operátor (inak vám neostáva iné, len s mobilom otrčeným k oblohe pobehovať po obci ako E.T. a dychtivo sledovať paličky na displeji). Je to svet, kde sa na uliciach voľne pohybuje hydina a z polovytlčených okienok prastarých dedinských domov na vás zvedavo pokukujú tmavé tváričky. Svet černíc, byliniek a húb.

Všetko, čo bolo predtým, prestalo existovať. Ako keby nikdy nejestvovali električky, hypermarkety a tlačenica. Pila som kávu u našich milých domácich v predzáhradke, predo mnou sa na múriku lenivo slnilo šesť mačiek. Jedna sa mi vyšplhala na kolená, skrútila sa tam a priadla. Pohupovala som sa na záhradnej hojdačke, mňa ohrievala káva a ja zas čiernobiele mača. Ako z novely Boženy Slančíkovej (až na tú nesku s mliekom)... 

Na chvíľu to bolo strašne oslobodzujúce. Akoby sitom duše zrazu prepadlo všetko nepodstatné. Žiadne zahlcujúce informácie, žiadne zbytočné zmyslové podnety, žiadne rýchle tempo. Avšak ani to nevyvolalo vo mne túžbu ostať takto navždy. Žiadne romantické predstavy o sťahovaní sa na vidiek. Som asi beznádejný prípad. Napriek tomu mal minulý týždeň pre mňa mimoriadnu hodnotu. Bola to kúra pokory.

(Tento citovo zafarbený výron duše bude mať pokračovanie v budúcich príspevkoch).

Balím, balím

Zajtra opúšťame na týždeň svoj domov. Nie, nejde o ďalšie sťahovanie. Nuž, ale ani o dovolenku v tom pravom slova zmysle. Tú sme tohto roku z taktických dôvodov vynechali (mám novú kuchyňu, sedačku a Malý má nový nábytok v izbe. Na skromnejšiu dovolenku by sme síce ešte naškrabali, ale ak by nám vzápätí odišiel povedzme sporák, boli by sme nútení variť si na otvorenom ohni.)

Ideme robiť pomocných vedúcich na jeden mládežnícky tábor. Podmienky bojovejšieho rázu a k tomu balík zodpovednosti za ľudské bytosti nižšej vekovej kategórie. Plus dve maloleté deti v im neznámom prostredí. A k tomu nejednoznačná predpoveď počasia, sľubujúca kadečo.

A tak chystám, balím a odfajkávam si veci zo zoznamu. Očakávania nemám veľké. Skôr prevládajú myšlienky ľahko pesimistického rázu. Zvládneme to? Naposledy sme sa tejto akcie zúčastnili ešte pred druhým tehotenstvom. S Malým to bolo vždy napínavé. Slečnu si netrúfam odhadnúť, ale u nej skôr prevládajú obavy, aby sme ju nehľadali v chotári alebo v rómskej časti obce (farbou pokožky splynie s davom. Možno by si to miestni ani nevšimli.) 

Neviem, nakoľko sa mi podarí podať o našom bytí správu v priebehu týždňa, takže sa možno na niekoľko dní odmlčím. Nebude to znova na tri mesiace. Dúfam.

Venované vlasom

Bola som dnes u kaderníčky. Ak si pod tým niekto predstaví hodinové posedenie so strihom, farbením a stajlovaním, je na omyle. Za štvrťhodinu bol môj účes hotový.

Mám rovné jemné vlasy, ktoré výrazne stratili na objeme a kvalite po dvoch deťoch. Na každodennú tip-top úpravu jednoducho nemám čas. Vlastne už dlhší čas sú vrcholom úpravy môjho zovňajšku akurát umyté vlasy a ostrihané nechty. Ešteže sa nepohybujem v nóbl spoločnosti. Takto mi stačí penové tužidlo a kulmofén na polodlhé vlasy s ofinou. A ak trocha viac podrastú, alebo je vražedné teplo, istí to štipec a gumička. Zagumičkované som ich nosila takmer nonstop celé doterajšie leto. A vlasy toho mali dosť. Začali s rozhorčením húfne opúšťať moju nešťastnú hlavu. Preto som sa rozhodla na radikálny krok a dala som si ich znova zostrihať tak po plecia.

Nádejala som sa, že Slečna nebude mať vlasy po mne. Je to skrátka nespravodlivé - keby mi Drahý daroval polovicu zo svojho hlavového porastu, aj tak by mu ostala ešte pekná hriva. Načo sú mu také husté vlasy?! Lenže Slečna evidentne nezdedila po mne len pohlavie a výraznú podobu, ale aj tendenciu k rovným jemným vlasom. Už teraz sa jej na zátylku úboho krúti chumáčik plavých vláskov. Keď poskakuje, porast jej ľahučko vlaje okolo hlavy a dieťa pripomína príslušníka rodu vodníkov. 

Jej bratovi pomerne dlho zívala hlava prázdnotou, až na jemnulinké blonďavé páperie. Teraz má vlasy husté (znova sa pýtam, načo to chlapovi je?), ale vyzerá dosť srandovne: tmavá opálená kožka, čierne oči a ježaté blond háro...

No, teraz má láskavý čitateľ jasnú predstavu o našich vlasoch. Ak sa stretneme na ulici, určite už budeme identifikovateľní... 

"Znova sa ti pokazil fén?"

Dve ženy v stredu

Dnes je streda, čo znamená neskorý príchod Drahého domov. Malého si dnes zobrali Babinka a Dedko V. A tak sme ostali doma len my ženy. 

Trávili sme podstatnú časť dňa na čerstvom vzduchu (no, čerstvý ako čerstvý!) a učinila som poznanie, že strážiť vonku jedno dieťa je ďaleko jednoduchšie ako ich mať na starosti dve. Doobeda sme boli na ihrisku, kde Slečna sama zdolávala všetky dostupné prekážky (dokonca sa sama vyšplhá aj na veľkého hojdacieho koňa), sama vylezie na šmykľavku a s veľkou chuťou sa z nej aj sama spustí. Rada sa hojdá. Čím vyššie, tým lepšie. Toto všetko sú pre mňa úplne nové zážitky, pretože Malý v živote dobrovoľne do rizika nešiel. Napriek tomu ostáva pre svoju priebojnú sestru veľkým vzorom a statočne po ňom opakuje každú blbosť. Videli ste napríklad dvadsaťmesačné dieťa flusať z výšky? Ja áno - hreším už za to nielen jedno, ale hneď obe deti.

Poobede sme boli - ako inak - metať šutre do jazera. Neprezieravo sme vzali jeden starší rožok, aby sme ním nakŕmili vodné vtáctvo. Lenže za to, čo sa dialo, by sa nemusel hanbiť ani Hitchcock. Vtáky prilietali a prilietali a to nielen kačice, ale aj čajky v celkovom počte asi tridsať kusov. Vrhali sa hlasne po každom súste a krúžili nám nad hlavami. Slečna vydesene púlila oči, ja som bola za frajerku, ale v duchu som vydesene púlila oči aj ja.

V podstate to bol pohodový deň, ale predsa nám bolo za tými našimi chlapmi trochu smutno!

Tak to sú ony - žobravé vtáky.

Vrhací materiál.

 

O tom, ako ocko nespáva s maminkou

"Veď by bolo smiešne, keby s tebou ocko spával!" skonštatovalo dnes moje šesťročné dieťa a mňa na niekoľko sekúnd dostal do totálnych rozpakov: o čom to, prepánajána, ten náš maloletý potomok hovorí?! (Ešte mi urazene preblesklo mysľou, že síce nám ťahá na štyridsiatku, ale že by to v tomto veku už malo byť SMIEŠNE???)

Potom som sa spamätala, pretože som si tú vetu dosadila do celkového kontextu nášho predchádzajúceho rozhovoru. Išli sme dnes totiž z obchodu okolo nášho "starého" bytu a Malý nostalgicky vyhlásil, že by tam ešte chcel bývať. Na čo som ho informovala, že to nie je celkom vylúčené, pretože keď bude dospelý a my sa toho všetci v zdraví dožijeme, možno sa od nás odsťahuje práve do toho bytu.

Malý sa nahlas zamýšľal nad tým, že v dospelosti už ľudia nepotrebujú maminku a ocka a teda aj on môže bývať sám. A potom padla oná inkriminovaná veta. Logika mu diktovala, že ani my - dvaja dospelí - nie sme odkázaní na vzájomnú prítomnosť počas spánku.

Keď som sa trocha zorientovala, pobavilo ma toto konštatovanie aj z celkom iného dôvodu. Malý totiž nemá zážitok, žeby mali jeho rodičia vlastnú spálňu. Jeho spanie-nespanie za posledných šesť rokov jeho šesťročného života bolo top témou, ktorú som neraz rozvíjala aj tu na blogu. Chvíľu síce spával sám v izbičke, ale keďže sa budil v priemere tak 6-8x za noc, prišlo nám praktickejšie, aby s ním niekto zdieľal izbu, ako toľkokrát za noc pochodovať tam a späť (mimochodom, budil sa rovnako, či s ním niekto v izbe bol alebo nie). A tu začína naša história oddelených loží, ktorá prakticky trvá dodnes. Spálňa je síce už zariadená, ale keďže v podkroví sa v týchto horúcich dňoch nedá žiť, stále spávam ja so Slečnou, Malý už konečne sám a Drahý v obývačke.

Nuž som synovi vysvetlila, že bežne ocko s maminkou majú vlastnú izbu, deti tiež vlastnú a v obývačke sa nespáva. Takže nebude nič smiešne na tom, keď na jeseň bude konečne ocko spávať s maminkou...

So záujmom načúval...

Aj ma pobavilo...

Dnešný deň bol pomerne bohatý na zážitky. Doobeda sme opäť dali šancu kúpalisku a celkom sa nám podarilo vyhnúť nátresku. Poobede sa deti čvachtali v bazéniku (Slečna na vlastnú žiadosť v plienke) a k večeru sme prišli slávnostne privítať Babinku a Dedka V., navrátivších sa z dovolenky. Deti dostali vecné dary, z ktorých mali úprimnú radosť.

Za špeciálnu zmienku stoja dve veci.

Prvá: Malý na kúpalisku dlho odolával toboganu. Pri jednej inej príležitosti sa mu totiž podarilo hvizdnúť do vody tak, že sa ponoril pod hladinu (ach, ach, natieklo mu do uší!) Atrakcia teda upadla do nemilosti. No keď dnes videl, ako sa do vody veselo šmýka jeho kamarát B., nakoniec sa osmelil aj on. Lenže sme všetci podcenili situáciu. Malý sa síce spustil, ale nohami statočne brzdil, až zastal tesne pred výpusťou. To však nemohla tušiť cca päťdesiatkilová slečna, ktorá sa spustila s veľkou chuťou tesne za ním. Nádherne ho skopla a stiahla so sebou pod vodu. Malý bol vydesený rovnako ako nešťastná dievčina, ktorá sa nám veľmi ospravedlňovala. Nebola to celkom jej chyba. No, pán Murphy má v našej rodine skutočne čestné miesto: keď sa konečne naše bojazlivé dieťa odhodlá potlačiť strach, dostane k.o. Netreba zdôrazňovať, že tobogan môže byť odteraz aj vykladaný zlatom - pre Malého prestal existovať...

Druhá: Cestou domov nám naprostred ulice svietila táto značka:

Potlačila som nutkanie pozerať hore na stromy v predstave robotníkov visiacich na lianách. Celkom prozaicky iba orezávali konáre. Ale značka je ohromná. Každopádne dáva veľký priestor čitateľovej fantázii!

Vyhodiť, či nevyhodiť?

Pri našom sťahovacom dobrodružstve som sa tešila okrem iného aj na to, že náš byt odrárohujem. Bez milosrdenstva som vyhodila všetko, čo doma bez úžitku zaberalo miesto. Úplne som sa vykašľala na Murphyho zákon, ktorý u nás teda funguje na sto percent, totiž že ak po vyhodíte vec, ktorú ste desať rokov nepotrebovali, môžete si byť istí, že sa vám vzápätí zíde. 

Jediné, s čím som v tomto smere nevedela veľmi pohnúť, sú výtvarné a písomné diela nášho prvorodeného. Kedysi veľmi nerád kreslil. Škôlka ho aj v tomto smere nakopla správnym smerom. Každý výkres sa mi zdal niečím výnimočný, a tak som doma onedlho skladovala za škatuľu papiera. Zo škôlky nosil tematické kresby a pracovné listy, ale aj doma ho občas chytila slina. Špeciálnu kategóriu jeho umeleckého prejavu tvoria diela, ktoré uzreli svetlo sveta na zhromaždení (bohoslužbe). Malý je vo fáze, keď sa už aj začína zaujímať o to, čo sa tam hovorí, no hodina je na neho ešte dosť dlhá doba. A tak si kreslí alebo píše. Vždy je to niečo originálne.

A ja teda skladujem a skladujem a nemám to srdce niečo z toho vyhodiť. Ukážky nasledujú.

Škôlkárske výtvory:

Domáce výtvory aj s popisom: ("Milý ocko, smiešny pán.")

Výlevy a originálna tvorba:

"Prvý, koho som na svete uzrel, bola moja mama..." (Ani to nie je pravda. Bol to skvelý pán doktor H., ktorého ako prvého uzreli obe moje deti.)

"Ťažké príklady pre maminku." Skvost, ktorý vznikol na dnešnom zhromaždení.

Kto sa bojí, nech ... nejde v sobotu k vode!

Sľúbili sme Malému, že sa v sobotu pôjdeme niekde okúpať. 

Teplo je a sme všetci doma, čím sú splnené základné podmienky. Pôvodne sme chceli ísť na iné miesto, ale švagriná nás varovala, že cez víkend je to tam o život, a tak sme svoj zámer prehodnotili. Vlastne sme nakoniec usúdili, že nepotrebujeme bazén s toboganom. Odkedy ho Malý raz vyskúšal a vhupol z neho do vody takou rýchlosťou, že sa CELÝ ponoril, prestal javiť o túto atrakciu záujem (koho to prekvapuje, že?)

A tak sme sa napokon vybrali na naše obľúbené miesto k Malému Dunaju. Je to príroda, ale zato pekná. Navyše sme Malému sľúbili, že si v tamojšej - mimochodom výbornej - reštaurácii dáme pečenú rybu. Zabralo to.

Tušila som, že v sobotu tam asi nebude ľudoprázdno, ale vonkoncom som nebola pripravená na to, čo nás tam čakalo. Hlava na hlave: deti, dospelí, psy, stany, loďky... Voda bola v takej permanencii, že nebolo vidieť na dno, aká bola mútna. Mala som pocit, že sa pol Slovenska (ale podľa reči aj Maďarska a Čiech) vybralo práve na to jediné miesto, aby tam opláchli svoje telesné schránky. Najradšej by som sa zvrtla a išla preč, ale to som svojim vodou posadnutým deťom nemohla urobiť.

Trikrát sme strategicky menili miesto, napriek tomu som mala pocit, že každý, kto okolo nás prejde, nám stúpi na deku alebo nás ocáka vodou. Situáciu mala zachrániť ryba. Čiastočne sa jej to aj podarilo. Jedlo bolo skvelé, ale vychutnávať som si ho nemala kedy: na kolenách mi totiž sedela naša žravá dcéra, ktorá úplne ignorovala pre ňu špeciálne objednanú porciu varených zemiakov a správne po americky sa mi vrhala do taniera za hranolkami. Jednou rukou som teda pridŕžala dieťa a druhou som sa v čo najkratšom čase snažila opiplať rybu od kosti a nahádzať ju do seba.

Vrátili sme sa k vode. No keď dva metre od nás zaparkovala avia, aby do nej majitelia naložili čln, rezignovala som. Deťom to stačilo a nám tiež.

Nuž, učinili sme poznanie, že cez víkend sa k vode neoplatí pobrať, ak človeku nevyhovuje kúpanie telo na telo. A to teda zďaleka nie je moja predstava o pekne strávenej sobote!

Aká (hysterická) Katka, taká (hysterická) matka

Dnes budem na seba žalovať. Zachovala som sa ako správna hysterka. Na svoju obhajobu musím povedať, že som k tomuto hanebnému správaniu bola vyprovokovaná.

Plán na dnešné dopoludnie bol nasledovný: ráno v čo najkratšom čase opustiť byt v snahe minimalizovať škody na duševnom zdraví i na majetku a odísť vyvenčiť potomstvo na ihrisko. Odtiaľ sa plynulo presunúť do obchodu a kúpiť veci potrebné na dnešný obed. Po príchode domov mali deti naplánované kúpanie v bazéniku a ja som sa mala venovať obednému menu a pritom ich cez okno jedným okom monitorovať. 

Spočiatku sa zdalo, že všetko vychádza. Akurát sme domov dorazili s miernym časovým sklzom, avšak na programe bola kelová polievka, čo dávalo šancu sklz dohnať. Napustila som bazénik, vyzliekla deti a dala sa krájať kel. A vtedy to začalo.

Písala som o dva príspevky nižšie čo-to o Slečninej šerblovej fóbii. Skrátka sa jej od "nehody" pri kúpaní práve v inkriminovanom bazéne v malej hlave zle vyhodnotili informácie a ona začala mať panický strach z toho, že sa jej opäť podarí voľačo vyklopiť na dlažbu alebo nebodaj do vody. A tak stála v kúte, rukou si pridŕžala nahé pozadie a fňukala. Prestala som krájať a išla som situáciu riešiť. Najprv som sa falošne domnievala, že jej naozaj treba. Lenže keď sa situácia nemenila ani po desiatich nervy drásajúcich minútach, pochopila som, že ide o fóbiu. Slečna nechcela vkročiť do vody, revala a driapala sa mi na ruky. Akékoľvek snahy odviesť jej pozornosť boli márne. V kuchyni čakal nedokrájaný kel a Malý začal fňukať, že je hladný.

Snažila som sa byť trpezlivá a chápavá. Zároveň som však cítila, ako vo mne začína všetko vrieť. A potom to prišlo. Zajačala som na Slečnu ako zmyslov zbavená, schmatla som ju a práskla na nočník. Hučala som jej do tváre, že neodíde, kým do neho niečo neurobí. Slečna vyplašene sedela a mne pred očami tancovali červené kruhy. Jedna časť mojej bytosti si uvedomovala, že robím veľkú chybu a že ak Slečna bude kakať do plienok do maturity, bude to zrejme moja vina. Lenže tlak nahromadeného stresu a frustrácie bol príliš veľký a ja som nemala veci pod kontrolou.

Samozrejme, šerbel ostal prázdny. Slečnu bolo treba obliecť a vytrepať do bytu. Až potom som sa mohla vrátiť ku kelu. Dokelu! Malý mal znova snahu pripomenúť mi, že je hladný, ale stačil jeden pohľad, aby umne využil svoju schopnosť zdekovať sa v konfliktných situáciách.

No, polievku sme nakoniec úspešne dovarili aj zjedli, Slečna i jej matka sa upokojili. Akurát ma to dodatočne mrzí. Ventil mi odišiel v tej najmenej vhodnej chvíli. Vyzerá to tak, že dieťa s kúpaním na terase už nadobro skoncovalo a nočník obchádza oblúkom. Mea culpa...

"Otec, čo mám robiť, keď...?"

Boli sme dnes - ako inak - na ihrisku. Na veľkej šmykľavkovej veži sa to hemžilo deťmi rozličných vekových kategórií. Zrazu sa zhora ozval prenikavý hlások asi tak štvorročného dievčatka:

"Oteeeec! Čo budem robiť, keď ma udrie nejaké veľké dievča?"

Pousmiala som sa a s napätím som čakala na odpoveď.

"Krič!" ozvalo sa z lavičky.

Tento dialóg mi bol sympatický. Zjavne moje staršie dieťa nie je jediné na svete, ktoré potrebuje v krízových situáciách asistenciu alebo aspoň navigáciu. Lepší sa to, ale rozhodne má Malý ešte ďaleko k nebojácnosti. Začal byť samostatnejší: už vylezie aj na vysokú preliezku, ostane sa sám hrať u kamaráta, dokonca minule ostal desať minút sám doma, kým Drahý dlhým krokom otočil lekáreň. Na druhej strane zas nevie a odmieta sa naučiť bicyklovať, plávať a hojdať sa sám na hojdačke.

Vo vzťahoch s neznámymi a málo známymi ľuďmi je stále kŕčovitý, mám problém primäť ho, aby aspoň nahlas pozdravil a nehundral si "brýdeň" popod nos. Na otázky tejto kategórie ľudí neodpovedá alebo sa snaží rýchlo z konverzácie vykrútiť a zdrhá preč. Útek je jeho najčastejším riešením aj v konfliktných situáciách medzi príslušníkmi detského rodu (napriek tomu sa však už aspoň placho pokúša nadviazať kontakt aj s úplne neznámymi deťmi napr. na ihrisku, dokonca minule sa ktoréhosi chlapčeka opýtal aj na meno, no skoro som odpadla!)

Písala som už, že Malý školu zatiaľ veľmi nerieši. Myslím si však, že to schválne vytesňuje z mysle, pretože minule sa mi zveril, že má z toho strach.

"Čoho sa bojíš?" vyzvedám sa.

"Že to nezvládnem..." vzdychne si moje šesťročné dieťa. Čo konkrétne nezvládne, to už nešpecifikuje. Ale ja to tuším: nové prostredie, nové situácie, noví ľudia, neznámo... A to ešte zďaleka nič nevie o šikane, napríklad. Nedávno ma známa informovala, že v synovej triede riešia šikanu. V DRUHEJ triede ZŠ! No, aspoň mám o čom rozmýšľať pred spaním.

A možno som už (profesionálne) zdeformovaná. Možno len ja zbytočne vidím všetky tie nástrahy, ktoré život môže priniesť plachému dieťaťu, navyše chlapcovi. Veď sa ešte uvidí...