Robinsonom vo vlastnom byte

Keď sa mi ráno podarilo Slečnu presvedčiť, že ešte nevstávame, ukazoval digitálny budík 5.32. No keď som sa po nejakej dobe prebrala a ospalým okom som chcela skontrolovať čas, budík už neukazoval nič. Chvíľu mi trvalo, než informácia dorazila do mozgu, ktorý bol doslova v "spiacom režime". Aha, nejde prúd.

Pohrávala som sa s myšlienkou, že si to nebudem všímať. Potom som však z vedľajšej izby začula dupot bosých nôh; neklamné to znamenie, že vo zvyšku bytu už vrie život. Tipovala som niečo medzi pol siedmou a siedmou a zároveň som prinútila nefunkčný mozog k úvahe, kde máme nejakú časomieru, neodkázanú na elektrickú energiu. Zvláštne, za bežných okolností som si to nikdy takto špecificky neujasňovala. Niežeby nám nikdy nevypadol prúd, ale nepamätám si, kedy naposledy to bolo ráno v exponovanom čase. Spomenula som si na obývačkové hodiny, ktorým nedávno Drahý vymenil batérie, takže budú zrejme spoľahlivým ukazovateľom. Mobilu som veľkú šancu nedávala - je to síce skvelý model, ale pomerne starý a často pýta papať. Milo ma prekvapil. Dozvedela som sa, že bolo niečo pred siedmou.

Pozdravila som sa s mužskou časťou rodiny a s úľavou som zistila, že Drahému nie je treba nič žehliť, inak by musel do práce ísť v rovnako dokrčenom stave, v akom z nej chodí domov (ďalšia ukážka sizyfovskej práce ženy v domácnosti). Vybrala som sa teda do kuchyne urobiť raňajky. Automaticky som zapla rádio - o siedmej idú správy - a konvica mi zmrzla v ruke na pol ceste k drezu. Hmm, horné končatiny dnes vedú nad mozgom hladko dva nula. Chvíľu som v zmätku uvažovala, čo teraz. Potom som si spomenula, že predsa máme plyn (trikrát sláva kombinovaným sporákom!) a vzápätí sa mi v mysli vynorila spomienka z detsva na hvízdajúci zelený čajník. Čajník nemáme, vodu som prevarila menej štýlovo.

Drahý odišiel do práce a ja som osamela. Dnes som sa však cítila oveľa viac osamelá. V byte bolo nejako mŕtvo. Všetky displeje boli vyhasnuté, bez života. Pevná linka rovnako. A hoci mi rádio a PC nehučia nonstop, predsa len poskytujú aký-taký link s vonkajším svetom. Bola som odrezaná a až ma samotnú prekvapilo, aké nepríjemné to bolo.

Prúd naskočil o 7.45, dokonca som stihla svoju obľúbenú predpoveď počasia. V byte sa ozvali známe živé zvuky: bzukot chladničky, hukot vetráka, pípnutie naskočivšej pevnej linky, rozžmurkala sa neónka v kuchyni, ktorú ráno nik nezhasol. Uľavilo sa mi.

Dnes som učinila zaujímavé poznanie: k pocitu osamelosti kupodivu stačí aj taká banalita, ako dvojhodinový výpadok prúdu. Som skrátka zhýčkaný produkt modernej doby. Byť tak Robinsonom, neprežijem prvých dvadsaťštyri hodín...