sobota 11. júna 2011

O sedení, chrupe a spomienkach

Posledných pár dní sa naša Slečna rozhodla, že naplno využije právo batoľaťa na maximálnu pozornosť svojej matky. Darí sa jej to.
V prvom rade si upravila spánkový rytmus: večer zaspí okolo deviatej, ráno sa budí o pol šiestej. Zdá sa, že to, čo som naivne pokladala za epizodické výstrelky, stalo sa pevnou súčasťou denného režimu. A tak kým sa väčšina obyvateľstva ešte slastne obracia na druhý bok, u nás neraz naplno frčí práčka a dovára sa polievka.
Po druhé, Slečna už tretí deň samostatne sedí. Dá sa na štyri a vyškriabe sa do sedu. Ide jej to a ja som pravdaže rada, že je vzhľadom na svoje rozmery taká vrtká. No napriek usilovnému tréningu je predsa len ešte začiatočníčka a veľmi často sa jej sed končí voľným pádom hore alebo doluznačky. Nepríjemné je, ak sa v jej tesnom okolí nachádza tvrdší predmet. V postieľke si takto dokáže malú hlavu oplieskať o tyčky a v ohrádke si stihla na čelo vytetovať sieťku - pri páde sa cez ňu oprela o stojan na kvety. To znamená, že ju mamička musí kontrolovať častejšie a stará sa o jej bezpečnosť.
Po tretie, ide z nej byť šelma zubatá. Na mieste dolnej ľavej jednotky sa jej vytvoril kráter, ktorý je prísľubom rastúceho chrupu. To by vysvetľovalo na jej pomery mrzutú náladu cez deň a nepokojný spánok v noci. Stav ústnej dutiny preto starostlivo kontrolujem, aj keď Slečna je fajnová a nemá rada, ak sa jej hrabem v ústach, prípadne skúšam starú metódu cinkania kovovou lyžičkou. Celkom si vychutnávam posledné bezzubé chvíle, pretože ak si dobre spomínam, Malý ma pri kojení dva razy dosť dokaličil. A to ani zďaleka nebol taký cuckoš ako jeho sestra. Mám sa na čo tešiť.
Mimochodom, to ak si dobre spomínam je dôležité. Prišla som na to, že hoci mám iba päťročného syna, na niektoré veci z jeho útleho detstva si neviem spomenúť. To, čo bolo svojho času považované za nezabudnuteľné, časom prekryli iné zážitky. Ak to nemám čierne na bielom, niektoré skúsenosti, míľniky a dáta sú jednoducho fuč. Škoda, teraz by sa mi niečo z toho aj zišlo. Nevieme si napríklad s Drahým za ten svet spomenúť, kedy sme Malému menili autosedačku vajíčko za väčší model. Prepátrali sme aj staré fotografie a nič. Ak by to náhodou niekto z vás vedel, dajte nám, prosím, vedieť! 

Naživo je to lepšie vidieť.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára