Otázky, otázky

Konečne je ticho. Je až zarážajúce, koľko hluku, šumu a ruchu vedia vyprodukovať dve deti. Slečna neverbálne: piští, hučí, prská, búcha, žvatle, reve. Malý obojako, ale verbálne sa prejavuje rád. Keď bol maličký, bolo ho treba mocne pobádať k tomu, aby zo seba vytlačil pár slov. Teraz ho občas prosím, aby prestal. A hlavne, aby sa prestal pýtať. Opytovacie vety sú Malého obľúbenou formou komunikácie. Niekedy ho podozrievam, že mu ani tak nezáleží na odpovedi, ako na tom, aby udržal konverzáciu. Príklad:

"Zlatko, prosím ťa, ak bude na terase voda, nerýp sa v nej." 

"A keď nebude?"

Pri podobných otázkach mi ostáva rozum stáť. Je schopný opýtať sa na tú istú vec desaťkrát, pričom odpoveď pozná. Zvyčajne sa snažím mu vyhovieť, niekedy mu odporučím, aby začal používať vlastnú hlavu. Naposledy ma dostal otázkou: "Prečo Oľga žobre?" V hlave sa mi vyrojilo množstvo odpovedí, ale ani jedna nebola vhodná pre jeho vekovú kategóriu. Ako mám päťročnému dieťaťu vysvetliť finančnú situáciu asociálnej alkoholičky, potulujúcej sa denne v našej štvrti? A iné.

Ďalšiu kategóriu otázok má na svedomí jeho špeciálna "nedoslýchavosť", ktorú Drahý bezpečne identifikoval ako genetickú záťaž z mojej strany. Ja takisto veľmi často počujem iné, ako sa v skutočnosti hovorí (až v dospelosti som prišla na to, že v piesni "Už troubějí..." sa spieva "...na horách jeleni" a nie "na horách je Lenin"), akurát si to neoverujem otázkami tak často, ako môj syn. Tak napríklad:

"Miláčik, podaj mi, prosím ťa, henten kelímok."

"Čo je to hentenlímok???"

Alebo: "Aká nesymptická Talianka!"

"Aká lienka???"

Vrchol všetkého: "Fuj, ty máš špinavé nechty, maž do kúpeľne, musíme ich vydrhnúť."

"Maminka, prečo vytrhnúť???" (Som Matka Inkvizítorka. Za špinavé ruky trhám deťom nechty. Veru tak.)

Jazykové prešľapy sú rovnako kúzelné. Za všetky aspoň jeden čerstvý:

"To je ale TRTAJLÍK!" (tajtrlík)

Toto ma nikdy neprestane baviť...