Nemám rada stredy. Od posledného víkendu je už dosť ďaleko na to, aby sa človek cítil unavený. Zároveň však je nadchádzajúci víkend v nedohľadne, takže sa niet na čo ešte veľmi tešiť.
U nás sa k tomu pridáva aj fakt, že je to Drahého najdlhší pracovný deň a domov prichádza o šiestej večer, plus-mínus. Keď je však okrem toho doma Malý, a navyše chorý, tak to je už poriadna pecka.
Aj dnešná streda patrila medzi dni, ktoré sa dajú prežiť len na jeden nádych: ráno sa treba zhlboka nadýchnuť a šliapať až do večera. Ak vypustíte paru skôr, neprežijete...
Scéna 1: Je ráno, osem hodín. Slečna je už od šiestej hore a zjavne sa jej chce spať. Zašívam sa s ňou preto do zadnej izby, aby som ju v relatívnom pokoji uložila k spánku. V relatívnom, pretože panelák 20m oproti nášmu domu zatepľujú a usilovní robotníci už od siedmej svedomito búchajú, vŕtajú a pokrikujú na seba. Keď si však Malý začne vo vedľajšej izbe veselo bubnovať do taktu o radiátor, vyletím ako fúria. Syna som spacifikovala, na pracujúcu triedu vonku nemám páky. Vraciam sa k Slečne, ktorá medzitým fňuká a dožaduje sa svojho. Je to prísavka. Spokojne pozorujem, ako sa jej zatvárajú oči, ako sa jej telíčko uvoľňuje a začína pravidelne dýchať... keď sa vtom ozve hysterický rev odvedľa: "Maminkaaa, maminkaaa, ja sa tu strašne bojííím, poď seeem!" Slečna vytreští oči a je po spánku. Letím za Malým, ktorý ziape, akoby ho na nože brali. Zo zadnej izby ziape Slečna. Ja ziapem na Malého, nech mi okamžite vysvetlí, čo to má znamenať. Dozviem sa, že môj päťročný syn sa na smrť vydesil polozvädnutého kvetu... Vysvetlím. Vo váze mám gerbery. Žlté so žltým stredom a oranžové s čiernym stredom. Malý sa v mojej neprítomnosti prizrel bližšie jednej ovisnutej oranžovej a zdúpnel, pretože čierny stred sa mu zrazu povážlivo podobal na OKO. Z vázy na neho čiernym okom hľadela polozvädnutá gerbera, no skrátka, hrôza! Myslela som si, že ma klepne. Slečna sa medzitým upokojila, ale vďaka tomuto cirkusu nám vyškerená robila spoločnosť ešte ďalšiu hodinu.
Scéna 2: Je pol dvanástej. Sedím v kuchyni a snažím sa do Slečny narvať obed: cukinu so zemiakom plus jablko. Dedko V. sa vyjadril, že to musí byť gebuzina hodná vykrmovania čuníka. Náš čuník však proti chuti nič nemá, len sa nudí. A tak dieťaťu mávam pred nosom plyšovým škrečkom a čakám na okamih, keď sa mi naskytne šanca šupnúť do polootvorených úst ďalšie sústo. Z obývačky sa ozýva Malý, ktorý maľuje vodovkami a láka ma k sebe každé dve minúty, aby som mu pochválila tvorbu. Konečne sa Slečna naobedovala a ja sa narýchlo púšťam do prípravy obeda pre zvyšok rodiny. Menu bude jednoduché - tekvicová omáčka. Jedlo nenáročné na čas, ale u nás náročné na nervy. Slečne je dlho a fňuká, potom mrnčí a neskôr už solídne reve. Malý stále maľuje a nosí mi výtvory, ktoré je treba patrične okomentovať. Začínam mať pocit, že by som potrebovala vystriedať. Lenže striedačka je prázdna... Dováram obed, beriem na ruky Slečnu. Malý domaľoval a robí poriadok. Hlási: "Pohár na štetcovú vodu som umyl." Pochválim ho. "Aj poutieral," dodá a o mňa sa pokúšajú mrákoty. Položím Slečnu (okamžite sa rozreve) a so zlým tušením idem do kúpeľne. Je to tak. Uterák hýri farbami. Okamžite ho musím preprať.
Niekedy mám pocit, že potrebujem dovolenku. Lenže, márna sláva, ja už oficiálne na jednej som...
Hrôzostrašná gerbera s okom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára