Dať či nedať?

Môj posledný príspevok bol o šialenej strede. Lenže ono tých šialených dní bolo viacero za sebou. Je nedeľa večer a ja namiesto toho, aby som zregenerovaná po víkende s elánom vyhliadala nový týždeň, sedím tu ako odšťavený citrón a nútim vyčerpaný mozog k riešeniu shakespearovskej dilemy: Dať či nedať?

Malý totiž strávil podstatnú časť minulého týždňa doma. Skolila ho nejaká ľahká viróza, lebo pár dní teplotoval bez iných príznakov. Už je zas zdravý. Lenže pobyt v domácom prostredí mal na neho aj iný ako pozitívny dopad: nudil sa ukrutne a podstatne sa zhoršili aj jeho žiarlivostné prejavy. Miestami je úplne neznesiteľný; navyše začína byť drzý a odúva sa. Dnešný deň bol vyvrcholením týchto negatívnych tendencií. Boli sme navštíviť svokrovcov a náš prvorodený sa dokonale vyfarbil: bol naštvaný, nič nechcel, za všetko zúril, chodil žalovať (Babke na mňa, Drahého aj na Dedka D.), vymýšľal si činnosti, z ktorých deväťdesiat percent bolo nevhodných, skrátka, išlo mu. Babka je Malého neplatená advokátka, a tak priestor na výchovné manévrovanie bol značne obmedzený a náš koťuha-syn si je toho plne vedomý. Mám pocit, akoby som ťažila hnedé uhlie, a nie trávila víkendový deň v kruhu rodiny. A tak tu sedím ako chcíply vecheť a neviem, či Malého dať, či nedať zajtra do škôlky.

Pre hovorí podstatná časť už napísaného. Plus blížiaci sa termín na odovzdanie jednej práce, ktorá si vyžaduje aspoň tri pokojné predpoludnia, kedy by sa ma mohol zmocniť tvorivý duch. Ak bude doma Malý, zmocní sa ma akurát tak zúrivosť, bezradnosť a sebaľútosť. A za to peniažky nedostanem.

Proti hovorí okrem iného aj fakt, že od štvrtého siedmy by sme sa chceli zúčastniť týždňového pobytu v kruhu našich veriacich priateľov a posledné, čo potrebujem, je, aby sa ho s nami účastnil aj ďalší škôlkarsky vírus. Navyše, ide len o štyri dni, pretože v piatok sa začínajú prázdniny. Tých pár pokojných predpoludní ma z biedy pravdepodobne nevytrhne.

A teď, babo raď!