O manželstve

Asi budem trocha sentimentálna, ale mám dôvod. Dnes totiž oslavujeme výročie svadby. Ani sa mi nechce veriť, že už trináste. Aj keď napríklad takí moji rodičia, ktorí spolu žijú v zväzku manželskom ešte o rok dlhšie než som ja na svete, sa môžu smiať do hrsti a len mávnuť rukou.

Keď som sa dnes trocha hrabala na internete v snahe vyňuchať nejaký pekný citát o manželstve, použiteľný pre tento príspevok, ostala som najprv sklamaná, neskôr priam pobúrená. Citátov milión, ale 95 percent z nich sú ironické, sarkastické, niektoré vyslovene stupídne a iné zas otvorene pohrdlivé. Je to tak; inštitúcia manželstva začína mať v dnešnej dobe cenu handry, do ktorej si moderný človek utrie jedovatú penu od úst. Práve preto si vážim tým trinásť rokov, prežitých vo vzťahu, o ktorom som vďaka Pánu Bohu nikdy nemusela zapochybovať.

Priznám sa, že súčasnému trendu chápania lásky a vzťahov málo rozumiem. Mám pocit, akoby išlo len o to, čo najdlhšie si udržať ten vzrušujúci pocit zamilovanosti a šteklivého napätia. Ak sa práve toto začína časom konečne pretavovať do čohosi stabilnejšieho, pevnejšieho a podľa mňa dokonca krajšieho, pre mnohých to zrejme začína byť signál, aby dvihli kotvy. Domnievam sa, že toto je jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý sa dnes toľko ľudí vyhýba manželstvu. Neviem, ale mne by nevyhovovalo žiť s niekým s vedomím, že sa na mňa dotyčný z nejakej príčiny "nechce viazať".  

A tak aj napriek tomu, že sa mi už tep nestrojnásobí, len čo začujem vo dverách Drahého hlas, môžem povedať, že ho stále milujem. Za to, že miluje Pána Boha a chce Ho poslúchať. Za to, že miluje naše deti a je ochotný urobiť pre ne prvé aj posledné do roztrhania tela. Za to, že zatiaľ vždy stál pri mne a na mojej strane, keď bolo treba. Za to, že svojou miernou povahou predišiel mnohým konfliktom. Za to, že ma stále považuje za krásnu, aj keď už dávno nemám ideálne miery. Za to, že sa stále rád vracia k nám domov. A je toho viac.

Tak si do ďalších dní želám všetko najlepšie!