Okrem zdravotného stavu detí ma posledné dni viac ako inokedy zamestnáva premýšľanie o jedle. A to nie len vzťahom na svoj osobný prehnaný záujem oň, keď si cez deň (a obávam sa, že aj večer) priebežne chodím do kuchyne niečo zobnúť, aby som si zdvihla cukor a náladu, ale najmä kvôli stravovaniu našej rodiny ako takému.
Variť len pre dvoch bola brnkačka, hlavne ak je ten druhý, pre koho varíte, taký nenáročný jedák ako môj Drahý. Samozrejme, rešpektujem jeho averziu voči všetkému rybaciemu, ale ak by sa aj stalo, že by bol nútený rybu z neznámych príčin požiť, urobil mi to. Dokonca zašiel tak ďaleko, že mi raz k narodeninám kúpil zavináča, ktorého som v jeho prítomnosti smela zjesť a navyše som hneď potom bola pobozkaná. Viete si predstaviť väčší prejav lásky..?
Variť pre troch bola donedávna tiež pomerne jednoduchá záležitosť. Malý nemal s jedlom problém. Prvé príkrmy si vychutnával, a neskôr tiež jedol s chuťou, kedykoľvek a čokoľvek. Ovocie a zelenina dokonca tromfli sladkosti. Pamätám si na závistlivé pohľady mamičiek na ihrisku, keď som sa dieťaťa opýtala, či chce keksík alebo ovocie a ono začalo nadšene vykrikovať "ovocie, ovocie"! Prvé výkyvy v jeho apetíte som zaznamenala na jeseň, po prvých nehoráznych dávkach antibiotík. Zdá sa, že ho to rozhodilo úplne. Je málo a nad mnohými -na môj vkus nad príliš mnohými - potravinami skučí, že mu nechutia: praženica, jogurty, cestovina... Keby bolo po jeho, žil by len na polievkach a sladkostiach. Nikdy na ňom dobrý apetít nezanechal výraznú stopu - patrí medzi dlhé chudé deti pavúčikového typu, ale teraz rastie ako besný a keď sa vyzlečie, máte chuť plakať.
Slečna tiež už ochutnala inú stravu ako materské mlieko, ale nadšená nie je. Jablko a banán zje, kým jej mamička robí animátorku, ale zeleninu ani za svet. A tak som nútená meniť taktiku: do strúhaného jablka budem musieť prepašovať po troške mäsa a zeleniny a dúfať, že na fintu nepríde. Dievča má však aj iné zdroje ako sa dokŕmiť. Jej prvou skutočne tuhou stravou bola napríklad papierová visačka z nového trička, ktorú sa jej podarilo v nestráženej chvíli odkmasnúť a napolovicu skonzumovať.
Príprava stravy pre celú rodinu k všeobecnej spokojnosti mi teda ukrajuje podstatnú časť môjho času. Navyše, ak varím takmer denne (hoci dokážeme v pohode tlačiť to isté aj viac dní), dochádza mi fantázia. Mám pocit, že točím zopár jedál dokola a rodina mi nepomáha. "Čo mám variť?" pýtam sa často bezradne. "Čo chceš," mávne Drahý rozšafne rukou, čím mi chce dať najavo, že plne dôveruje mojim kulinárskym schopnostiam, ale v danej situácii mi teda vôbec nepomáha. "Nejakú polievku," zaručene odpovie Malý, prípadne ju špecifikuje na svoju najobľúbenejšiu: "slížikovú".
A tak s povzdychom vyťahujem z chladničky zeleninu a z mrazáku kuracinu. Znova. A Slečne strúham jablko. Znova.
Oná inkriminovaná visačka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára