A tak som si vymyslela v našom prípade odvážny plán, totiž prechádzku so Slečnou v kočíku. Zámienkou bol fakt, že dieťaťu nemám čím v týchto horúcich dňoch prikryť lysú hlavu. Má dva háčkované výtvory, pričom v prvom vyzerá ako malý ortodoxný Žid s jarmulkou navrch hlavy, druhý pripomína obrátený kvetináč. Okrem nevyhovujúceho estetického hľadiska zaváži aj nesporný fakt, že obe prikrývky sú dosť teplé. Rozhodla som sa teda navštíviť neďaleké obchodné centrum a kúpiť Slečne klobúčik. A tu sa začína dobrodružstvo. Vysvetlím.
Kočíkovanie našej Slečny obsahuje dva problémy v jednom. Prvým je samotný kočík. Doteraz som ju vozila v hlbokej verzii, hoci ku koncu už ležala v uhlopriečke (pri svojich 8kg a 70cm je to aj tak úspech). Športová verzia je fajn pre sediace dieťa, čo je v našom prípade ešte vysoký level. Druhým problémom je samotná Slečna a jej všetečnosť. Od istého času si povedala, že ležanie na chrbte v kočíku je hanebné mrhanie príležitosťou niečo zaujímavé vidieť. V jej prípade to znamenalo prevrátiť sa na brucho (takto aj zaspávala), zakvačiť sa bezzubými ďasnami o bok vaničky, aby jej strieška nezavadzala vo výhľade a pozorovať okolie do úplného vyčerpania.
Mala som dnes teda dve možnosti. Buď absolvovať cestu v hlbokom kočíku a nechať na nerovných cestách batoľa kymácať ťažkou hlavou na tenkom krku, pričom mu na ňu bude pražiť slnko, lebo ak si ju schová pod striešku, logicky nič neuvidí, alebo ju napchať do športovej verzie v polosede.
Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Slečna bola novou situáciou mierne zaskočená. Mala však dobrý výhľad na mňa aj na okolie, a tak neprotestovala. Akurát sa jej nezdala tá poloha - ani ľah, ani sed - a snažila sa každú chvíľu posadiť. Mne sa jej po čase uľútilo, preto som vyskúšala zdvihnúť ju do mierneho sedu. Páčilo sa jej to viac, no vďaka šmykľavému poťahu sa nenápadne zošuchovala čoraz nižšie a nižšie, až vyzerala ako štamgast po desiatich pivách s háčkovanou jarmulkou figliarsky zakvačenou o jedno ucho. Neostávalo mi iné, než každé dve minúty zastať a dieťa napraviť. Tam aj naspäť. A klobúčik sme nekúpili. Nemali.
Boli sme však aspoň na vzduchu a zistili sme, že vonku pulzuje život, čo mňa, takmer domácu väzeňkyňu, vždy príjemne zaskočí. Neviem však, ako vyriešim kočíkový problém. Asi budeme musieť počkať, kým Slečna nepríde na to, že homo sapiens dokáže aj sedieť. Dovtedy budú naše prechádzky stále dobrodružné.
Slečnin kočík v záhrade - ešte v hlbokom stave.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára