Veru tak. Koľkokrát som si už povedala, že by bolo treba niečo napísať. Lenže...
Našťastie sa nič dramatické nedeje. Akurát mi robí starosti náš syn, ktorý od istého času začal horlivejšie súperiť s mladšou sestrou o našu priazeň. Žiarli. Prispieva k tomu fakt, že Slečna je osobnosť a valcuje ho na všetkých dostupných frontoch. Trápi ma to, pretože mi nie je známa nijaká okolnosť, na základe ktorej by mal na takéto správanie nárok. Snažíme sa im venovať rovnaké množstvo lásky a pozornosti. Nedovolíme druhorodenej, aby strpčovala bratovi život (a to ona rada, potvora). Už som obetovala aj slastnú obednú pauzu, keď dcérenka chrní, aby som sa venovala Malému sólo (hráme sa spoločenské hry alebo si čítame). Lenže sa zdá, že to všetko je v očiach nášho syna málo. Striehne. Kdekoľvek sa Slečna pohne, je jej v pätách. Otravuje. Je protivný a háda sa. Dokonca odmieta ísť k starým rodičom spať, čo je hlboký regres. Som z toho unavená a znechutená.
Navyše sa v posledných dňoch nejako kopia situácie, v ktorých z nečakanej strany príde komplikácia, mariaca plány a pôsobiaca sklamanie. K dobrej nálade to neprispieva. A tak keď je večer konečne po cca štrnásťhodinovej šichte matky a ženy v domácnosti slastné ticho, väčšinou odkväcnem príliš skoro na to, aby som svoje myšlienky a postrehy dokázala formulovať do slov.
Dnes som však bola upozornená na fakt, že hoci sa vonku viditeľne zjarnieva, na mojom blogu stále výdatne sneží. A tak som sa aspoň trocha pohrala s pozadím a naťukala sem pár viet, aby ctení čitatelia nedospeli k záveru, že sme načisto zosnuli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára