V posledných dňoch dostáva moja fyzická i psychická kondička poriadne zabrať. Žijeme so sadrou na nohe a podaktorí z nás aj na duši.
Moje osobné skúsenosti s fraktúrami končatín sú nulové. Preto - ako je to aj z predchádzajúceho príspevku poznať - som sa naivne domnievala, že keď pán doktor povedal "Kontrola o týždeň", znamená to, že Slečnino chodidlo sa o týždeň zbaví sadrového kopýtka, chvíľu si popajdá a dobre bude. Kým som z viacerých strán nebola šetrným i menej šetrným spôsobom upozornená na to, že žiadna zlomenina sa nezhojí za týždeň, hoci aj ide o dvojročné dieťa. I sadla som si ku kompjútru a gúglila som. Je to tak. Podľa všetkých dostupných indícií skontrolujú o týždeň dieťaťu chorú nohu, či odpuchla a nasadia jej nový fixačný obal na minimálne ďalšie dva-tri týždne. Musím povedať, že ma to vzalo.
Predstava, ako prežijeme mesiac s jedným chromým a druhým besným dieťaťom mi celkom vysala životnú šťavu. Už teraz je to náročné - môj pohybový aparát začína vážne protestovať proti celodennému dvíhaniu a prenášaniu ťažkého malého človeka. Hoci, aby som bola férová, Slečna sa po dvoch dňoch nádherne spamätala a tvári sa, že má celú vec pod kontrolou - síce na zasadrovanú končatinu odmieta stúpiť, ale zato došla na to, že presúvať sa dá vlastne aj šmýkaním po zadku, prípadne štvornožky. A ja jej v tom nebránim.
S fyzickou únavou ide aj tá psychická. Všetky moje myšlienky sa točia okolo zlomenej nohy, akoby žiadna iná téma, hodná premýšľania, ani nejestvovala. Akoby som posledné dni žila v nejakej bubline a okolitý svet prestal poskytovať informácie. Je to strašne obťažujúce. Navyše mi po troch dňoch od incidentu dochádza adrenalínový doping a začínam byť otupená, roztrasená a nervná.
Nuž, hlavne že sa horšie nestalo. Snáď jednu zlomenú nohu prežijeme v plnom duševnom zdraví!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára