Dnes som bola po dlhšej úvahe orodovať za svoje dieťa v škole. Malý má problém a zdá sa, že si nevie poradiť.
Náš prvorodený je komplikovaný. Je bystrý, šikovný, ľahko sa učí aj chápe, ale v citovej oblasti a socializácii je za opicami. Bolo to tak vždy. Vzhľadom na jeho citovú labilnosť, nezrelosť a napútanosť na nás sme odjakživa riešili dilemu, nakoľko mu jeho plachosť a neschopnosť brániť sa máme tolerovať a nakoľko ho nechať, aby si poradil sám (nie je predsa zdravé, aby sme mu stáli celý život za zadkom a ťahali za neho horúce gaštany z ohňa pri prvom náznaku nejakého problému).
Pri nástupe do školy na neho dopadla ťažká rana osudu - jeho najlepší kamarát zo škôlky sa dostal do vedľajšej triedy. A tak bol nútený hľadať si nové väzby, čo je v jeho prípade úplná pohroma. Zdalo sa, že nový kamarát a spolusediaci V. bude dobrá voľba: obaja tichí introverti bez chuti prezentovať sa verejne v dobrom či zlom svetle. Lenže v prípade V. platí to staré známe o tichej vode, čo brehy myje. Zistil totiž (a to veľmi skoro), že Malý je bezbranná trúba, a tak si z neho spravil terč vlastných "vtípkov", ktoré zahŕňajú neustále drobné provokácie a pokúšania v dobe, keď to nikto kompetentný nevidí. Bola som toho svedkom na otvorenej hodine hudobnej výchovy: V. do nášho Malého ryl, bral mu pero, mával mu papierom pred očami a šteklil ho nonstop. A to naše motovidlo namiesto toho, aby milému V. jednu priateľskú vrazil (čo by som v tomto prípade napriek preferencii pacifistického riešenia problémov tolerovala) alebo mu aspoň rozmetal peračník, sa zmohol iba na to, aby provokatéra odháňal a hneval sa (čo len prilieva olej do ohňa).
Konzultovali sme to doma nespočetne veľa ráz. Dávali sme Malému rady, vysvetľovali sme mu to, komunikovala som aj s mamičkou V., ktorá synovi dohovárala, ale náprava bola vždy iba krátkodobá. Trápilo ma to, ale stále som mala pocit, že ho v tom ešte nechám. No po prázdninách sa situácia zhoršila: Malý si začal vymýšľať dôvody, prečo "nemôže" ísť do školy: boľavé hrdlo, svalovica. Keď som na neho pritlačila, vypadlo z neho, že už má toho plné zuby, že sú v škole deti, čo mu idú na nervy, vrátane V... Bol zničený, a tak som dospela k rozhodnutiu, že je čas zasiahnuť.
A tak som dnes ráno nakráčala do školy a požiadala som učiteľku, aby chlapcov rozsadila. Vysvetlila som jej celú genézu problému. Úprimne sa čudovala, čo ma neprekvapovalo - V. si dal záležať, aby jeho konanie nebolo nápadné a naše teliatko nemalo ani len odvahu požalovať to vyučujúcej... Každopádne je odo dneška Malý presadený. Nie je dvakrát nadšený a pýta sa, kedy zas budú môcť sedieť spolu (trafí ma z neho šľak!) Zároveň si uvedomujem, že JEHO problém to nijako nerieši a najlepšie by bolo, keby sa dokázal brániť sám, než sa stane obeťou skutočnej šikany. Ale ako ho k tomu priviesť? A teď, babo raď!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára