Napätie rastie

Pozajtra sa náš prvorodený stane školopovinným. Kým doteraz som to zvládala v pohode, na poslednú chvíľu začínam mať z toho bobky.

Navonok sa musím tváriť ako frajerka a nestresovať dieťa. Vo vnútri však buble koktejl emócií. 

Moje naivné, ustráchané, plaché dieťatko, ktoré som ešte nedávno nosila na rukách, mám pustiť do tohto zvlčilého školského sveta? Najradšej by som nad ním držala ochrannú ruku do dôchodku. 

Tento pocit som mala aj pri jeho nástupe do škôlky. Neopodstatnený. Snáď bude neopodstatnený aj teraz. Ochranársky komplex je blbosť, hoci aj ide o nepriebojné dieťa. Vodiť ho za ručičku až do dospelosti a nechať ho držať sa maminej sukne? Fuj! 

Zvládne to. Aj ja. Je šikovný a myslí mu to. A že je to teľa? Zrejme tento pocit zdieľajú všetky mamy nádejných prváčikov.

Sa utešujem, čo?