Dnes som sa po prvý raz zúčastnila rodičovského združenia z opačnej strany katedry.
Moje pocity sú rozporuplné. Boli sme zahltení množstvom informácií a pani učiteľka zjavne v mnohých veciach improvizovala (nechcem machrovať, ale ako príslušník toho istého profesného druhu mám na to vyvinutý čuch). Na jednej strane som ju aj ľutovala, ale na druhej som sa v duchu jedovala, že si v istých veciach dala malú námahu, aby sa pripravila na mnohé doplňujúce otázky.
Otázky boli skutočne mnohé. Aj medzi rodičmi spolužiakov môjho syna na našlo zopár natvrdlých jedincov, ktorí nedokázali potlačiť nutkanie pýtať sa na každú blbosť. Aj preto som rodičovské združenia ako učiteľka z duše neznášala a potila som pri nich krv. Človek musí byť slušný a pripravený skutočne na všetko, až rozum stojí.
Tak sa stalo, že sme odchádzali medzi poslednými a celá akcia trvala dve hodiny. Keď som pri odchode odovzdávala ďalšie vyplnené tlačivo (byrokracia v školstve je neuveriteľná), dovolila som si položiť vyčerpanej pedagogičke otázku aj ja. Zaujímalo ma, či je niečo podstatné, čo by som mala o našom prvákovi vedieť. Vraj nie. Pekne potichu pracuje a snaží sa. Fajn. Nech mu to ostane.
Apropo naše zdravie. Malý kašle. Slečna sa dnes pridala do klubu sopľavých. Naše víkendové plány sa rozplývajú do stratena...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára