sobota 22. septembra 2012

Všetko je niekedy po prvý raz

Táto múdrosť sa dnes naplnila pri oboch našich deťoch.
Dopoludnia som zistila, že naše zemiakové zásoby sú k dnešnému obedu nepostačujúce. Som stále prechladnutá a ukašľaná, cítim sa biedne. Na nákup sa mi teda vôbec nechcelo. Lenže nič sa nedalo robiť. Alebo dalo? 
I prišiel môj šesťročný syn s ponukou, že on veru do toho obchodu skočí. Sám. Najprv som zaváhala, ale v jeho prípade sa každý posun k samostatnosti, ktorý vzíde navyše z jeho vlastnej iniciatívy, nesmierne počíta. A tak som súhlasila. Samošku pozná, vie, kde je zelenina. Vysvetlila som mu teda, že si má do sáčka naložiť osem väčších, nie nahnitých zemiakov a odniesť to k pokladni. Do pudelára som mu odčítala približnú sumu a vypravila ho v mene Božom. Synak sa tváril ukrutne dôležito a ubezpečoval ma, že to zvládne. Aj tak som čučala von oknom: svedomito sa na ulici poobzeral na obe strany (našťastie naša ulica nie je cez víkend frekventovaná, navyše už z diaľky dobre vidno prichádzajúce vozidlo), zamával mi a zmizol za rohom (obchod je odtiaľ pol minúty).
Vytesnila som z hlavy všetky hrôzostrašné scenáre a relatívne pokojná som čakala na jeho návrat. Stalo sa. Dieťa bolo na seba pyšné, všetko prebehlo hladko. V sáčku sa hompáľalo osem zemiačikov. Aha, bolo treba povedať nie "väčšie", ale "obrovské" zemiaky, vzhľadom na veľkosť šesťročnej hrsti, ale nevadí. V skromnosti sme z nakúpeného poobedovali. Malý sa priznal, že sa vôbec nebál, a že keď úspešne misiu zvládol, "maminka, ja som mal takú veľkú radosť!" Hneď volal Babinke, aby ju o svojom skutku informoval. Tá vnuka patrične vychválila a jeho matku patrične vyhrešila. Pripomenula mi všetky skazenosti tohto sveta, ktoré číhajú na každom rohu. Nuž, viem o nich. Lenže to by som do konca života musela deti držať doma pod zámkom. A nedopriať im to ohromné uspokojenie z toho, že prekonajú vlastné limity, ako dnes.
Slečna prešla menej vzrušujúcim, ale tiež významným zážitkom. Prvý raz v živote som jej ostrihala vzadu porast, ktorý sa honosne volá vlasy. Rástlo jej to strašne nerovnomerne a už vyzerala srandovne. Neviem, či to z fotiek bude vidno, ale šibrinkovať dvojročnej okolo uší nožnicami a ešte pritom urobiť kvalitné foto, tak to je Mission Impossible.
Takže pred:
 A po:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára