Zabehávame si nový životný rytmus.
Ráno vstať, najlepšie ešte pred deťmi, nachystať obom raňajky a prvákovi desiatu. Potom naháňať oboch potomkov, aby sa najedli, umyli a obliekli (Slečna samozrejme za mojej asistencie) a presvedčiť ich, že je najvyšší čas vyraziť. Po návrate domov navariť, vyvenčiť Slečnu na ihrisku a ísť po školáka. Chodenie hore-dolu veru postráda čaro, a to deti ešte nemusím pchať do pančúch, overalov a rukavíc. Ale už som učinila poznanie, že sa mi nechce kočár nosiť po schodoch do školského vestibulu (škola nie je bezbariérová), a tak som opäť po dlhej dobe vytiahla šatku. Slečna je už síce ťažká ako mladý hroch, ale ešte vždy lepšie ako trepať kočík aj s dieťaťom dvakrát denne hore a dole schodiskom.
Malý sa celkom rýchlo zmieril s osudom. Akurát na druhý deň si trochu povzdychal za škôlkou ("Maminka, to má moju skrinku niekto úplne iný?"), ale inak v pohode. Dnes ronil slzy nad prvou domácou úlohou, pretože sa mu ním vytvorené ovály nijako nepodobali na predkreslený vzor pani učiteľky. Nič to. Doniesol už aj prvé motivačné včeličky. A že ho vraj pani učiteľky pochválila, že pekne potichu pracuje. Nuž, na to si pani učiteľka zvykne. Skôr ho bude treba pobádať, aby prestal potichu pracovať a sem-tam sa aj nejako prejavil... V tomto ma moje dieťa nijako neohromilo. Prekvapilo ma v inom.
Nevedno, čo ho k tomu vedie, ale začína mu záležať na tom, aby na druhých dobre zapôsobil. Napríklad zovňajškom: "Uááááá, tieto gate si neoblečiem, budem vyzerať smiešneeee!" Alebo imidžom: "Hovorili sme pani učiteľke, kde sme boli cez prázdniny. Ja som povedal, že sme boli na S. (naša jediná domáca dovolenková destinácia), ale V. povedal, že bol vo Francúzsku. Pôjdeme aj my niekedy do Francúzska??"
Tak. Už to začína. O chvíľu bude chcieť značkové gate a tenisky, aby nevyzeral smiešne. A cez prázdniny nás bude hnať do zahraničia, aby sa mal čím pochváliť v škole. Náznaky sú badateľné v prvom týždni školskej dochádzky. Pekne!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára