Ešte do dnešného rána sa v našej domácnosti nachádzali tri kočíky.
Prvý sme kupovali v radostnej nedočkavosti pred Malého narodením a bola to veru dobrá kúpa: priestranný, hojdací, nafukovacie kolesá, vďaka ktorým sme sa v zime vysmiali snehu a zľadovateným chodníkom. Neskôr sa vanička dala vymeniť za športovú časť, z ktorej postupne čučali obe naše deti a pozorovali svet.
Druhý sa stal členom našej rodiny, keď mal Malý rok. Praktická bugina s veľkým nákupným košom, ľahká manipulácia. Môj obľúbený. Slečna sa v ňom vozí doteraz a keď sa prestane, priložím jeho vrak ku kontajnerom. Začína niesť známky vysokého opotrebovania: pokazená brzda, nefunkčná búdka, odídený suchý zips na vrecku. Predať ho nemôžem, tak to by bola iná hanba!
Tretí kúsok nám tiež poslúžil, hoci jeho kúpu som sprvoti oľutovala. Veľký športiak s prehadzovateľnou rúčkou. Kupovala som ho na inzerát pre Slečnu v čase, keď sa mi do buginy zdala ešte malá a športová časť kombinovaného mi prišla nepohodlná (nedala sa sklopiť do úplného ľahu). Nakoniec sa ukázalo, že to, čo sa mi na prvý pohľad zdalo príma, je ťažko ovládateľné hebedo. Vonku som s ním bola asi dva razy. Zato Slečna v ňom celé mesiace pohodlne doma spávala svoje dva denné spánky.
Nuž, usúdili sme, že prvý a tretí kočár nám tu zbytočne zaberá lebensraum, a tak som ich oba hodila na inzerát. Možnosť, že by sa niektorý z nich ešte v našej domácnosti uživil tu síce ešte teoreticky je, ale už asi len teoreticky.
Dnes som predala prvý. Je to čudné, ale bolo mi potom do plaču. S tým lôžkom na kolesách sa mi spája toľko spomienok! Mám pocit, akoby som zatvárala jednu kapitolu života...
Inzerát: Predám kočáre. Zn: Je mi smutno...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára